Scarlet prežíva svoj prvý deň medzi nepriateľmi. Je to len škola, ale aj tam sa niekedy môže dostať do problémov.

Vražedne som zazrela na slnko, ktoré ma na chvíľu oslepilo a bežala ďalej. Hodina sa začala pred pätnástimi minútami. Presne v okamihu, keď som rozlepila oči a vstala z postele. Mali sme bojové umenie a ja som odmietala vymeškať čo i len jednu lekciu. Na sebe som mala tepláky a pohodlné tričko na cvičenie, ktoré som používala len na súboje s mamou, a v ruke držala pokrčený plánik školy. Ráno som ho našla na svojom nočnom stolíku spolu s novým rozvrhom a knihami. Netušila som, kto mi to tam nechal, ale v duchu som mu ďakovala. A popritom som bola poriadne naštvaná na svoju novú spolubývajúcu Aniju, ktorá ma nezobudila. Dočerta, aký malo to dievča problém.

Sedem šestnásť.

„Želáte si?“ spýtal sa milo, no bolo vidieť, že ho ruším a to nestrpí.

„Dobrý deň. Áno, ja som prišla na hodinu. Scarlet P...“ zarazila som sa a Zem sa na stotinu sekundy zastavila v rotovaní. „Hoechlinová. Nová študentka,“ dokončila som rýchlo.

Profesor si ma prezrel a prekrížil si ruky na prsiach. „Nemyslím si, že patríte do mojej triedy, slečna Hoechlinová. Pretože moji študenti chodia včas nielen do školy, ale aj na hodiny.“

„Prepáčte. Zaspala som,“ odvetila som a vtedy som si uvedomila, že sa za posledné dva dni ospravedlňujem viac, než za celý svoj život.

„Uvedomte si, že lajdáctvo na škole sv. Richella nestrpíme! Ak sa chcete niečo naučiť, tak príďte včas alebo, keď ste taká lenivá, nevyrušujte mňa ani ostatných spolužiakov a nechoďte vôbec, rozumiete?!“ Hovoril pokojným hlasom, ale mne to pripadalo, ako keby vrieskal. Vlaste krik by som zniesla lepšie ako jeho stoický pokoj. Všetci sa na mňa pozerali a ja som sa cítila trápne – ako znovu na strednej, keď som skočila uprostred hodiny na dievča mysliac si, že je wendigo. Vtedy som stála pred triedou ako totálny idiot, ktorý sa nevedel vykoktať a všetci sa mi ešte mesiac po tom incidente smiali. Toto bolo rovnaké.

„Áno, rozumiem. Budem chodiť na čas, prepáčte,“ znovu som sa ospravedlnila.

„Pche. Vaše prepáčte mi nenahradí čas, ktorý s vami strácam. Ste pozadu s učivom a ešte aj meškáte na hodinu. Viete čo, spravte mi láskavosť a dnes mi už nechoďte na oči. Vonku je pán Sweg s druhákmi. Pripojíte sa k ich behu cez les. A teraz vypadnite!“ Prikázal a ja som jeho rozkaz bez problémov splnila. Buchla som dverami – možno viac, než bolo nutné -  a išla vyhľadať profesora Swega.

On a jeho trieda boli pred Hlavnou budovou. Ku podivu ich bolo len desať a kým si naťahovali svaly, prešla som k profesorovi a predstavila sa mu.

„Samozrejme, nová študentka. Mali by ste vedieť, že profesor Warren je závislí na disciplíne. Tak sa pripojte ku skupine, nech môžeme začať.“

Poslúchla som ho a postavila sa povedľa bandy druhákov, ktorá si ma obzerala. Profesor nás odštartoval a my sme začali bežať. Držala som sa vzadu, čo najďalej od nich ale tak, aby som ich nestratila z dohľadu. Beh som skutočne nenávidela, ale to neznamenalo, že som nevedela bežať. Bola som rýchlejšia než hunteri, no pomalšia než upíri, no aj tak som sa musela krotiť. Aspoň zo začiatku sa mi to zdalo ako príjemná prechádzka. Lenže akonáhle sme tretíkrát minuli hlavnú budovu, už to nebolo také ružové.

