Mám
nepokojné sny. O tmavých očiach, prsteni a potom padám hlboko do
bezodnej priepasti. Zo spánku sa preberám tesne pred svitaním. Prižmúrim oči.
Ležím vo svojej posteli a Colby ma drží okolo pása. Ešte stále mám na sebe
svoje šaty, ale on je do pol pása nahý. Len ťažko si spomínam, čo sa udialo
minulú noc. Zdvihnem ruku a zahľadím sa na prsteň. Prvé slnečné lúče sa
odrážajú od malého kamienku a oslepia ma. Posadím sa do tureckého sedu. Dotknem
sa drobného striebra, točím ho a ešte stále tomu nemôžem uveriť.
Som zasnúbená, opakujem si v duchu
tie isté slová stále dookola. Pozriem na Colbyho. Spokojne spí na bruchu, vlasy
mu padajú do tváre. Vyzerá rozkošne. Mimovoľne sa usmejem.
Nechám
ho spať a idem sa prezliecť. Miesto šiat si cez hlavu prevlečiem čierne
tričko s portrétom Seana Hayesa, a len v ňom a gatkách
vybehnem cez obývačku do kuchyne. Všetci ostatní ešte spia. Napustím si pohár
vodou a napijem sa. Holá dlažba ma popritom chladí na päty a slnko
zas hreje na lícach. Zadívam sa von oknom. Aj napriek tomu, že v hoteli
bývame už od môjho narodenia, toho pohľadu sa nikdy poradne nenasýtim.
Nečakane
sa ozve klopanie na vchodové dvere. Prekvapene sa obzriem cez rameno. Chvíľu
čakám a klopanie sa zopakuje. Je hlasnejšie a znie naliehavejšie.
Prejdem
späť do obývačky a obzriem sa po apartmáne. Dvere do izby mojich rodičov
sú zatvorené rovnako, ako do izby môjho brata. Colby ešte tiež spí
a klopaním sa nenechá rušiť. Po špičkách pribehnem ku dverám a priložím
na ne ucho. Nenapadá ma nikto, kto by za nimi mohol stáť. Väčšinou sa život
v hoteli rozbieha až okolo pol ôsmej.
„Viem,
že tam stojíte,“ poznamená dotyčný z druhej strany. Má starý, chrapľavý
hlas.
Zahryznem
si do pery. Neviem, či ísť zobudiť Elisu a Noaha alebo sama otvoriť.
Nakoniec naberiem trochu odvahy. Pre istotu však zoberiem čínsku vázu z poličky,
ktorú mama vydražila pred pol rokom na aukcii, a držím ju jednou rukou za
chrbtom, keď druhou odomykám dvere.
Za
nimi stojí starší muž v hnedom obleku s čiernou koženou taškou. Je
nízky a pokožku má trochu sinavú. Biele vlasy i čerstvo oholenú bradu
má krátke a pod očami sa mu tiahnu dva výrazné kruhy. Ešte stále
z neho cítiť vodu po holení a cigaru. Zvedavo si ma obzerá. Mám
obnažené nohy, no jeho pohľad nie je chlípny ani nechutný. Prejavuje len záujem
pod ktorým sa však skrýva niečo viac.
„Dobrý
deň. Som doktor Josiah Hudson, právnik z pobočky M&J v New Yorku.
Zastupujem pána Masena v majetkovom konaní, ktoré prebieha s vašou
rodinou. Môžem ísť ďalej?“
Otvorím
ústa. „Začínate nejako skoro, nemyslíte?“
Josiah
z vrecka vesty vytiahne starodávne strieborné hodinky zavesené na
retiazke. Sánka mi ešte viac padne k zemi – akoby to už nestačilo. Josiah
Hudson vyzerá ako muž z minulosti, ktorý cestoval časom a adaptoval
sa do nášho sveta. Skontroluje čas a potom svoje sivé oči, ktoré splývajú
s jeho hustým obočím, uprie znovu na mňa.
