Tento článok som plánovala vydať ešte pred vydaním 10. kapitoly poviedky Americká Univerzita, ktorá zároveň znamenala moje pokračovanie v prispievaní ako na blog, tak i na stránku ourstories.cz. Nakoniec som sa však rozhodla dopísať najskôr poviedku a až potom sa zaoberať touto témou. Už som si dokonca začínala myslieť, že písanie tohto článku je zbytočné a čitatelia ho nepotrebujú, ale jeden komentár ma dnes utvrdil o opaku. 

Takže, prečo som sa odmlčala na takú dlhú dobu? 

Verte alebo nie, nebolo to ani tak z mojej iniciatívy. Pravdou je, že keď 1. decembra minulého roku vyšla moja posledná kapitola k poviedke Lovci hláv, nemala som ani tušenie, že nebudem ďalšie 4 mesiace písať. Aj keď už v tomto období čakali niektorí z vás na pokračovanie Americkej Univerzity. 

Tento článok nepíšem ako obhajobu, lež skôr ako vysvetlenie. A to hlavne pre tých, ktorí majú pocit, že som pomalá alebo najnovšie skloňované slovo „nezodpovedná“. Tí, ktorí sami píšu, sa s nasledujúcimi riadkami možno stotožnia – a možno aj nie, veď každý sme iní. 

November 2015. Písať som prestala uprostred novembra. V tej dobe som už mala napísanú 6. kapitolu Lovcov hláv, kde stačilo len doťukať posledné dva odseky. A mala som taktiež napísané približne dve A4 10. kapitola AU. Aby ste pochopili, mám 21 rokov, no stále chodím do školy, presnejšie študujem na univerzite. Zimný semester toho roku bol pre mňa obzvlášť nároční. I keď som sa zaprisahala, že AU budem vydávať každú nedeľu raz za týždeň, stačil malí sklz a ja som prestala stíhať. A to absolútne všetko. 

Popri škole som začala chodiť do práce. V nej som trávila väčšinu piatkov i sobôt a to od rána do večera. Dosť, keď vezmeme do úvahy, že som mala školu od pondelka do štvrtku. Ale dobre. Ak to vezmeme okľukou, môžeme povedať, že som mohla písať nedele, ktoré som trávila dom alebo som si mohla vyhradiť čas počas večerov v týždni. Lenže písanie nie je iba o čase. 

Môžete mať všetok čas sveta a predsa, keď nebudete mať aspoň trochu chuť niečo napísať, ani to nenapíšete. Ja som tú chuť nemala. Bola som vyčerpaná z práce, zo školy a všetky povinnosti sa na mňa rútili ako domček z karát. Občas som síce otvorila dokument s poviedkou (aj napriek tomu, koľko ich mám rozpísaných, vždy to bola Americká Univerzita), čítala som si posledné vety, premýšľala trochu nad pokračovaním a napísala tri či štyri vety. Vedzte alebo nie, za dva mesiace som zo seba ani raz pri otvorení dokumentu nedostala viac než jeden odsek. A aj kvôli tomu, že som sa nevedela uvoľniť a nič napísať, som balansovala s depresiami. 

Posledné dva týždne školy, ktoré boli približne prvými týždňami v decembri, som sa ocitla na pokraji zrútenia. Alebo aspoň myslím, že sa to tak volá, keď máte starostí nad hlavu, neviete kam skôr skočiť, čo sa skôr naučiť, aby ste spravili skúšky, odovzdali práce, no nech sa snažíte ako chcete, stále je toho priveľa, ráno idete spať tesne pred svitaním až sa zrazu ocitnete v okamihu, keď sa vám každú noc rinú slzy po tvári, vstávate s pocitom úzkosti, je vám na zvracanie a svet sa vám točí pred očami. V tom okamihu som nechcela nič iné, len to vzdať. Ale to všetko bol len začiatok. 