Bežala som cez les, popri plote na východnej strane. Ďaleko predo mnou sa mi stratil z dohľadu chrbát posledného bežca a tak som zastavila. Potrebovala som sa nadýchnuť a načerpať nové sily. Bežali sme už dobrú pol hodinu v rýchlom tempe, čo bol môj osobný rekord a zároveň mi to prišlo hlúpe. Bežať do koliečka ako cvičené fredky, pche.

Založila som si ruky v bok a naplno vdychovala vôňu stromov, ktorá bola v toto ročné obdobie ešte silnejšia než inokedy. Ani som si nespomínala, kedy naposledy som bola v lese. S Rosemary sme sa vždy držali v osídlených mestách, kde sme mali aspoň akú takú šancu zapadnúť a schovať sa. V lesoch a horách sa totiž najviac zdržovali vlkolaci, meniči, ale aj upíri.

Spoza mňa sa ozval šramot a ja som sa okamžite otočila pripravená na útok. Ale bola to len veverička, ktorá vybehla zo stromov na chodník k plotu. Vyskočila naň, keď ju zasiahol prúd a jej zhorené telíčko padlo späť na zem. Potiahla som nosom nad pachom uškvareného mäsa.

„Nechutné,“ šepla som a otočila sa späť na cestu. Bola to smola, no na plote bolo jasne napísané – POD NAPÄTÍM. Veveričky by sa mali naučiť čítať.

•••

Sledovala som svoj rozvrh po ceste z Histórie sveta tieňov I. a hľadala učebňu Staršej slovanskej literatúry. Hlavná budova bola väčšia než väčšina stredných škôl, ktoré som kedy navštívila a človek mal problém nájsť tu to, čo potreboval aj s plánikom. Zabočila som vpravo a narazila do slepej uličky. Na jej konci bol v zlatom ráme portrét nášho riaditeľa Nicholasa Darkiho. Sprvu som ho ani nespoznala, pretože nemal jazvu. Zjavne to bolo namaľované ešte dlho predtým, než sa mu to stalo.

Vrátila som sa po tmavej chodbe k bočným schodom a obzrela sa po okolí. Do začiatku hodiny ostávalo ešte pár minút, no tu nebol nikto, kto by mi povedal, kde je tá prekliata učebňa. Zišla som dole schodmi a začula som priškrtený výkrik a hlasy.

„Ticho! Inak ťa zavrieme do krabice a prehodíme za bránu školy. Čo myslíš, Joyce, ktorá beštia ju nájde ako prvú?“

„Typujem to na upírov. Aj keď dnes je spln, tak možno vlkolaci alebo meniči. Pokojne sa môže staviť o čokoládový zákusok na zajtrajšom obede, ak chceš. Za viac mi tento škriatok nestojí.“

Obaja sa zasmiali a niekto znovu vykríkol. Malý hlások v hlave mi našepkával, aby som to nechala tak, určite si z niekoho len uťahujú. No to už som zabočila za roh a uvidela Aniju v zovretí mocného chlapca a jeho kamarátku Joyce, ako sa na jej márnom vzpieraní dobre zabáva.

„Hej,“ skríkla som k nim, aby som upútala ich pozornosť. Obaja sa otočili a Anija na mňa vypleštila svoje malé hnedé očká. Mala ich červené ako keby krájala cibuľu a napuchnuté. Po lícach sa jej ešte teraz kotúľali slzy.  

„Čo chceš, nováčik?“ ostro sa spýtala Joyce a premerala si ma znechuteným pohľadom.

„Aha. To je tá baba, ktorá s nami ráno bežala,“ poznamenala hora svalov.

„Tá pomalá lemra? Páni. Čudovali sme sa, že ešte vôbec stojíš na nohách, keď si konečne dobehla do spŕch.“

V duchu som prevrátila oči. Silácke reči a pocit, že niekomu patrí celý svet – to som na teenegeroch nenávidela zo všetkého najviac.

„Pustite ju,“ prikázala som im. Jayce vypúlila oči a rozrehotala sa.