„Túto
záležitosť som mal vybaviť už včera, ale zdravotný stav mi to nedovolil. Môžem
ísť ďalej alebo chcete ďalej trápiť starého muža, Isabella?“
„Ako-“
„Ako
viem vaše meno? Nie som žiadny veštec, to vás ubezpečujem. Ale viem toho viac
než vy,“ odvetí. Spadnú mi ramená. Odstúpim a muž prejde krívajúcim krokom
okolo mňa. Cestou do kresla v obývačke si obzerá nábytok aj obrazy na
stenách a súhlasne prikyvuje. Nemo zatváram dvere a prichádzam za ním
do obývačky. Vázu ešte stále drží v rukách, žmolím ju a obzerám sa ku
dverám svojich rodičov.
„Počkáte
chvíľu, prosím?“ pýtam sa pána Hudsona. Prikývne.
Uložím
vázu na stôl pred neho a bežím do izby k rodičom. Obaja chrápu, každý
na svojej strane postele a vo svojom vlastnom rytme. Pribehnem
k Noahovi a podrgám ho. Zaháňa sa, akoby chcel odohnať muchu,
a zamrnčí.
„Otec,
mama, vstávajte!“ prikazujem im a ďalej do neho drgám. Noah rozlepí oči
a zažmúri na mňa. Vydýchnem si.
„Čo
sa deje, zlatíčko?“ Medzitým sa Elisa prevráti k nám a tiež sa pomaly
prebúdza.
„V
obývačke je nejaký chlap. Volá sa Josiah Hudson, je z právnickej firmy
a tvrdí, že má s našou rodinou majetkové konanie. Ou,
a zastupuje nejakého Mmm,“ nedopovedám. Meno toho muža mi vypadlo
z hlavy ešte pri vchode.
Noah
sa zodvihne z postele. Na rýchlo si oblečie nohavice, ktoré mal večer na
sebe, a vyjde z izby. Popritom sa neprestáva mračiť.
Pozriem
sa na mamu. Čokoládovú hrivu má uhladenú, len kde tu jej trčí pár pramienkov.
Pred spaním sa zbavila make-upu, ale stále vyzerá rovnako úžasne. Vstane a na
saténové pyžamo si prehodí župan. Kývne na mňa, aby som vstala z postele
a spolu vojdeme do obývačky.
Otec
sedí v kresle oproti Josiahovi Hudsonovi a tvári sa veľmi prekvapene.
Keď vojdeme, Elisa sa postaví vedľa otca a jednu ruku mu položí na rameno.
„Čo
sa deje, drahý?“
„Vraj
mám s pánom Masenom nevyrovnaný obchod. Prepáčte, ale to meno naozaj
nepoznám a neviem o tom, že by som v poslednej minulosti do
niečoho investoval.“
„Pani
Brownová a slečna Isabella, prosím, posaďte sa. Mal som to tu niekde,“
povie a začne sa prehrabovať v taške. Elisa sa posadí na opierku
k otcovi zatiaľ, čo ja ostávam stáť vedľa nej. Josiah nájde okuliare
s tenkým kovovým rámom a potom vytiahne úzku zložku s papiermi.
Až ku mne sa popritom dostane zatuchlina a je vidieť prach, ktorý sa
z nej vydral.
„Ide o obchod, ktorý tu je už skoro sto
rokov, pán Brown. Váš dedo, Johnatan Brown Starší vo svojich tridsiatich rokoch
uzavrel dlhoročný obchod s predkom pána Masena. Máte u neho dlh,
ktorý musíte čo najskôr splatiť.“
„Koľko?“
spýta sa Elisa. Josiah si napraví okuliare na koreň nosa, tie mu však okamžite
spadnú späť na špičku, a milo sa usmeje.
„Nie
koľko, pani Brownová, ale čo.“ Podá Noahovi kus starého papiera
v priesvitnom obale – najskôr slúži, aby sa papier nerozpadol – a zadíva
sa na mňa. Opätujem mu krátky pohľad a pristúpim bližšie. Otcovi sa náhle roztrasú
ruky a mama zhíkne. Nahnem sa cez nich, aby som videla na zmluvu. Ide
skutočne o veľmi starý dokument. Je hnedej farby, má odtrhnuté rohy
a presne v strede je malá dierka, ktorá len nasvedčuje, ako často bol
papier skladaný do vreckovej veľkosti. Očami preletím meno svojho pradeda, na
chvíľu sa zastavím na prvých iniciálach pána Masena a ďalej letím pohľadom
po papieri. Niektoré slová už vybledli. Z diaľky však jasne vidím požičanú
čiastku sto tisíc dolárov a svoje meno, ktoré sa nachádza v ďalšom
riadku. Zažmurkám, no predsa to tam stojí: ...za svoju pravnučku Isabellu Mariu Brown, v dovŕšení veku 19 rokov.
