Univerzita Protikladu - 2. kapitola

Ace Clarke voľky nevoľky prijala ponuku Dimitria a teraz putuje na Univerzitu Protikladu. Už od začiatku je však jasné, že to nie je obyčajná univerzita a Ace do svojej úlohy musí dať všetku svoju silu.

Do vrtuľníka udrie silný protivietor a ja narazím ramenom do dvier. Zanadávam.
Keď ma Dimitri Ivanov vytiahol z mafiánskeho brlohu v Kolumbii, nasadli sme do malého súkromného lietadla, ktoré nás vysadilo v San Diegu. I keď sme boli len pár kilometrov od hraníc, Dimitri neskrýval svoje nadšenie z kultivovanejšej krajiny. Za necelé dva týždne zo mňa dokázal ten starý lišiak vykresať chlapca. Najťažšie sa mi pritom lúčilo s dlhými čiernymi vlasmi, ktoré som si pestovala od základnej školy. Teraz pripomínali viac slamu než vlasy. Jedinou záchranou bola pre mňa ofina, ktorú som si každá ráno sčesala hlboko do očí, aby som skryla svoju hanbu.
Dimitriov osobný sluha ma zas naučil výstredným mužským prejavom. Aj keď som pochybovala, že niečo z toho použijem – graganie, prdenie a škrabanie v rozkroku som hneď zamietla pod koberec – každé gesto som si uložila hlboko do pamäti. A tak sa zo mňa stal chlapec - nízky, chudý, no podľa hotelovej upratovačky aj veľmi pekný. Lenže na Univerzite Protikladu, ktorá sa bude hemžiť chlapmi som nepotrebovala vyzerať „pekne“. V prvom rade som potrebovala, aby na moje prestrojenie nikto neprišiel.
Preto som sa jeden večer vykradla von z hotelovej izby a išla vyskúšať svoj nový vzhľad do miestnych barov. Bolo zvláštne prijímať všetky štipľavé ponuky od nežného pohlavia a ťažké odmietať ich s vážnou tvárou. Keď som o štvrtej hodine ráno náhodou vtrhla do gay baru a pokúsil sa ma zbaliť barman, usúdila som, že som pripravená na ten šialený plán.  
Vrtuľníkom otrasie ďalšia turbulencia. Leteli sme vysoko v sivých oblakoch, ktoré naznačovali dážď v najbližších hodinách. Nikdy som nemala nič proti lietaniu – bol to najrýchlejší spôsob ako sa prepravovať z jednej krajiny či kontinentu na druhý – no neustále trasenie mi spôsobovalo nevoľnosť.
„Už sme skoro tam,“ zakričí na mňa Dimitri cez hluk motorov. V duchu sa mi uľaví.
Po chvíli začneme skutočne klesať. Mraky necháme nad sebou a znesieme sa nad tmavý les, ktorý vykúka skrz hustú bielu hmlu. Pred nami sa objaví čistinka, ktorú akoby niekto vyrezal do krajiny. Nie je veľká, no i tak sa na ňu zmestia biele stany a skoro stovka ľudí, ktorí behajú hore-dole ako mravce. Vrtuľník začne pomaly pristávať.
Dimitri si pripravil perfektný plán. Podarilo sa mu dostať ma cez úvodné prijímacie kolo bez toho, aby som sa ho skutočne zúčastnila a zariadil mi dobré krytie. Lenže nič nie je dokonalé a ja aj napriek jeho snahe ešte stále nie som prijatá. 
„O tejto skúške sme hovorili, Ace,“ zakričí Dimitrii. „Neviem, čo ťa tam čaká, ale musíš to zvládnuť, rozumieš?“
Prudko prikývnem. Pokiaľ sa nedostanem na školu, všetka Dimitriova snaha vyjde nazmar a tým sa skončí aj môj život. To mi dal najavo za posledné dva týždne celkom jasne.
Vrtuľník s hrmotom pristane. Poslednýkrát si udriem už tak bolestivé rameno o dvere, kým ich Dimitriov sluha neotvorí. Vezmem si cestovnú tašku a vystúpim. Dimitri mi popraje veľa šťastia a povie, aby som si dávala pozor. Jeho slová odmávnem rukou. Nemusí sa hrať na starostlivého rodiča.
„Nebojte sa, svoju úlohu splním,“ poviem mu miesto rozlúčky a zabuchnem dvere. So sklonenou hlavou prebehnem do bezpečnej vzdialenosti od divoko rotujúcej vrtule, kým sa vrtuľník znovu neodlepí od zeme. Až sa mi stratí z dohľadu, obzriem sa po tábore.
Môj príchod upútal pár očí, no väčšina prítomných sa ďalej venuje hovoru. Nasajem chladný vzduch a vydám sa doprostred zhromaždenia.