„Čo, chceš ju nahradiť? Táto miešanka nám dlží ospravedlnenie. Vrazila do mňa a naschvál mi vyrazila knihy z ruky. Za to si zaslúži trest.“

Nadvihla som obočie na Aniju. Nevyzerala ako typ, ktorý by niečo také urobil naschvál. Na to bola príliš plachá. Jej vytreštené oči, pot na čele a slzy hovorili svoje. Jasné, aj ja som mala chuť ju udrieť za to, čo mi urobila ráno. Ale na druhú stranu som cítila potrebu ochrániť ju pred dvakrát tak veľkými druhákmi, než bola ona sama.

Otočila som sa späť na Joyce a prekrížila si ruky na prsiach. „Som si istá, že to neurobila náročky. Ale keďže si hus, zjavne si to neuvedomuješ.“

Padla jej sánka. „Ako si dovoľuješ. Vieš vôbec, kto som?“

„Školský tyran?“ odvetila som nevinne.

Vlasy sa jej postavili dupkom a zaťala pästi. Vedela som, čo bude nasledovať a jedna časť vo mne zabedákala. Tá rozumná, ktorá však bola väčšinu času utlačovaná tou prchkou. Tá si už medlila ruky na poriadnu lekciu, bitku, ktorá jej už pomaly začínala chýbať.

Telo mi zaplavila dávka adrenalínu, keď sa na mňa vrhla jej korba a ja som sa len tak-tak stihla uhnúť. V prítmí som videla dobre, ale aj ona. Ešte raz sa zahnala zúrivou silou, uhla som sa a ona narazila päsťou do steny. Betón zapraskal a omietka padla na podlahu. Joyce vykríkla. Chytila si ruku a v očiach sa jej objavili slzy bolesti.

„Suka. Zlomila si mi ruku!“ kričala. Jej kamarát konečne pustil Aniju a bežal jej na pomoc.

Nevinne som pokrčila plecami. „Povedala by som, že ty si si zlomila ruku o stenu, ale keď myslíš.“

„To ti nedarujem. Za to mi zaplatíš!“ vyhrážala sa mi. Ten chalan ju podoprel a snažil sa ju odviesť preč. V duchu som zakňučala, že ten „súboj“ skončil tak rýchlo. Ešte minútu som však počula jej výhražný krik nesúci sa za ňou po chodbe až k nám.

Otočila som sa na Aniju. Sedela schúlená na zemi, vlasy mala rozstrapatené a ešte stále plakala. Zohla som sa k nej a pomohla jej na nohy. Celá sa chvela. Rýchlo som ju prezrela, aby som sa uistila, že nie je zranená. Fyzicky sa zdala byť v poriadku.

„Odvediem ťa do izby, ak chceš,“ navrhla som.  Slabo prikývla. Vzala som ju pod pazuchu a odviedla na internáty. Cestou sme streli profesora Swega so skupinkou študentov, ale nič sa nepýtal – možno tu boli podobné výjavy časté. V izbe som uložila Aniju do postele a nabrala jej pohár čistej vody.

„Budeš meškať na hodinu,“ dostala zo seba po hodnej chvíli. Hlas sa jej ešte triasol.

„To nevadí. Myslím, že jedna hodina ma už nezabije. Takže, o čo tam vlastne šlo?“

„Joyce ma podkopla, spadla som a nechtiac som ju stiahla zo sebou. Joyce a ten jej poskok sú príšerný. Ak by si tam neprišla...“

„Prehodili by ťa v krabici za plot? Ale prosím ťa. Myslíš, že by si s tým dali takú prácu, aby sa ti pomstili?“

Anija zvraštila čelo a pozrela sa na svoje ruky. Niečím som ju urazila.

„Nie, nedali. O miešancov nikto nestojí,“ povedala potichu.

„Čože?“

Prevrátila oči. „Nemusíš hrať, že sa o mňa zaujímaš len preto, že sme spolubývajúce. Viem, že som len polovičná a do sveta čistokrvných nikdy nebudem patriť. Čo myslíš, prečo si asi za cieľ vybrala Joyce mňa a nie niekoho iného.“ Pozerala sa na mňa svojimi čokoládovými očami a mne v tom okamihu všetko došlo.

