Ace Clarke
má dlhší trestný register, než americká ústava riadkov. Kvôli tomu sa jej
nepodarilo dokončiť univerzitu pre démonov a musí sa skrývať pred svetom.
Náhle však prichádza vzrušujúca ponuka – má preskúmať, či dievča vydrží tvrdý
tréning na chlapčenskej Univerzite Protikladu. Ace sa tak musí prezliecť za
chlapca a odísť do ďalekej Ázie. Proti nej však stojí zaťažkávajúca skúška
tvorená prísnym inštruktorom Nickom, bandou chlapcov a miestom, ktoré
pripravilo o život už niekoľko Temných démonov.
Dostať sa cez plot. Zničiť ochranku. Odstaviť alarm. Prejsť cez laser
a tlakové podložky. Otvoriť trezor. Ukradnúť smaragdy. Nespustiť poplach.
Všetko z môjho
zoznamu bolo splnené. Okrem poslednej položky.
Zodvihnem ruky
a pomaly ustúpim k stene. Pred sebou mám siedmych, po zuby
ozbrojených, statných chlapov. Aj napriek tomu však vyzerajú rovnako úboho ako
tí, ktorých som už dostala. Pot im steká po opálených telách, na tričkách majú
polmesiace a už z prvého pohľadu mi je jasné, že väčšina z nich nevidela
zrkadlo nejakú dobu. Na rozdiel od nich, ich zbrane vyzerajú úplne inak. Sú
elegantné, ešte z nich cítiť novotu. Najskôr sú to nové kusy, ktoré do
Kolumbie prepašovala drogová mafia z Kuby. Policajti miestnej mafii
šliapali na päty, bolo prirodzené, že sa museli lepšie ozbrojiť.
„Kto si?! Kto ťa
poslal?!“ zavrčí na mňa jeden z nich po španielsky. Jeho postoj mi
navráva, že ide o ich veliteľa. Pri pohľade na čierne vrecko v mojej ruke
mu hrôzou zbledne tvár. „Smaragdy. Hoď mi to vrecúško! Okamžite!“
Prevrátim oči. Nielen,
že títo chlapíci nevyzerajú vôbec príťažlivo, no podľa spôsobu krátkych viet
vidieť, že nie sú ani veľmi inteligentní. Pritom nemajú ani žiadnu hrdosť – ísť
v takom počte na útlu ženu.
„Nepočuješ! Smaragdy!
Hneď!“
Odolám pokušeniu pohnúť
rukou a zapchať si nos, aby som sa uchránila pred smradom, ktorý mu tiahne z huby.
Ich hra ma prestáva baviť, rozhodnem sa to ukončiť. „Poď si po ne,“ navrhnem. Vystrčím
ruku s čiernym vrecúškom viac pred seba a uškrniem sa. Chlapi sú
možno ozbrojení, lenže stále sú to ľudia. Boj s nimi nebude žiadnou
zábavou, i keď v pästných súbojoch vynikám.
Jeden z nich sa
odhodlá a podíde bližšie. Nečiahne sa. Viac mi netreba – chňapnem mu po
ruke a vykĺbim mu ju. Padne k zemi a skôr, než sa jeho spriatelia
spamätajú, uštedrím kopanec ďalšiemu z nich. Behom nasledujúcich pár minút
je po všetkom. Na zemi sa zviecha posledný, veliteľ. Počas súboja sa mi
podarilo streliť ho do nohy jednou z tých super zbraní. Avšak
s ľútosťou zisťujem, že som sa netrafila do tepny a je to len malý priestrel,
i keď sa tvári akoby som mu tú nohu odstrelila. Kopnem mu do tváre, hlava
mu odletí na druhú stranu a v úst mu vypadne zub. Nechutné.
Za sebou náhle začujem
prasknutie podlahy. Načiahnem sa po dýke na páse a bez varovania hodím po
prišelcovi. Uhne sa, akoby to bola nevinná osa. Zamračím sa na čierny tieň.
„Dimitri Ivanov,“
šepnem.
Z tieňa na svetlo vystúpi
starší muž. Je útly a pomerne nízky. Napriek svojmu pokročilému veku,
ktorý už dávno presiahol hranicu sto rokov, má vlasy stále prirodzenej
gaštanovej farby. Tvár má mladú, bez jedinej vrásky, nos pretiahnutý. Modré oči
ostro kontrastujú so zvyškom jeho tváre. A ako vždy, keď som ho videla, aj
teraz v nich má šibalskú iskričku ako malé dieťa.
