Moje dieťa nedostaneš! - 5. kapitola

Edward má nervy v kýbli. Bella ho znovu ponížila a on má teraz dve možnosti. Buď ju unesie a odventiluje si na nej svoje pocity; alebo zmení stratégiu hry. 


Nôž sa zabodol do steny obloženej drevom ako do mäkkého mäsa. Na ostrý sa odrážal mesačný svit, ktorý prichádzal cez otvorené okno. Po chvíli za ním letel ďalší nôž, ktorý s profesionalitou cirkusového vrhača nožov dotvoril obraz na stene. Set kuchynských príborov, ktorý som nikdy predtým nepoužil mi perfektne poslúžil ako farby pre umelca. Lenže zatiaľ, čo umelec vytváral sochu človeka či maľoval podľa krásnej ženy, mne stačilo vytvoriť jediné pery. Pery roztiahnuté do úsmevu, ktorý ma privádzal do šialenstva. Pery, ktoré patrili tomu najarogantnejšiemu dievčaťu, aké som kedy stretol. A pery, ktoré mali už dávno patriť iba mne. 

Nikdy som sa nepovažoval za sociopata, aj keď by mi spoločnosť pokojne mohla pripísať status sériový vrah rovnako ako všetkým upírom na svete. Lenže Isabella Swanová vo mne vyvolávala náhly hnev kedykoľvek, keď som sa s ňou stretol. Svojou nevinnou tváričkou ma priťahovala ako včelu na med a zároveň sa ma snažila odohnať svojim bezočivým a nepoddajným úsmevom. Namiesto toho, aby ma to odradilo, ma to však priťahovalo ešte viac. A potom tu bolo jej chovanie, ktorým po dnešku už prekročila môj pohár trpezlivosti. Mal som ju napchať do auta a odviesť si ju domov. Tu by som ju zviazal na posteli tak veľmi, že by ma prosila o vzduch. A potom by som ju ošukal do bezvedomia. Vzal by som nôž a vytváral malé ranky na jej určite krásnom tele. Jej sladká krv by mi napĺňala ústa i telo. Nezabil by som ju hneď. Miesto toho by som jej dával jesť aj piť, doprial by som jej po pár dňoch sexu trochu oddychu, až pokým by som si z nej nevycvičil poslušného psa. A ak by ma odmietala poslúchať, dal by som jej poriadne na zadok, až by si naň nemohla sadnúť. Alebo ešte lepšie, nedovolil by som jej mať orgazmus pokým by ma neposlúchla. 

„Nie som tvoj pes, aby som ti sedela pri posteli, ty úchylný bastard!“ Začul som v hlave jej dnešné slová a vrhol posledný nôž, ktorý som prevracal medzi prstami. Stena v tom okamihu povolila a rozpadla sa. Moje predstavy ma ubíjali. A ničili mi dom. Túžil som dať tej malej pobehlici príučku, no vždy, keď som na ňu doteraz narazil, po jej výstupe som sa nezmohol na nič, len ovládaný vlastným hnevom vrátiť sa domov. A miesto toho, aby teraz v mojej posteli ležala a zvíjala sa ona, ležala tam už druhú noc Lucia. Dievča, ktoré sa na ňu podobalo, no nebola to Bella. 

Zvrieskol som a udrel do konferenčného stolíka. V okamihu sa rozpadol, čo vo mne vyvolalo len ďalšiu zlosť. Potreboval som si ju na niečom vybiť, ale nemal som na čom okrem nábytku. Lucia znovu odpadla a mal som pocit, že už dlhšie nevydrží. Chcel som si ju nechať ešte aspoň jednu noc predtým, než ju zabijem. Inak hrozilo, že zabijem tú malú potvoru ešte skôr, ako ju budem mučiť. 

„Pán Masen.“

Zazrel som na Ericka. Neisto postával na prahu do obývačky a sledoval rozpadnutú stenu vedľa seba. Nemal sa však čoho obávať, Už som nemal nôž. 

„Čo chceš? Poslal som ťa predsa domov.“

Ťažko prehltol a jeho tep trochu stúpol. Typický ľudský strach. Pche. 

„Tak trochu som premýšľal. O slečne Swanovej.“ Zavrčal som. On však zdvihol ruky v obrannom geste. „Nejde o to, o čo si myslíte, že ide, pán Masen. Skôr ide o jej vzťah... nevzťah,“ poopravil sa neisto, „k vám.“

Obišiel som stôl, posadil sa do kresla a ruky zopäl v lone. Potom som ho vyzval, nech hovorí. Vyzeral, že ho niečo skutočne napadlo na rozdiel odo mňa. Nemal som čo stratiť. 