Zamračene
sa pozriem na otca, ktorý je z toho vykoľajený rovnako ako ja,
a potom na právnika. Na tvári má stále rovnaký milý úsmev.
„To
je podvod! Hlúposť!“ skríkne Noah. Prudko sa postaví a papier mu vypadne
z rúk. Podíde k oknu a prehrabne si vlasy. „Ako si to vôbec
dovoľujete!“ kričí ďalej.
Vyvedená
z miery, vlastne v úplnom šoku, sa posadím do voľného kresla
a zodvihnem zmluvu. Je tenká, skoro sa mi roztápa v rukách – tak ako
je možné, že sú na nej také ťažké slová? Ešte raz sa do nich začítam
a tentoraz nevynechám ani slabiku.
Nižšie podpísaný Johnatan Brown Starší,
súhlasí s dohodnutou sumou sto tisíc dolárov, ktoré mu budú poskytnuté do
troch dní od podpísania zmluvy, výmenou za svoju pravnučku Isabellu Mariu
Brown, v dovŕšení veku 19 rokov, kedy sa stáva snúbenicou E. A. Masena
a zároveň jeho plným majetkom. Pán Johnatan Brown S. aj celá jeho budúca
rodina sa ďalej svojim podpisom vzdáva akéhokoľvek nároku na odvolanie proti
tejto zmluve v nasledujúcich sto päťdesiatich rokoch. Akýkoľvek právnický
či iný zásah zo strany rodiny Brownovej, bude pokladaný za porušenie zmluvy
a pán E. A. Masen môže vyvodiť dôsledky, ktoré sám bude pokladať za
vhodné.
New York, 1927
Nemo
sledujem slová na papieri. Zodvihnem pohľad k svojej mame, ktorá ma hladí
po vlasoch, krúti hlavou a na tvár jej nabiehajú červené fľaky
a do očí slzy. Otec poskakuje z nohy na nohu, rozhadzuje rukami
a z úst mu vychádzajú slová. Stojí proti právnikovi z inej doby,
hromží, možno mu nadáva. Nie som si istá. Naraz nedokážem nič vnímať. Len ten
kus papiera, ktorý mi v rukách pomaly oťažieva a o chvíľu ho už
nedokážem udržať. Vôbec tomu nerozumiem.
„Ako
môže byť tá zmluva ešte stále aktuálna?“ dožaduje sa odpovede Noah.
„Pán
Brown. Ako ste mohli postrehnúť, zmluva zahŕňa veľký časový rozsah. Naše zákony
to nezakazujú takže je zmluva stále platná a ja musím urobiť všetko pre
to, aby bolo v čo najkratšom čase vyhovené môjmu klientovi.“
„To
je predsa hlúposť!“ skríkne Elisa a hlas sa jej zlomí. Postaví sa
a prekríži si ruky na hrudi. „Moja dcéra má svoje práva. Nejaký kus
papiera, ktorý podpísal ten šialenec nemôže rozhodnúť o jej ďalšom živote.
To je nemorálne a len tak to nenecháme!“
Josiah
Hudson si odkašle. „Uisťujem vás, že chápem, ako pre vás tá zmluva znie. Ale,
ako ste si mohli prečítať, zosnulý pán Johnatan Brown sa zaviazal, že ani on,
ani jeho budúca rodina sa nebudú právne miešať do zrušenia zmluvy. Inak môžeme
s mojim klientom vyvodiť dôsledky, ktoré by sa vám rozhodne nepáčili.“
Otec
sa uškrnie. „Som si istý, že by sme to dokázali vyriešiť peniazmi. Vrátime pánu
Masenovi tých sto tisíc a celá táto smiešna záležitosť sa uzavrie.