„Myslíš si, že si menej cenná práve preto, že si miešanka? A preto si ma aj nechala ráno spať a včera si bola taká nevrlá, lebo ja som čistokrvná.“

Anija sa zahanbila až jej zružoveli líca. „Za to ráno sa ospravedlňujem. Asi som ťa mala zobudiť. Lenže hierarchia je jasne daná a ja viem, že čistokrvný sa nepohadzujú s miešancami. Preto tu so mnou nemusíš trčať, aby si sa náhodou nedostala do ťažkostí.“

So smiechom som sa posadila na posteľ. Keby len vedela, aká som ja čistokrvná! Z pravdy o mne, by sa jej naježili vlasy a už by si nikdy nemyslela, že som taká dokonalá. Milo som sa na ňu pozrela.

„Pozri, Anija. Neviem, čo všetko si o mne počula, ale môžem ťa uistiť, že tá takzvaná hierarchia v mojom prípade neplatí. Príliš dlho som vyrastala medzi ľuďmi a s huntermi mám spoločné len minimum, ver mi. Nezáleží mi na to, že si miešanka alebo polovičná upírka, pokiaľ sa nesprávaš ako tamtá koza. A myslím, že som magnet na problémy, takže si s Joyce viac nelám hlavu.“

Chvíľu sa na mňa prekvapene pozerala a potom sa doširoka usmiala. „Byť polovičnou upírkou? To by som sa do školy ani nedostala. Už pri bráne by ma prebodli strieborným kolom.“

Striasla som sa. „Jasné,“ pritakala som a pokúsila sa smiať s ňou, nad tou hlúpou myšlienkou. Mimovoľne som sa pozrela na jednu z tašiek, kde som mala skrytý svoj kolík a napadlo ma, čo by sa stalo, keby ma prebodli. Krvácala by som alebo by zo mňa uniklo žiarivé svetlo ako z mami.

•••

Na obed aj ďalšie hodiny som išla už spoločne s Anijou. Sociológia hunterov sa zaoberala správaním a hierarchiou, ktorú my už naznačila Anija. Doteraz som netušila, že z hunterov, z ktorých sa nestali Lovci hláv sa stali žoldnieri. Ohavní lovci, ktorí zabíjajú beštie za peniaze. Bohužiaľ ich bolo čoraz viac.

Základná analýza beštii I. sa zas zaoberala všetkými známymi beštiami – dokonca aj tými vymretými – ich charakteristickými znakmi a tým, ako ich poraziť. Tento týždeň sme mali prebrať čarodejnice a vypracovať spoločný projekt. Samozrejme, že Anija ma hneď vzala do svojej skupiny, aby sa mi aspoň nejako odvďačila za pomoc s Joyce a jej kumpánom, a ja som to bez námietok prijala. Robiť projekty, to bola totiž ďalšia nočná mora Scarlet Pierceovej a teraz už aj Scarlet Hoechlinovej.

O štvrtej som sa rozdelila s Anijou pred telocvičňou. Ona išla na hodinu profesora Warrena, zatiaľ čo mňa odstavil pán Swag, aby som sa znovu pridala k druhákom. Neochotne som s ním išla na slnečný trávnik pred internáty, kde už čakali všetci ostatný. Rýchlo som si prezrela ich tváre a hľadala naštvanú blondínku so zlomenou rukou. Ale nebola tu ani ona ani jej mohutný kamarát. Zaradila som sa do skupiny a čakala, čo nám povie profesor.

„Si mŕtva, vieš o tom?“ začula som za sebou. Otočila som sa skrz rameno a uvidela jemné črty tváre jedného druháka. Usmieval sa na mňa od ucha k uchu zatiaľ, čo ja som sa mračila.