Nadýchol sa. „Slečna pochádza z chudobnej časti mesta. Podľa toho, čo vieme, žije sama. Život vo Vegas je drahý, takže si privyrába ako môže. Pracuje v obchode-“

„Kradne,“ doplnil som automaticky. 

„Kradne. Vieme, že sú pre ne peniaze dôležité, no podľa toho ako pohŕda vami - prepáčte za urážku, pán Masen – mi je jasné, že to nie je žiadna zlatokopka. Takže nám ostáva zodpovedať otázku, po čom žena ako ona túži vo vzťahu. Som si istý, že po láske, pán Masen.“ 

Nadvihnem obočie. Ak by na jeho slovách bolo niečo vtipné, zasmial by som sa. Lenže v takejto situácii som to nemohol brať ako vtip. „Tento žart sa ti nepodaril, Erick,“ začal som príkro. „Netúžim byť s Isabellou Swanovou ani so žiadnou inou ľudskou bytosťou vo vzťahu. Ja si ju chcem len podrobiť, vyspať sa s ňou a potom ju zabiť. A pokiaľ nevieš, čo táto veta znamená, bež sa na poschodie spýtať Lucii.“ 

„Pane, nejde o vtip. A ani netvrdím, že by ste so slečnou mali skutočne naviazať nejaký vzťah. Len by to tak malo vyzerať. Bella nie je hlúpa ani sa tak ľahko nezľakne vašich vyhrážok. Preto by ste mali použiť masku milého upíra a nazrieť trochu do ľudských vzťahov. Čo ja viem, možno si prečítať aj nejaké knihy o láske, pokiaľ neviete, čo to znamená. Rómeo a Júlia je najväčšia klasika.“ 

Schmatol som zo zeme pero a hodil ho po Erickovi. V poslednej chvíli som sa však zarazil a hrot mu preletel tesne okolo ucha. Aj tak však spôsobil škrabanec, z ktorého bolo cítiť jeho krv. Ustúpil. 

„Dávaj si pozor na jazyk, Erick. Upozorňoval som ťa na to už niekoľkokrát,“ varoval som ho. 

„Prepáčte pane. Iba si myslím, že mám v tejto veci pravdu. A slečna povolí, ak jej ukážete romantiku, nežnosti a možno aj lásku. Už pôjdem. Prosím, premýšľajte o tom.“ 

Zamračene som sledoval jeho odchádzajúci chrbát. Oprel som si hlavu o operadlo a zahľadel sa do čierneho stopu. Niečo také ako nežnosti a lásku som nedal ani Tanyi, a to bola mojou manželkou. Tak prečo by som tieto veci mal aplikovať na nejakom podradnom človeku? Stála by mi vôbec za toľkú námahu?



Bella:

„Mala by si zdrhnúť, kým na teba nepoštve nejakých zabijakov. Poznám tieto typy, Bella, ver mi. Väčšinou sú zapletení s mafiánmi, drogovými kartelmi alebo neviem čo horšie. Daj na moju radu.“

Nadvihla som obočie a nedôverčivo pozrela na Adelaide. Už som ju oboznámila s celým problémom, týkajúci sa Edwarda. A po pätnásťminútovej prednáške o tom, že by som viac nemala kradnúť, ma začala presviedčať, aký je nebezpečný. 

Položila som stavebnicovú kocku do základov domu a povzdychla si. „Nemienim utekať, Adelai. Podľa mňa je to len obyčajný fagan, ktorý sa narodil so zlatou lyžičkou v ústach a myslí si, že sa peniaze si kúpi všetko, aj ľudí. Ale ja nebudem skákať, ako on píska. Rozhodne nikam nejdem.“ 

„Lenže za peniaze sa dá v Las Vegas naozaj kúpiť všetko, zlatko. Aj ľudia. Vieš koľko krát som videla v televízii, ako nejaký chlapi prepašovali cez Mexické hranice mladých mužov a ženy, aby tu z nich mali lacnú pracovnú silu?

Prevrátila som oči v strop. Adelaide a tá jej televízia. Keby na nej radšej sledovala ako každá iná Američanka seriály a zábavné programy. Nie, ona musela pozerať správy od úsvitu do súmraku. „Pochybujem, že ten drzí stalker, ktorý si tú chutnučkú tváričku určite ešte natiera detským olejčekom, by bol schopný mi niečo urobiť. Len robí ramená, ale ja mu na to neskočím. Vieš predsa, čo sa hovorí – pes, ktorý šteká nehryzie.“ 

Adelai vyvalila oči, no ja som len mykla plecami a vrátila sa späť k hraniu s malým Jimmym. Náš dom snov z gumených kociek bol už skoro hotový. 