Súhlasíte?“
„Zjavne
tomu nerozumiete, pán Brown. Zmluva bola podpísaná pred viac ako osemdesiatimi
siedmimi rokmi. Vzhľadom k tomu, že môj klient mohol tie peniaze uložiť
ako dlhodobý vklad do banky, kde by sa mu pripočítali úroky a za porušenie
zmluvy by sme od vás podľa terajších zákonov mohli požadovať niečo vyše troch
miliónov dolárov. Viem, že máte veľkú firmu, ale mal by ste sám sebe položiť
nasledovnú otázku – viete tie peniaze v plnej sume zohnať do troch dní,
pán Brown?“
Nastane
ticho. Dívam sa na otca, na jeho strhanú, rozzúrenú tvár a už dopredu poznám
odpoveď. Naša rodina je bohatá. Vlastní veľkú banku s niekoľkými pobočkami po
celom západnom pobreží a v Európe. Ale nebola až taká bohatá, aby si
mohla dovoliť straty v súkromnom sektore.
Opriem
sa o kreslo. Chrbát mi zapadne do mäkkého matraca a ja sa chcem
vypariť. Stratiť. Lenže to nie je možné. Je jedno, koľkokrát zavriem
a znovu otvorím oči, nezmiznem. Neocitnem sa na inom miesto. Stále sedím oproti
starému právnikovi a pred sebou mám absurdnú zmluvu.
„Kto
je vlastne ten E. A. Masen?“ spýtam sa. Elisa prestane vzlykať a Noah sa
prestane rozčuľovať. Všetci traja sa pozeráme na pána Hudsona a čakáme na
jeho odpoveď.
„Môj
klient si praje, aby ostal v utajení, pokiaľ sa osobne nestretnete. Ale
môžem vás ubezpečiť, slečna Isabella, že je to veľmi slušný gentleman, ktorý
s vami má len tie najlepšie úmysly,“ odvetí.
„Ak
by so mnou mal počestné úmysly, tá zmluva by sa nikdy nedostala až ku mne.
Prečo ma chce, keď sme sa nikdy nestretli? Čo je to za chlapa?“ Zopakujem svoju
otázku a márne dúfam v inú odpoveď. Ale Josiah Hudson mi už
neodpovie. Elisa sa znovu rozplače. Dokonca aj mne sa derú slzy do očí, ale som
príliš pyšná na to, aby som sa pred týmto starcom rozplakala. Miesto toho sa postavím
sa a hrdo zodvihnem bradu.
„Odkážte
svojmu klientovi, pán Hudson, nech sa neschováva a príde sa ukázať. Ale
môžete mu rovno povedať, že nemienim byť jeho majetkom. Som človek a nie kus
veci. Takže si tú zmluvu môže strčiť do zadku, jasné? A teraz vypadnite,
inak zavolám políciu!“
Pozerá
sa na mňa, akoby som toho nebola schopná. Stojím a čakám, čo urobí. Chvíľu
trvá, kým mu dôjde, že tu skončil. Z tašky vytiahne ešte jeden papier
a položí ho na stôl. Je to presná kópia pôvodnej zmluvy, ktorú si zbalí
späť do tašky. Pozrie sa na hodiny a potom sa postaví. Bez slova či zdvorilého
rozlúčenia, ho vyvediem k dverám.
Keď
sa vrátim späť do obývačky, otec má v ruke telefón.
„Kam
voláš?“ spýtam sa.
„Nášmu
právnikovi. Toto sa musí vyriešiť,“ kričí. Vezme zmluvu zo stola a odíde
do pracovne. Posadím sa na stôl oproti mame a chytím ju za ruku. Stále je
v šoku.
„Neboj
sa. Najskôr ide o nejaký žart. Alebo podvod. Skôr než príde víkend, to
bude vyriešené,“ uisťujem ju. Elisa sa zasmeje. Utrie si oči. Na okamih som
v nej uvidela skutočnú matku, ktorá sa bojí o svoju dcéru, a nie
bezcitnú mrchu.