„Som rád, že ťa znovu
vidím, Ace,“ povie a usmeje sa od ucha k uchu, akoby sme boli starí
priatelia.
„Ako ste ma našli? Čo
chcete?“
Prekvapene zaklipká
viečkami. „Musím niečo chcieť, aby som sa s tebou stretol? Neprijmeš fakt,
že sme sa seba len náhodou narazili?“
„Samozrejme,“ ironicky
prikývnem. Na oko uvoľním postoj, no neprestávam byť ostražitá voči. Pretože
tam, kde sa zjaví jeden Temný démon, ich býva väčšinou viac. „Takže mi chcete
nahovoriť, že sme sa náhodou stretli v dome mafiána v Kolumbii. Išli ste
okolo a proste ste videli, ako sa svieti, tak ste si povedali, že
nakuknete. Prosím vás, neťahajte ma za nos a radšej mi odpovedzte na moje
otázky!“ Dimitri sa zasmeje. Zdá sa, že som ho pobavila.
„Tak dobre, žiadne vtipy.
Aj keď by som si naozaj prial, aby to bolo také jednoduché - nájsť ťa.“
Nakloním hlavu do
strany a pozornejšie si ho zmeriam. Bolo tomu už viac ako rok, keď som
Dimitria Ivanova videla naposledy. Na rozdiel odo mňa, on sa vôbec nezmenil. Vyžaroval
z neho stále rovnaký pokoj a naivita. Alebo aspoň to chcel, aby si
všetci okolo mysleli. Za posledný rok som mala možnosť preskúmať charaktery
niekoľkých Temných démonov a jedno bolo u všetkých rovnaké – nikdy neboli
naivný.
Dimitri nemal bežné
ľudské zamestnanie. Pracuje na Ministerstve v Oddelení stykov Temných
démonov. Je to politik, takže už to čo to napovedá o jeho charaktere. Keď
som ešte študovala, doniesli sa ku mne chýri, že pracovníci Ministerstva sú
dosť rázny a vždy dosiahnu, čo chcú. Aj keby mali zabíjať. Možno to boli
len fámy, no človek nikdy nevie.
„Takže,“ povzdychnem
si, keď Dimitri nič nehovorí, „ako sa vám podarilo nájsť ma?“ Veľmi som sa
snažila stratiť z dohľadu všetkým démonom, tak ako je možné...
„Trvalo mi pol roka,
kým som zistil spôsob, ako ťa vypátrať, Ace,“ usmeje sa. „Po tom ako si odišla
zo školy akoby sa po tebe zľahla zem. Neexistoval na teba žiadny kontakt,
nemala si účet v banke ani si si nikde neprenajala byt. Dokonca som
oslovil priateľa z FBI, aby ťa našiel. Lenže ty si sa vždy dokázala stratiť
skôr, než sme k tebe stihli prísť až si sa mi nestratila úplne. Zistil som
však aspoň jedno, ako si zarábaš na živobytie. Keď mi hecker našiel tvoju IP
adresu, bolo už len otázkou času, kedy prijmeš moju ponuku.“
Pohodím si vrecúško
v ruke. „Takže to vy ste chcel ukradnúť tie smaragdy?“ Zasmejem sa sama
sebe. Vyzeralo to ako dobrá robota za slušnú sumu. Krátky čas ma odradil, aby
som si ich ponuku poriadne preverila a tak som sa ocitla v takejto
prekérnej situácii. Som hlúpa.
„Prepáč. Peniaze ti za
to nedám. Ale ak chceš, môžeš ich neskôr sama predať. Prejdime však k vážnejším
veciam,“ povie Dimitri. Prejde na druhú stranu miestnosti a posadí sa do
kresla, ktoré je celkom dobrou imitáciou barokového nábytku. Majiteľ tejto vily
má jednoducho vkus. „Nejde o žiadnu hru, ani podvod. Dôvod, prečo som ťa
potreboval nájsť, je oveľa komplikovanejší, no ak sa ti podarí splniť úlohu,
mohol by som ti zaistiť pokojný život.“
„Nemyslím si, že by ste
dokázali moju hlavu zachrániť pred démonmi. Alebo ste snáď pokojným životom
mysleli moju smrť?“ som sarkastická. Podviedol ma, riskovala som krk – aj keď
iba proti ľuďom – a ľudské väzenie. Navyše som minula peniaze za benzín
zjavne úplne zbytočne.