„Skočím do obchodu. Dáte si niečo? Platím,“ opýtala som sa dvoch susedov. Aj keď som poriadne nemala peniaze ani na poplatky za dom, dnes som sa rozhodla, že nám niečo spoločné pod zub príde vhod. 

Malý Jimmy vyskočil od pokrovca, na ktorom sa vysnívaný dom za necelú hodinu premenil na hrôzostrašný hrad s drakom, a doširoka sa usmial. Líca sa mu okamžite sfarbili do červena a veľké oči zelenej kaki mu zaiskrili. Zopäl ruky pred sebou a vrtel sa na mieste ako malý syseľ. Zohla som sa k nemu a zabrnkala mu na guľatý nos, ktorý mal ako gombičku. 

„Vždy, keď sa takto zatváriš, viem presne, čo ti mám zobrať. Medvedíka plneného s jahodovým džemom a čokoládovou polevou, pravda.“ 

„Mhm,“ prikývol. „A rovno dvoch.“ 

„Dvoch? Tak dobre,“ zasmiala som sa a pozrela na Adelaide. Tá mi pokynula, tak som ju nasledovala pred dom. Vonku sa pomaly stmievalo a väčšina ulíc v mojej štvrti nemala toľko lámp, ako kasína v centre. Preto som len ťažko spozorovala, ako sa Adelaide tvári. 

„Bella, naozaj ťa nepresvedčím, aby si aspoň na pár týždňov zmizla z mesta?“ 

„Nie,“ zavrtela som hlavou. „Ak by som teraz ušla, utekala by som už zakaždým, keby sa vyskytla podobná situácia. Vydržím to, nech robí pán Masen-Cullen alebo ako sa to vlastne volá, čokoľvek. Budem v poriadku, Adelaide, nemaj strach.“ Krátko som ju objala. 

„Tak dobre. Keď už budeš v tom obchode, mohla by si kúpiť džem? Jahodový? Úplne som naň zabudla a to zajtra musím už piecť tortu, aby sme to stihli.“ 

„Jasné. Vyberiem ten najlepší,“ ubezpečila som ju a obehla plot. Vo svojom dome som si vzala peňaženku a skontrolovala jej stav. Ešte stále som v nej mala tri tisícky z Edwardovej peňaženky a pár vlastných drobných. Usmiala som sa, pretože som teraz nepotrebovala zase pár dní kradnúť a stačila mi len práca v obchode. 

Vybehla som z domu a dala sa dole ulicou. Prešla som pár blokov a vrazila do nonstop potravinárstva. Vzala sa dvoch medvedíkov pre Jimmiho a jedného naviac. Potom som vybrala tú najlepšiu značku jahodového džemu, čo sa odrážalo aj na cene. Avšak narodeniny sa oslavovali len raz za rok, preto som bola ochotná vyhodiť trochu viac peňazí. Potom som zamierila do čínskeho rýchlo-občerstvenia na rohu. Objednala som ostro-kyslú polievku a tradičné kung pao a ryžou. Už len pri sledovaní prípravy toho jedla sa mi zbiehali sliny. 

„Ďakujeme za nákup. Príďte zas,“ povedali naraz štyria pracovníci rýchleho občerstvenia a krátko sa uklonili. Vyšla som z obchodu a zamierila po ulici domov. Na križovatke bolo počuť trúbenie áut a nadávky. Zdalo sa, že sa stala nejaká nehoda. V tú chvíľu som bola rada, že bol obchod tak blízko a ja som nemusela ísť na aute. Prebehla som cez cestu a zahla do zadnej uličky. Kráčala som stredom, aby som v tej tme náhodou nezakopla o koše, bezdomovca, či niečo horšie. V rohu som začula hovor krýs a striasla sa. 

„Stoj!“ 

Otočila som sa za hlasom. Oči mi padli na ostrú špičku asi desaťcentimetrového poľovníckeho noža. Paža, ktorá ho zvierala, patrila postaršiemu mužovi s dlhšími vlasmi, ktorému sa mesačné svetlo odrážalo v bielkach. 

„Naval peňaženku,“ zrúkol. Prehltla som strachom a zároveň som sa chcela zasmiať. Žeby zlodeja okradol zlodej? „Tak makaj, inak ťa podrežem,“ vyhrážal sa. S takým veľkým nožom vyzeral naozaj hrozivo, ale inak to bol obyčajný chlap, ako každý iní. A ja som takému úbožiakovi odmietala dať svoje „ťažko zarobené“ peniaze. 