Prišli Vianoce. Pokoj. Láska. Pre mňa sviatky znamenali prácu. Skoro každý deň v robote. Ani som sa nenazdala a prišiel január a spolu s ním skúškové obdobie. Tento rok som si prenášala jednu skúšku, takže som ju musela spraviť. Mala som presný plán učenia, no všetko sa zvrtlo, keď som začiatkom januára vážne ochorela. Moja teplota sa pohybovala medzi 37-39°C celý týždeň. Mojim jediným vykúpením bola vlažná sprcha a dobrý čaj. Keď som sa už konečne ako tak uzdravila, prišli prvé skúšky. Išla som na ne s myšlienkou „hádam natrafím na dobré otázky“. Nenatrafila. I keď sa hovorí, že hlúpy majú šťastie. A tak som sa musela učiť, koľko som vládala. Čím viac som chodila na termíny a videla výsledné FX, prepadla ma rýchlejšie ďalšia depresia. Už vtedy som to pripisovala smole, pretože to už prestávalo byť normálne. Premýšľala som, že som možno zabila pavúka, ktorého som nemala alebo som rozbila nevedomky zrkadlo. Bola som zúfalá. V takom stave človek len ťažko niečo napíše. 

Dni ubiehali a ja som nedala ani skúšku z prenášaného predmetu. Začala som panikáriť. Nemala som urobenú ešte žiadnu skúšku a to už bol koniec januára. Ešte dva týždne – hovorila som si. Mala som dva týždne, aby som to buď zvládla alebo odišla. 

Dostala som sa do stavu, keď mi už na výsledku viac nezáležalo. Bola som pripravená ísť na poslednú skúšku z prenášaného predmetu, nespraviť ju a odísť zo školy. Nájsť si prácu. Stratiť kus zo svojho sna robiť v živote to, čo ma baví. Stať sa radovým zamestnancom. Bola som zlomená. Pokorená životom. 

Neviem ako. Tesne pred skúškou som sa postavila znovu na nohy. Akoby ma niekto vysotil z mojej depresie. Možno to boli motivačné videá (kto sa teraz zasmeje, ešte zjavne nikdy necítil úplnú beznádej), možno to bolo niečo iné. Zbavila som sa sebaľútosti i strachu, že to zle dopadne. Ostala mi len viera, že to zvládnem, že budem pokračovať v štúdiu a splní sa všetko to, po čom som v živote najviac túžila. Nie, nebude to ako v rozprávke – nepríde princ na bielom koni, neskončí sa všetko happy endom. Tú skúšku som nedala. 

Avšak ani v tom okamihu, keď mi srdce zamrelo, keď som bezmocne lapala po dychu ako pri astmatickom záchvate pri pohľade na to konečné FX, keď som musela vybehnúť neskoro v noci von na čerstvý vzduch, ani potom som neprestala veriť, že to nakoniec dobre skončí. Už som viac totiž nemala čo stratiť. 

Po týždni neochvejnej viery som sa ocitla pred dverami mojej profesorky, u ktorej som robila skúšku. Bola som naučená od hora dole, odzadu dopredu. V ruke som zvierala papier od doktora, ktorý potvrdzoval, že kvôli vážnej chorobe som sa nemohla zúčastniť všetkých termínov skúšky. A čakala som. Mohli sa stať dve veci – mohla ma vypočuť a vyskúšať alebo ma mohla poslať dočerta. 

Poviem vám, že mi dala ešte jednu šancu. Využila som ju a tak pokračujem v štúdiu. Prešla som si všetkým a vedzte, že počas tých troch mesiacov sa nestalo len raz, keď som sa chcela skutočne vzdať. Pobaliť si veci a odísť. Zavrieť sa doma v izbe a všetko nechať tak. Veď by som nebola jediná, ktorá žije do svojej tridsiatky s rodičmi. 

A taký okamih sa objavil aj na začiatku nového semestra. Keď som zistila, čo všetko ma čaká, mala som chuť utiecť. Samej seba som sa pýtala, prečo som sa tak veľmi snažila. Kvôli tomuto? Aby sa opakoval zimný semester? Nie. Ľudia sa časom poučia zo svojich chýb. Tento krát som sa poučila aj ja. Začala som dávať svoj rozpadnutý život dokopy. Pripravila som sa na nový semester, zhodnotila som priority, urobila si plán. 