Dimitri rázne pokrúti
hlavou. „Čo sa týka tvojich obvinení, nie som boh, Ace. Súd rozhodol pre trest
smrti, no môžem sa prihovoriť u pár vysokopostavených démonov, aby
trest anulovali a mohol tak prebehnúť nový súd. Pokiaľ by sa ti teda ráčilo
dostaviť sa naň a neušla by si, ako naposledy.“
Uchechtnem sa. Neušla
som z vlastnej vôle, donútili ma. Ale to Dimitri nemusí vedieť. „Ak ste
ochotný dať mi takú vysokú odmenu, musí byť tá práca poriadne nebezpečná. Lenže
súd môže stále rozhodnúť v môj neprospech, ale to iste viete. Takže tipujem,
že máte v rukáve pripravené ešte niečo navyše,“ hádam. Za svoj život som
sa naučila čítať v ľuďoch i démonoch. Neraz mi to pomohlo
a podľa toho, ako sa Dimitri tvári, ani teraz nie som vedľa.
„Bystrá ako vždy.
Dobre, pokiaľ svoju prácu naozaj splníš, som ochotný zaistiť ti byt
a dostatok peňazí na to, aby si na ďalších päť rokov mohla zmiznúť zo
sveta bez toho, aby si pohla prstom.“
Dívam sa Dimitrimu do belasých
očí a snažím sa odhaliť akúkoľvek lož či zradu. Ibaže jeho pohľad je
vážny, dokonca v ňom niet už ani mak zábavy. Zahryznem si do pery. Obe
jeho ponuky sú lákavé. Možno až príliš. Je bláznovstvo, aby mi niečo také
sľuboval, no predsa... Prejdem k nemu a posadím sa do kresla oproti.
Nohu si vyložím na hlavu chlapa, ktorý svojim ťažkým telom rozdrvil stolík a ešte
dlho bude snívať krásne sny.
„Musí to stáť naozaj za
to, keď ste si dali toľko práce s mojim hľadaním. Vďaka tomu ste si
získali päť minút mojej pozornosti. Počúvam vás.“
Dimitri prikývne. „Ako
iste vieš, na svete existuje niekoľko škôl pre démonov. Nachádzajú sa na
tajných miestach a sú to školy od základnej cez strednú až po univerzity
a akadémie. Ich presný počet je tajný rovnako, ako ich poloha. Väčšina z nich
prijíma démonov oboch druhov, Svetlých i Temných. A potom sú tu
školy, ktoré prijímajú len jeden z druhov – okrem súkromných pre
zbohatlíkov, samozrejme. Lenže sú aj také, ktoré nielen že prijímajú jeden
druh, ale i jedno pohlavie.“
„Napríklad dievčenská Cataleyská
Univerzita v Anglicku,“ preruším ho.
„Alebo Univerzita
Protikladu v Číne,“ dodá. „Je to vysoká škola, ktorá prijíma len mužských
uchádzačov už viac ako tristo rokov. Nejde však o to, že by učitelia či
vedenie školy nebolo pokrokové a nechali vziať aj ženy. Aj vďaka školskému
zastupiteľstvu sa konečne podarilo dostať návrh na zrušenie tohto pravidla pred
Svetovú radu škôl.“
„Tak v čom je
problém?“ spýtam sa, čím ho chcem posúriť. Aj keď sa mi jeho vysvetľovanie
páči, nemám chuť rozprávať policajtom, prečo tu tak pokojne sedíme, kým vedľa
nás ležia ťažko zranení ľudia.
„Predtým, než sa
pravidlo zruší, chce rada dôkaz, že ženy respektíve dievčatá sú štúdium na
tejto škole schopné zvládnuť.“
„A mám sa spýtať, čo je
to za školu, alebo mi to ráčite povedať aj sám?“ Nadvihnem obočie
a skontrolujem hodinky. Ostávajú mu dve minúty.
Dimitri sa zasmeje.
„Samozrejme, že ti to poviem, Ace. Univerzita Protikladu nie je obyčajnou
školou. Ročne sa tam hlási okolo tristo študentov, no len sto z nich
nakoniec zoberú a menej ako štyridsať sa dostane cez prvé dva semestre. Táto
škola je zameraná, okrem výučby bežných predmetov, hlavne na bojové umenia. Či
už ide o obyčajné karate alebo pokročilé taekwondo, umenie meča
z Turecka, šermu z Anglica či ovládnutie tradičnej japonskej katany.