„Prečo myslíš?“

Chalan sa tváril, že sa zamýšľa a potom odvetil: „Kvôli Jocelyn. Radím ti, vyhýbaj sa jej, inak ťa zaživa siahne z kože a ani pri tom nemrkne.“

Ešte viac som sa zamračila. „Budem si to pamätať.“ Odvrátila som sa od neho. Na tému Joyce som dostala už druhé varovanie, ale brala som ho rovnako ako to prvé. Jednoducho som si z toho nič nerobila. Veď čo by sa mi mohlo stať – v súboji ju premôžem raz dva. Je príliš vysoká a pohybuje sa pomaly, čo je mojou výhodou.

Pokrútila som hlavou a vypustila strach ostatných o moju osobu z hlavy. Radšej som sa sústredila na profesora Swaga.

„Ráno ste bežali, aby sme si teraz mohli vyskúšať jednu zo základných hier, ktoré tu máme. Korisť.“ Druháci zaburácali potleskom. „Rozdelíte sa do skupín. Jedna korisť, dvaja lovci. Korisť dostane náskok jednu minútu, aby sa mohla schovať. Ráta sa len les. Lovci dostanú paintballové pušky. Pamätajte na dve veci. Lovci lovia iba svoju korisť, nie ostatné. A radím koristi, aby sa držala od seba čo najďalej, inak vás rýchlejšie vystopujú.“

Profesor nás ďalej rozdelil na lovcov a korisť. S malou dušičkou som dúfala, že budem patriť do tej prvej skupiny, ale nestalo sa tak. Skončila som ako korisť s ešte jedným dievčaťom a chlapcom, ktorí vyzerali aj na druhákov dosť slabo. Potom k nám pridelil lovcov – ku mne Olivera a Christiana. Toho Olivera, ktorý ma počastoval varovaním pred Joyce. Perfektné.

Prezrela som si ich zatiaľ, čo si obliekali výstroj na hru. Obaja boli odo mňa vyšší asi o hlavu a určite aj o dosť silnejší. Oliver vyzeral ako anjel vystrihnutý z dámskeho časopisu na spodné prádlo. Jednoducho bledý blondiak s modrými očami a jemnými rysmi. Aj z diaľky vyzeral príliš sladko na to, aby sa mohol niekedy stať Lovcom hláv. Jeho kamarát bol však jeho úplným opakom. Mal čierne vlasy ako havran, rovnako čierne oči zapadnuté hlboko v tvári. Pokožku mal o čosi tmavšiu – dokonca aj na huntera – a črty tela i tváre hranaté a ostré. Preglgla som, keď som videla jeho vypracované ruky, ktoré sa mihli vo veste a na okamih som dostala pocit, že by bolo možno menej bolestivé hneď sa vzdať.

„Korisť. Pripravte sa.“

Pristúpila som k svojim dvom spoluhráčom. Rozdelili sme sa, kto kam pobeží, aby to mali čo najťažšie. Dozvedela som sa, že túto hru už pár krát hrali a väčšinou je to rýchle. Areál nie je dosť veľký na to, aby sa v ňom mohla korisť skrývať príliš dlho. Lovci ju vždy vystopujú a strelia kým skončí hodina alebo zapadne slnko. Dozvedela som sa aj niečo o „svojich“ lovcoch. Sú to najlepší priatelia a túto hru vždy dokončia ako prvý.

„Štart,“ skríkol profesor a zaznel výstrel. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že mám bežať. Vyštartovala som na do lesa blízko cesty a bežala, až pokým som nepočula ďalšiu ranu. Zastavila som. Nado mnou sa týčili vysoké smreky a modrá obloha. Bolo tu príliš veľa svetla na to, aby som sa mohla schovať. V diaľke som videla príjazdovú cestu, po ktorej som včera kráčala s riaditeľom. Teraz po nej kráčali dvaja lovci.

Otočila som sa v smere hodinových ručičiek a rozbehla sa doprava. Prešla som cez chodník a znovu sa ocitla v lese pri plote.

„Mám ju,“ začula som za sebou. Christian to šepol Oliverovi, no vďaka môjmu poloupírskemu sluchu som to aj tak počula akoby boli už pri mne. A tak som sa prikrčila k zemi očakávajúc výstrel. Zelená farba sa roztrieštila o strom tesne nad mojou hlavou.