„Nemyslím si, že ti niečo dám. Prepadol si nesprávne dievča, kamarát,“ pousmiala som sa. Boli sme asi v rovnakej výške, takže sme si videli do očí. Keď jedným z nich žmurkol, hodila som po ňom tašky z rýchleho občerstvenia a dala sa na útek. Aspoň v tom som bola naozaj dobrá. Muž za mnou fuňal a nadával. Mojej rýchlosti sa nemohol rovnať, keď som náhle do niečoho vrazila Bolo to pevné ako skala a celé z kovu. Preletela som skrz to ako vrece a dopadla na kolená. Pozviechala som sa, keď som začula zasvišťanie. 

„Už mi neujdeš, ty malá...“ 

Otočila som sa chrbtom a zakryla si tvár. Čakala som na ostrú hranu, ktorá mi pretne kožu, zaryje sa do mäsa a možno aj do kosti. Čakala som bolesť, ktorá ma položí na lopatky. Nič z toho však neprišlo. Miesto toho ma zozadu obalila mocná hruď, ktorá ma zovrela do objatia, aké som doteraz nepocítila. Vykríkla som, keď sa čepeľ noža zlomila a dopadla mi k nohám. Našťastie som na nej nevidela žiadnu krv. Môj štít sa stiahol a ja som sa prudko otočila. V kolenách ma zabolelo.

Lupič utekal uličkou späť k ceste. Predo mnou stál Edward Masen - Johnson - Cullen. Vo svite len tak svietilo biele tričko, ktoré obopínalo jeho svaly i šľachy. V tom okamihu mi pripomínal obrovského Hulka. 

„Zbláznili ste sa?“ skríkla som na neho a udrela ho do ramena. Bolo také pevné, že viac to bolelo asi mňa, než jeho. Prekvapený sa na mňa otočil. „Takto riskovať život. Alebo si myslíte, že to, čo držal v ruke bol len vreckový nožík?“ Nemohla som uveriť, že tento chlap len tak skočil predo mňa, aby ma zachránil. Čakala som to od každého, ale od neho nie. Preto ma tak rozčuľovalo, že to urobil. 

Pousmial sa. „Takže som ho mal nechať, nech ťa rozkrája?“ 

„Nie,“ odvetila som automaticky. Samozrejme, že nie. Len by možno bolo lepšie, ak by si to neurobil tak okato. A hrdinky.

Povzdychol si a otočil sa mi chrbtom sledujúc uličku. Pri pohľade na biely pás smerujúci od jeho ľavej lopatky k pravej strane rebier, ktorý roztrhal jeho tričko na dvoje, sa mi zastavilo srdca. Schytila som ho jednou rukou okolo pása a druhou som prezrela zranenie. Zháčil sa. 

„Čo to, dočerta, robíš?“

„Ste zranení. Sekol vás.“

„Nie som,“ povedal pohotovo a otočil sa mi znovu tvárou. Jeho slovám som neuverila. Aj keď som na tričku nezazrela jedinú kvapku krvi, videla som predsa, ako sa čepeľ toho noža zlomila. A to znamená, že musela naraziť do niečoho pevného, napríklad do kosti. Na Edwardovej tvári však nebolo badať ani tieň bolesti. Možno bol naozaj v poriadku. 

„Čo tu, mimochodom, robíte? Znovu sa hráte na detektíva?“ 

„Som tvoj stalker,“ opravil ma. 

Otvorila som ústa. On to vážne priznal. „Takže, keď je už všetko v poriadku, naše cesty sa môžu znovu rozdeliť. Dovidenia, kiež by sme sa už nikdy nestretli.“ Zamávala som mu krátko a otočila sa na opätku. Domov som to mala už len kúsok, preto som dúfala, že nebude nič ďalšie riešiť a nechá ma ísť. On ma však hneď dobehol. 

„Čo by som to bol za gentlemana, ak by som ťa nechal ísť domov samú. Hlavne po tom, čo sa pred chvíľou stalo.“

„Nepoďakujem vám, ak vám ide o to,“ upozornila som ho. 

„Nečakám tvoje ďakujem, Bella. Na to si príliš hrdá. A namyslená. Len ti ukazujem svoju milú tvár, to je všetko.“ 

Skepticky naňho zazriem. On žeby mal milú tvár? Tak to ani omylom. Podľa toho, čo som doteraz videla, to bol len namyslený fagan, žiadna milá tvár. A ak očakával, že mu tak rýchlo sadnem na lep, keď sa náhle začne chovať milo, tak to v žiadnom prípade. 