Prechádzam okolo skupiniek chlapcov rôznych národností a farieb pleti. Každý z nich sa mi zdá aspoň o hlavu väčší než ja a silnejší. Žiadna skupina pritom nehovorí rovnakým jazykom – okrem angličtiny rozoznávam francúzštinu, španielčinu ale i ruštinu a čínštinu, ktorú som počúvala posledných pár dní z každého kúta. Uprostred lúky je malé provizórne pódium. Hneď vedľa neho stojí veľká tabuľa a chlap pohrúžený do papierov, ktorý vyzerá akoby to tu mal na povel.
Pristúpim bližšie, aby som si lepšie prezrela tabuľu a nahlásila svoj príchod. Skôr než niečo poviem, však muž zodvihne hlavu a premeria si ma od hlavy po päty.
„Meno?“ spýta sa po anglicky so silným prízvukom.
„Ace Clarke,“ odvetím hrubým nacvičeným hlasom.
Muž prelistuje papiere a čosi si zapíše. Potom sa na mňa znovu pozrie. „Nájdite svoje meno na tabuli. Ďalšie meno vo vašej kolónke patrí vášmu spolubývajúcemu a partnerovi pre túto skúšku. Potom si zaneste veci do stanu dva a hláste sa v trojke,“ povie a ďalej mi už nevenuje pozornosť.
Obrátim sa na tabulu. Je na nej viac ako sto mien. Trvá mi hodnú chvíľu, kým nájdem to svoje. Mojim partnerom je Akar Sa'di. Pravdepodobne Turek. „Perfektné,“ povzdychnem si. Bola som pripravená skoro na všetko, len nie na partnera. Ten znamenal väčšiu ostražitosť a väčšiu šancu na moje odhalenie.  
V stane dva nechám podľa pokynov svoju batožinu. V trojke je celkom rušno. Pri dlhých stoloch sedí niekoľko uchádzačov, ktorí si čakanie krátia kartami či pretlačovaním. Polovica stanu je oddelená závesom a pred ním sedia traja chlapi. Všetci majú čiernu uniformu podobne ako chlap stojaci vonku pri tabuli a nápadne pripomínajú bacharov.
„Ace Clarke,“ nahlásim jednému z nich. Chlap vyhľadá moje meno a podá mi papier.
„Tu sa podpíšte. Svojim podpisom súhlasíte, že sa dnešnej skúšky účastníte na vlastné riziko a škola nenesie žiadnu zodpovednosť za vaše prípadné zranenia.“
Nadvihnem obočie. Ten chlap to však myslí úplne vážne. Mám chuť sa spýtať čo ma dnes vlastne čaká, keď musím podpisovať niečo také, no potom sa spamätám. Som uchádzač na najdrsnejšiu školu pre démonov na svete, preto by som nemala prejavovať ani štipku strachu.
Vezmem si od neho pero a bez okolkov podpíšem. Následne mi bez varovania na ruku pripne kovový náramok.  
„Toto je sledovacie zariadenie. Vďaka nemu budeme po celý čas vedieť kde ste. Ak to nebudete zvládať, vážne sa zraníte a nebudete môcť ďalej pokračovať, stačí ho odpojiť. V tom okamihu sa pre vás skúška končí a vy sa vrátite domov. Rozumiete?“
Prikývnem. Čo, dopekla, to je za skúšku, že z toho robia takú vedu?
Z boku ku mne pristúpi mladá žena a vopchá mi do rúk akési tmavé oblečenie. „Prezlečte sa a pripnite si menovku. Svoje staré veci dajte tejto dáme – vrátime vám ich, keď dokončíte skúšku. A ponáhľajte sa. Začíname už za pätnásť minút a vy si ešte musíte nájsť svojho partnera, pokiaľ ste to ešte neurobili.“
Žena ma zavedie za záves do provizórnej kabínky. Stiahnem zo seba sako, košeľu i rifle a skontrolujem obväzy, ktoré mi sťahujú prsia. Podobnú techniku som videla niekoľkokrát vo filmoch a myslela som si, že je to hovadina, že prsia predsa len vyčnievajú, no funguje to perfektne. Odhliadnuc od malého detailu, že sa mi ťažko dýcha.
Natiahnem sa seba čierne nohavice, trochu priveľké tričko s dlhým rukávom a na hruď si zapnem menovku. Oblečenie je pohodlné, no tenké a v chladnom počasí cítim aj najmenšie zafúkanie vetra. Chce sa mi objať hruď rukami, aby som sa aspoň trochu zahriala a v duchu sa pýtam, či to ostatní cítia podobne. Nikto sa však netvári, že by trpel chladom, skôr na lúke panuje narastajúce vzrušenie zo začiatku skúšky. Niekoľko skupiniek sa už zhromaždilo pri pódiom, kde veľké hodiny oznamujú čas. Ostávajú mi necelé štyri minúty, aby som našla svojho partnera.