„Perfektné, braček. Teraz už o nás vie,“ zasmial sa Oliver. Pohli sa a ja som sa pohla s nimi. Bežala som tak, ako sme sa dohodli s ostatnými – posúvali sme sa po celom areáli v smere hodinových ručičiek, aby sa lovci nemohli v žiadnom prípade spojiť a nahnať nás do kúta.

Pľúca mi horeli. Rýchlo som dostala pocit, že už bežím celú večnosť a nutkanie sa zastaviť. Lovci so mnou držali krok a zdalo sa, že každým krokom môj náskok zmenšujú. Narazila som na okraj Skalných hôr. Plot sa tu trhal, pretože boli príliš strmé, než aby sa po nich dalo vyliezť hore alebo zísť dole. Zaznel výkrik.

„Konečne,“ zajasal niekto. Bola to druhá skupina lavocov, ktorá lovila dievča. Nachádzali sa asi pol kilometra predo mnou, no ja som aj tak musela zastaviť. Ešte som nevidela Olivera ani Christiana, ale bolo mi jasné, že sú blízko. Nemohla som pokračovať v ceste, no nedalo sa ich ani obísť. Bola som v pasci – ako zviera zahnané do kúta.

Pribehla som ku kroviu a učupila sa k zemi. Bude lepšie keď vsadím na boj, ako na nezmyslený beh po celom areáli. Profesor predsa povedal, že sa ráta, ak bude korisť strelená. Ale nikto nebude môcť strieľať, keď bude mať zlomenú pušku a bude musieť bojovať.

Slabý hlások v hlave mi hovoril, že je to hlúpy nápad. Veď sú odo mňa obaja ako dve hory. No potom som si spomenula na tú noc a na upíra, ktorého som zložila k zemi. Ten bol určite silnejší než títo dvaja dohromady.

„Je blízko, cítim ju,“ povedal Christian, keď dobehli ku skale.

„Cítiš? To je trochu úchylné, nemyslíš?“ doberal si ho Oliver.

Christian na neho zazrel a pomaly sa otáčal mojim smerom. Využila som posledný moment prekvapenia a skočila na nich. Pristála som na Oliverovi a zhodila Chritiana dozadu. Tresol si hlavu o kameň a ja by som skoro prisahala, že som počula prasknutie lebky. Vyhrala som krátky súboj s Oliverom a odzbrojila ho. Paintballovú pušku som poľahky rozlomila na dvoje a odhodila ju do krovia.

Oliver ma zo seba striasol a natiahol sa po Christianovu zbraň. Bez premýšľania som mu vrazila do brucha a vzala mu ju. Uskočila som, keď sa ku mne Christian vrhol a postavila sa pár metrov pred nich. Aj túto zbraň som odhodila medzi stromy.

„Ale no tak. Ty si korisť a tá sa nebráni,“ zachrapčal znudene Christian a popritom si ma premeriaval od hlavy po päty. Všetky moje svaly boli napäté.

„Ešte nikdy si potom nelovil, pokiaľ si o tom naozaj presvedčený. Aj to najmenšie zvieratko sa bráni, až pokým neumrie,“ odvetila som a na dôkaz zodvihla hrdo bradu. Christian spravil krok do strany a ja zas do druhej. Oliver sa zasmial a ustúpil ku skalám. Podozrievavo som na neho zazrela, ale viac som svoju pozornosť sústredila na tmavovlasého diabla pred sebou. Neusmieval sa, tváril sa vážne a sústredene.

„Pri tejto hre ešte nikoho nenapadlo zaútočiť. Všetci vždy len utekajú.“

„To má byť pochvala?“ nebola som si istá.

Neodvetil. Urobil ďalší krok a ja som znovu ustúpila O chvíľu sme okolo seba krúžili ako dva supy, ktorý sa nechcú odhodlať na prvý úder. Bol silný dokonca aj na mňa. Telo samý sval a navyše bol starší. Nehovorím, že som bola úplný outsider. S mamou som cvičila bojové umenie už od svojich štrnástich, čo bolo určite viac, než tento chalan. On mal však na druhú stranu stratégiu, čo ja som o sebe nemohla povedať. Do všetkého som sa totiž vrhala po hlave a to hlavne do súbojov. A len veľmi zriedka som mala dopredu pripravený plán.