Ak som vysvetlila všetko, čo sa mi stalo a nič nevynechala, tak by ste v tomto okamihu mali aspoň trochu vedieť, ako som sa behom posledných mesiacov cítila. Ako veľmi som musela bojovať so svojou vlastnou osobnosťou o svoju budúcnosť. Popri tom všetkom, som však ani na jediný deň nezabúdala na Americkú Univerzitu. Vymýšľala som pokračovanie, premýšľala o vzťahoch, o postavách, no nových zápletkách. O tom, čo sa doposiaľ stalo, čo sa musí stať, aby som sa dopracovala k takému koncu, aký chcem mať. Nepísala som, ale to neznamená, že som na ňu zabudla. Rovnako ako som nezabudla ani na vás, ako na svojich čitateľov. Trápilo ma, že budete naštvaní, že mi to tak dlho trvá, že už viac nikto nebude čítať moju tvorbu. Nikdy mi však na um nezišlo, že by som túto poviedku hodila za hlavu – je ako moje dieťa. 

Preto som si utriedila život. Určila som si priority. A už s oveľa ľahším pocitom na srdci, duši i v mysli, som sa vrhla napísanie. Tak sa stalo, že kapitolu, s ktorou som sa nevedela mesiace pohnúť, som mala napísanú behom týždňa. A okamžite som začala pracovať na pokračovaní, z ktorého už mám napísaných približne 2,000 slov...

A aby bola môj článok (malá spoveď) kompletný, v skratke vám poviem ešte o pár veciach, ktoré súvisia s mojim písaním. Teraz si odpovieme na otázku, prečo mi písanie trvá tak (strašne, neuveriteľné, enormne a ďalšie ekvivalenty) dlho. Tu je môj často opakujúci sa scenár písania článkov:

• Keď má človek chuť, čas a nápady, pustí sa do písania. 
• Ide mu to celkom slušne, no náhle ho niekto vyruší. 
• Ak chce veľmi písať, dotyčného pošle preč alebo utne jeho rozhovor behom piatich minút. Ak však prejde viac ako päť minút, môže to skĺznuť až do takého extrému, že ho neželaný hosť zvábi od počítača. 
• Či už človek sedí na posteli a opiera sa o stenu s počítačom na kolenách, či za stolom, skôr či neskôr musí zmeniť polohu, pretože ho začne bolieť stuhnuté telo. 
• Pri najhoršom scenári mu dôjde pitie ešte skôr, než sa prelúska cez prvý odstavec. To zahrňuje aj časté chodenie na WC.
• Pri najlepšom sedí za počítačom niekoľko hodín, že nie len on, ale aj jeho žalúdok zabudnú na to, že nejedli. 
• Alebo zabudnú na čas a náhle zistia, že sa blíži ráno. (to sa mi stalo už nespočetne krát – fajn vec, keď spíte hodinu či dve)
• V lepšom prípade toho stihol napísať dosť, v tom horšom veľmi málo. 
• Jeden deň mu išlo písanie skvele tak si povie, že aj dnes bude postupovať rovnako. Lenže to sa väčšinou nestáva. Buď má iné povinnosti, náhle sa niečo zmení alebo mu proste došla energia, nápady či chuť. 
• Čím viac dní nepíše, tým ťažšie sa k tomu vracia. 
• A čím viac problémov nechá vstúpiť do svojho života, tým rýchlejšie stráca chuť naťukať pár slov.

Ak ste sa dostali až sem, možno ste ma aspoň trochu pochopili. Možno som vám dala odpoveď na otázku prečo som tak dlho nepísala, nevydávala. A zároveň už máte určite dosť mojich kecov a mojej reklamy na The Secret (áno, aj to bolo jedno z motivačných videí). Dovoľte mi však povedať ešte jednu poslednú vec. Predtým, než začnete niekoho súdiť, opýtajte sa prečo urobil to, čo urobil. Aký mal dôvod. Hľadajte skutočnú pravdu a neviďte len to, čo sami chcete. Uznávam. Boli chvíle, keď mi trvalo dlho pridať kapitolu. Vtedy by som si možno zaslúžila označenie „nezodpovedná“ a mnoho ďalších. Lenže sama veľmi dobre viem, že táto ňou nebola. Preto berte do úvahy, že aj ja som len človek. Človek so svojimi problémami, starosťami, snami, povinnosťami a mnohým ďalším. Rovnako ako vy.