„Kiež
by si mala pravdu. Idem sa obliecť.“ Vráti sa späť do izby. Aj ja sa postavím
a vrátim sa do svojej izby. Colby ešte stále leží v posteli
a spí. Zdá sa, že ho rozruch v obývačke vôbec nezobudil. ľahnem si
vedľa neho, vezmem jeho ruku a obmocem si ju okolo pása. Zavriem oči a pokúsim
sa znovu zaspať. Aspoň na chvíľu. Verím svojim slovám, ktoré som adresovala
matke. Pretože viem, že niečo také nemôže byť skutočné. Ale na druhú stranu mám
zas pocit, že toto všetko je len začiatok. Že sa všetko čochvíľa zmení
a ja potrebujem mať pocit, že ešte chvíľu môže byť môj svet dokonalý.
***
Váza
letí na druhú stranu izby. Rozbije sa o stenu a stovky kúskov dopadnú
s cinknutím na zem. Na okamih ľutujem, že som tú vázu nedala späť na
miesto a ona sa tak ocitla vo víre hnevu môjho priateľa. Matka sa však
nehnevá, aj keď ju na aukcii vyšla niekoľko tisíc dolárov. Len sedí
v kresle a vôbec sa nehýbe. Pohľad má prázdny.
„Nedovolím
to. Nech s tebou nepočíta, Bella,“ kričí Colby. Odkedy som mu povedala,
aká návšteva nás ráno počastovala, nepodarilo sa mi ho upokojiť. Náhle zastaví
uprostred izby a pozrie sa na mňa. „Kedy má ten parchant prísť, Bella? Len
čo sa objaví vo dverách, prisahám, že ho zabijem.“
Otvorím
ústa, no potom ich znovu zavriem. Jeho slová sa mi zdajú hlúpe, ale
v očiach mu srší hnev, aký som u neho ešte nevidela. Pokrčím
ramenami. „Neviem. Ešte sme sa na tom nedohodli. Ráno bolo príliš vypäté,“
povzdychnem si.
Som
unavená z obáv, ktorých sa nemôžem zbaviť. Stále mi vŕta hlavou, kto je E. A. Masen a prečo si jeho
pra-neviem-čo vybral práve mňa za nevestu pre svojho vnuka. Pretáčam si zásnubný
prsteň od Colbyho na prste a ťažko sa mi myslí na skutočnosť, že tam má
byť v tejto chvíli iný prsteň. Prsteň od E. A. Masena – môjho „zákonného“
snúbenca.
Colby
si kľakne predo mňa a zovrie mi ruky vo svojich dlaniach. Sú príjemne
teplé. „Neboj sa, miláčik. S tvojim otcom sa o to postaráme. Toho
bastarda ani neuvidíš, sľubujem.“
Prikývnem.
Colby verí svojim slovám, no ja viem, že to sa nestane. Aj keď by som si to
veľmi priala, neuchránia ma pred stretnutím s E. A. Masenom. Nech už sa
snažia akokoľvek.
paráda.babčaS
OdpovedaťOdstrániťděkuji, kala
OdpovedaťOdstrániťPěkná kapitolka, ale hrozně moc krátká. V podstatě v ději jsme se moc dopředu nepohnuli, to nám nemůžeš dělat. Doufám, že příště bude Edward.
OdpovedaťOdstrániťKdy se můžeme těšit na další dílek?? :-)
OdpovedaťOdstrániťĎakujem všetkým za komentáre, teší ma, že ste poviedku našli aj na mojom blogu a páčila sa vám kapitola. Na pokračovaní sa pracuje a malo by tu byť okolo budúceho piatku. Snažím sa, aby kapitola nemala len 4 strany a bolo v nej všetko, čo chcem, aby sme sa pohli trochu dopredu s dejom. Preto prosím ešte o trochu strpenia. :)
OdpovedaťOdstrániťkedy bude ďalšia kapitola? :) už sa neviem dočkať, stále to tu kontrolujem a nič :/
OdpovedaťOdstrániťAhoj, keďže som práve uprostred skúškového a nedarí sa mi, nové kapitoly len tak ľahko nebudú. Navyše, čo sa týka poviedok s E&B tematikou tak si nie som istá ich osudom. Preto ti nemôžem ani povedať, kedy a či vôbec bude niekedy ďalšia kapitola VPŽ (či inej FF poviedky) :)
Odstrániť