V tejto škole nájdeš skoro všetko, pretože do nej chodia Temní démoni
z celého sveta, aby sa učili bojovým technikám. Väčšina z nich
pochádza z bohatých rodov a sú to nástupcovia, niektorí sú zas trénovaní,
aby chránili iných. Každý zo študentov má vlastný príbeh a vlastný cieľ.
No jedno majú určite všetci spoločné – chcú byť najlepší z najlepších.
A to isté chcú aj ich profesori a majstri, preto sa občas stane, že
nejaký študent zomrie. Kvôli tomu sa o Univerzite Protikladu hovorí, že je
najdrsnejšia zo všetkých škôl na svete a niektorí by boli dokonca radi, ak
by zrušila úplne.“
Vypísknem. O takej
škole som v živote nepočula, no vyzeralo to zaujímavo. Ako škola pre vrahov. Ninja škola.
Zahryznem si do pery.
Bolesť zastaví moje roztržité myšlienky a vráti ma späť na zem k Dimitrimu.
„Rozumiem. Ale čo chcete odo mňa.“
„Ako som už povedal,
rada chce dôkaz, že dievčatá by mohli takýto náročný tréning zvládnuť. Preto mi
dali rok na to, aby som ich o tom presvedčil, inak škola dlho nevydrží. Potrebujem,
aby si mi pomohla, Ace. Pôjdeš na univerzitu v prestrojení, dokončíš jeden
rok a ja ti môžem odprisahať, že dostaneš nový život.“
Vyprsknem
v smiech. Jeho ponuka je absurdná, ale už dlho som nepočula lepší vtip.
„Aby sme si to ujasnili, chcete odo mňa, aby som sa prezliekla za chlapca
a išla študovať do nejakej školy na konci sveta, ktorá sa hemží chlapcami.
A len tak mimochodom, démoni tam umierajú. Ste naozaj hlupák, ak ste si
mysleli, že by som to všetko podstúpila len pre neistú budúcnosť ako odmenu.“ Postavím
sa a smaragdy si zastrčím do vrecka na koženej bude. Dimitriov čas
vypršal.
Chcem sa otočiť na
odchod, keď prehovorí: „Zjavne sme sa nepochopili, Ace. Pokiaľ neprijmeš moju
ponuku, donútim ťa k tomu. Takže si môžeš vybrať – buď pôjdeš na Univerzitu
Protikladu alebo dám démonom, ktorí ťa hľadajú, tip.“
Zalapám po dychu. Také
niečo by som o Dimitrim nepovedala. Celý čas vystupuje ako dobrák od
kosti, no keď sa mu to hodí... „Ste pekne vypočítavý.“ Venujem mu krivú grimasu.
Potom siahnem k stehnu a jediným pohybom vytiahnem z puzdra pištoľ.
Namierim na neho hlaveň. Nerada používam strelné zbrane, no nie som taká hlúpa,
aby som si aspoň jednu na každú akciu nevzala. „Ak vás teraz na mieste
zastrelím, nikomu nič nepoviete.“
Dimitri sa ani nepohne.
Nie však strachom, pretože on sa ma nebojí – vidieť mu to na tvári. Jeho
pokojný výraz ma rozčúli viac ako jeho vyhrážky. Ľudia či démoni, ktorí sa
neboja smrti, sú nebezpeční alebo sa už dávno vzdali života. Tipujem, že
Dimitri Ivanov rozhodne nie je ten druhý prípad.