Už som nič nepovedala a nechala toho úchyláka, aby ma odprevadil až pred dom. Tam som sa na neho otočila.

„Nepozvem vás ďalej, je vám to jasné, však?“

Prikývol. „Aj tak mám ešte niečo na práci. Nepotrebujem, aby si ma niekam zvala.“ 

„Tak fajn. Dobrú noc,“ usmiala som sa a odpochodovala do domu Adelaide. Zabuchla som za sebou dvere a s výdychom prešla do kuchyne.

Stanka

5 komentárov:

  1. brrr.Mám z něho husinu,parchanta BabčaS.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Supeeeeer!!! :-) užasný, mě nikdy Edward z knížky moc nebral, byl moc přeslazený a ani trošilinku se nechoval jako upír. A co, alespoň ji zachránil, jinak by skončila rozřezaná, a stejnak mám pocit, že i když se z Edwarda snažíš udělat pomale nějakého ganstera, tak má dobré srdce, jenom o tom ještě neví, jinak proč by s jeho kámošem v předchozích kapitolách pátral po vrahovi mrtvol v klubech? Jo jo, pěkně pěkně, jen tak dál, hlavně prosím více Edwarda, tá omáčka kolem mě fakt nebere.
    A jinak, kdy, že budou přátelé s výhodami?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Hh, no tak snažím sa z neho urobiť naozajstného hajzla, ale asi by som teda mala pridať, keď mi to nehlcete. :D Však ono sa to všetko ešte vyvrbí v nasledujúcich kapitolách... Som však rada, ža sa poviedka páči.
      A čo sa týka poviedky PSV, aktuálne sa snažím dokončiť poviedku ASŽZ10D, preto budú musieť Priatelia ešte chvíľu počkať, no a na druhej strane som sa aj tak zasekla s dejom na tretej kapitole, takže tú stále prerábam dookola. :)

      Odstrániť
  3. No ono asi takhle, je to jiné prostředí, prostředí, kde se lidé musejí opravdu starat, aby přežili, Bella není sedmnáctiletá holka z forkské střední, co ani nemá potuchy o životě a Edward si nehraje na sedmnáctiletého teenegera.
    Las Vegas město kasina a sexu, zapadlé špinavé uličky tohoto velkoměsta, kde zloděj obere zloděje bez mrknutí oka, .... místo, které by S. M. určitě nezasadila do své knihy, která je přístupná pro lidi pod osmnáct a spíše je to taková fantastická pohádka plná cukrové vaty.
    Ty jsi změnila místo, a změnila jsi i Bellu, a proto Edward se mi nezdá jako ganster, ale jako člověk, který se nedá .... možná si každý představujeme upíry jinak a především v jednání, když jsou ovlivnění ať už negativními či pozitivními city, ale stále mi nepřipadá jako nějak extra velký hajzl, možná s nějakou úchylkou v sexu nebo se sklony k hrubému sexu, kde musí mít nadvládu nad ženou, prostě jí jenom pořádně ošuká, ono když je to upír, a ty se držíš podle knížky, že upíři sex s lidmi nemají.... tak se ještě divím, že jí nevyšukal mozek z hlavy. Jo, možná tady se chová Edward trošku jako upír, protože S. M. psala jakcí jsou ostatní upíři monstra, že nomádi by ani mezi lidi nemohli vyjít, Volturiovi popsala také jako bezcitní, ale kdysž přišlo na věc a návštěvu Itálie, tak Ara popsala jako naprostého blázna a ostatní skoro jako normální lidi .... prostě taková pohádka pro děti ... když to porovnám s ostatními knížkami.
    Takže se klidně odvaž, jestli nechceš psát další ff na motivy pohádky kde je jen přidaný sex, čili pohádku na dobrou noc pro dospělé, protože mám takový dojem, že jako oddechovku to určitě nebereš....

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Páčia sa mi tvoje názory, pretože si to úplne vystihla. Hlavne tých Volturiovcov. :D
      Nie, túto poviedku určite neberiem ako oddychovku, miestami síce ako komédiu, ale skôr sa snažím do toho vsunúť trochu krvi a hodne hodne násilia, vrážd a zabíjania. Nejdem však prezrádzať, pretože to všetko ešte len príde. Hádam sa Edward zlepší vo vyvolávaní hrôzy v ďalej kapitole. :)

      Odstrániť