Christian pre mňa dosť nečakane prekonal tých pár metrov a urobil výpad. Len tak-tak som sa stihla vyhnúť jeho pästi a tá sa mi ošuchla o rameno. No neváhal ako Joyce dnes na školských chodbách a okamžite sa zatočil a kopol ma do boku. Odletela som k zemi niekoľko metrov od neho. Jeho úder mi vyrazil dych a mala som problémy znovu sa postaviť. Možno by bolo jednoduchšie hneď sa vzdať, ale ja som jednoduché veci nemala rada.

Nadvihol obočie. „Nestačilo ti, nováčik?“

Prehltla som nadávku, ktorá sa mi drala na pery a nenechala sa jeho slovami vyviesť z miery. Vrátila som sa do „bojového kruhu“ a narovnala sa. Pocítila som bolesť v pravom boku a bolo mi jasné, že ak by udrel ešte silnejšie, zlomil by mi rebro.

„No tak, koľko máš za sebou hodín s profesorom Warrenom. Nespomínam si, že by v prvom ročníku učil hneď na začiatku súboj jeden na jedného. My sme začínali so základnými zvykmi, nie je tak Oliver?“

„Presne tak. Zlatko, vzdaj to skôr, než ťa tuto Christian pošle na ošetrovňu,“  radil mi. Pohodlne sa opieral o skalu a nezdalo sa, že by sa chcel zapojiť do súboja. No z jeho slov mi vzkypela žlč. Vrhla som sa dopredu a vrazila do jeho kamaráta ramenom. Chcela som ho prevrátiť, no on sa iba zatackal. Rýchlo som sa uhla skôr, než ma stihol chytiť a skúsila som ho udrieť tak, ako on predtým mňa. Pred rukou uskočil do strany, ale keď som vykopla, chytil ma za nohu a prehodil cez seba.

Zasyčala som od bolesti. Zem bola tvrdá a moje svaly bolestivo zaprotestovali. Skúsila som sa nadvihnúť, no on ma prisadol, vzal mi ruky a spojil mi ich za chrbtom. Ešte nikdy som sa necítila taká bezmocná ako práve v tej chvíli. Nad sebou som cítila jeho celú váhu, členkami mi znehybňoval stehná a ruky zas tlačil čo najviac k sebe. Nemohla som ho nadvihnúť ani sa pretočiť. Spanikárila som a vykríkla.

„Tak sa upokoj, princezná. Len si ťa označkujeme a môžeš ísť,“ chlácholil ma drsne Christian. Presne som nechápala ako to myslel, kým som medzi lopatkami nepocítila niečo tvrdé a mokré. Potom ma okamžite pustil. „Chceš pomôcť na nohy?“

Neodvetila som. Moja pýcha sa teraz váľala v prachu a najradšej by sa zahrabala pod zem. Chcela som tu ostať ležať s tvárou zaborenou v zemi, až kým nenastane koniec sveta. Ale na ruke som pocítila znovu jeho chladné prsty a zháčila som sa. V okamihu som sa posadila a odstrčila ho. Tváril sa milo, dokonca súcitne, ale to mohla byť len pretvárka.

„Dúfam, že sa nerozplačeš,“ podpichol ma. Stuhla som, pretože práve to som chcela. Rozplakať sa len kvôli tomu, že ma v obyčajnom súboji porazil študentík. Lenže tu nešlo o neho. Lež o to, že pokiaľ by sa jednalo o skutočný súboj na život a na smrť, teraz by som už nežila. O to viac, keby išlo o niektorú z beštii, napríklad upíra.

„Poď, vstávaj. Ostatný už určite skončili.“ Načiahol ku mne ruku. Krátko som sa na ňu pozrela a vstala bez jeho pomoci. Aj keď mi to dalo dosť práce, pretože so mnou pekne pozametal celú čistinku pod horami. Už teraz som to videla na pekných pár modrín a bolestivé ranné vstávanie.