„Môžem mať jednu
otázku? Prečo ste si vybrali práve mňa. Nepovedala by som, že som práve
najlepší adept na niečo také dôležité. Ani som nedokončila univerzitu.“
Dimitri sa postaví z kresla
a ležérne si upraví pokrčené sako. „Vždy som si myslel, že pri tvojom
vyhadzove urobili chybu. V škole si bola malý génius, mohla si sa stať
čímkoľvek. Aj keď neoplývaš výnimočnými bojovými schopnosťami, spôsob, akým si
doposiaľ žila, ťa naučil pohybovať sa v zložitých – bezvýchodiskových – situáciách. Kvôli tomu dokážeš vyriešiť každý
problém s chladnou hlavou a ešte z toho vyjsť ako víťaz. Áno,
mohol som na túto prácu najať niekoho, kto ovláda meč, lenže nepotrebujem, aby
tam prvák hneď každého ohúril. Skôr potrebujem niekoho, kto sa len tak nevzdá
hneď pri prvej prekážke.“
„Prečo si myslíte, že
sa nevzdám?“
Dimitrimu zasvietia
oči. „Ak by si sa niekedy vzdala, teraz by sme neviedli tento rozhovor.“
Zamľaskám. Dimitri
Ivanov ma má naštudovanú ako správny školák svoju úlohu. Ak by som sa niekedy
vzdávala, skutočne by som už dávno nechala chlapov, ktorí ma lovia ako divú
zver, aby moje telo dodriapali na kusy a hlavu zaniesli svojmu pánovi. Lenže
taká smrť mi nebola ani trochu pochuti.
Zaistím zbraň
a vložím ju späť do puzdra. „Rok je príliš veľa. Ale som ochotná obetovať
tri mesiace, čo znamená jeden semester. Prevlečenie za chlapca vás bude stáť
nové auto. Beriem peniaze, v hotovosti, súd si môžete nechať. A predtým,
než do toho naozaj pôjdem, to chcem celé písomne, čierne na bielom. Rozumiete?“
Dimitri so smiechom prikývne.
Keď nemá žiadne námietky zaľutujem, že som si nevypýtala dopredu nejakú zálohu.
Potom by som sa mohla vypariť a niečo na tom i zarobiť. Lenže to mi
moja hrdosť nedovolí. Ak už nejakú ponuku prijmem, mala by som sa aspoň pokúsiť
ju splniť.
Prejdem na koniec
miestnosti a vytiahnem svoju dýku zo steny. Zasuniem si ju späť do pošvy
na páse a vyzvem Dimitria, aby sme sa pohli dopredu. Vo dverách sa na mňa
otočí.
„Mala by si to tu podpáliť.“
Prejdem pohľadom po
zničenej miestnosti od guliek a nehybných telách. „Prečo?“
„Nenosíš rukavice,
preto tu všade bude určite kopec tvojich odtlačkov. Len pokiaľ nebudeš
v databáze, nebudeš naozaj existovať,“ vysvetlí.
Nad jeho otcovským
prístupom sa uškrniem. „Kto povedal, že mám nejaké odtlačky prstov?“ Zdvihnem
ruku a ukážem mu brušká prstov. Nie je na nich žiadna jazva, no nevidieť
tam ani odtlačky. „Dala som si to urobiť na zákazku v Panama City.
Prvotriedna práca, nemyslíte? Ten chlap rozhodne vedel, prečo pýta toľko
prachov.“
Dimitri sa znechutene
strasie a podvedome zatne ruky do pästí. V duhu sa zasmejem nad jeho
reakciou. Keď vyjde von i ja si obzriem svoje prsty. Ak by ma ten chlap
neuspal, asi by som mu kvôli bolesti vyškriabala oči z hlavy ešte skôr,
než by bol hotový prvý z nich. Možno sa to zdá Dimitrimu nechutné a šialené.
Ale už od začiatku som bola ochotná urobiť čokoľvek, aby ma nikto nenašiel.
Odstránenie odtlačkov nebolo jedinou šialenou vecou, ktorú som za posledný rok
urobila. Skôr mi to prišlo geniálne. Ako povedal Dimitri, som geniálna. Ale bez
trochu šialenstva, by som tu už teraz nebola.
„Ace!“ zakričí na mňa Dimitri. Usmejem sa a vybehnem
z mafiánskej vily.
Aaaah, toto je geniálne... a celkom ma potešilo, že to je to príbeh zo sveta démonov presne ako u Americkej Univerzity. Strašne sa teším. Hlavná hrdinka mi príde sympatická, silná a tiež troška šialená... ja by som si rozhodne to s prstami nenechala urobiť... bŕŕŕŕ! Nuž a Dimitri je teda pekná sviňa. :DD Čakala som, že bude mať nejakú takúto povahu. Takých chlapov neradno podceňovať a brať na ľahkú váhu. A ten nápad s nedokončiteľnou školou je tiež na nezaplatenie. Ako som už písala, je to super. Som zvedavá, ako si Ace s touto situáciou poradí. :)
OdpovedaťOdstrániť