„Ace Clarke?“
Otočím sa za svojim menom. Predo mnou sa objaví vysoký chalan so snedou pleťou. Podľa oblečenia patrí k uchádzačom. Pohľadom skontroluje moju menovku a tvár sa mu skriví nespokojnosťou.  
„Ideš neskoro,“ zaškrípe zubami.
Zamračím sa. „Neskoro? Ale veď skúška sa ešte nezačala.“
„To je jedno. Pokiaľ máš vážny záujem študovať na Univerzite Protikladu, mal si prísť o hodinu skôr ako ostatní. Alebo o dve a nie pár minút pred začiatkom.“
O hodinu? Dve? Neviem si predstaviť ako by som v tom tenkom oblečení musela čakať hodinu, kým začne skúška. Očami prejdem k jeho menovke. Akar Sa'di. „Ty si môj spolubývajúci?“ spýtam sa prekvapene.
„Možno. Pokiaľ zvládneme skúšku. Ale ak ju chceš brať ľahkovážne ako svoj príchod, radšej skonči hneď. Nepotrebujem pri sebe niekoho, kto to neberie vážne a bude mi len zavadzať.“
„Ja to beriem vážne!“ skríknem rýchlo, až pozabudnem zmeniť hlas. Akar však nič nepostrehne, len si zájde prstami do vlasov. Povzdychne si.
„Ako myslíš.“ Prejde okolo a udrie ma ramenom. V mysli podráždene zasyčím.
Nasledujem ho bližšie k pódiu, keď sa ozve siréna. Hučí dosť dlho na to, aby privolala všetkých uchádzačov. Na pódium vystúpi starší muž so silnými ázijskými črtami. Chvíľu sa na nás mlčky hľadí a všetko mŕtvolne stíchne.
„Volám sa Wei Li. V čínštine to znamená veľká sila,“ povie hrubým hlasom a dokonalou angličtinou. „Som zástupca riaditeľa na Univerzite Protikladu. Ale táto informácia sa bude hodiť len tým, ktorí sa dostanú cez dnešnú skúšku. Tento rok sa k nám hlásilo veľa študentov, no väčšina z nich nebola hodná študovať. Lenže to zatiaľ nie ste ani vy, pokiaľ nám to nedokážete. Dnes sme sem pozvali stodvadsaťšesť študentov, no miesto máme len pre osemdesiatich.“
„Čože?“ zahrmí v dave. Niekto to vykríkne, iný zas vysloví šepotom.
Wei Li bez akéhokoľvek vzrušenia ukáže na horizont lesa za sebou. „Tam je východ i naša škola. Od nej vás práve delí presne dvadsaťjeden kilometrov, nástrahy a stovky schodov. Na prekonanie všetkého máte čas do západu slnka. Dali sme vás do dvojíc, aby ste si navzájom pomohli. Môže to byť vaša výhoda či nevýhoda, pretože do školy musíte doraziť obaja. Pokiaľ sa tak nestane, budete vylúčení. Slnko tu zapadá okolo siedmej. Kto to nezvládne, na našu univerzitu nepatrí. Začnete až zaznie výstrel.“
Zástupca ukončí svoj monológ a zíde z pódia. Medzi uchádzačmi jeho slová vyvolajú rôzne pocity. Pár chalanov sa zatrasie, iní zas hovoria o ľahkosti skúšky. Sama neviem ako mám reagovať. Keď sme sa s Dimitrim naposledy bavili o mojom prijatí hovoril, že tam celkom nie som. Vedel o tejto skúške, ktorá ma mohla nadobro vyradiť ešte na začiatku?
Zahryznem si do pery. Štyridsaťšesť uchádzačov dnes pôjde domov bez toho, aby sa vôbec dostali na školu. Navyše je skúška sťažená terénom, kilometrami a nástrahami. V dave zazriem hneď niekoľko tvárí od ktorých by sa dal očakávať podraz. Krivé úsmevy, temné oči lesknúce sa ľstivosťou. Na druhej strane tu zas sú vydesené myšky, ktoré sa tak trasú od strachu, že ich môžem rovno vylúčiť.
Akar sa pri všetkom adrenalíne naokolo tvári pokojne. Sleduje les sústredeným výrazom, nebadať na ňom ani štipku pochybnosti, že bude medzi osemdesiatkou. Podľa trička, ktoré lemuje tesne jeho svaly na rukách usudzujem, že cvičenie mu nerobí problémy a trávi ním niekoľko hodín denne. Kilometre či prekážky by pre neho nemali byť problémom, no...
„Máš vôbec nejaké svaly?“
„Č-“ Jeho náhla otázka ma vyvedie z miery.
„Pýtam sa, či si niekedy v živote cvičil.“
Nechápavo sa na neho pozriem a potom na svoje telo. Pravda, oproti ostatným uchádzačom vyzerám ako nevyvinutý zemiak, ktorý by mohli rozšliapnuť pri prvom kopanci, i tak ma však jeho otázka urazí. Posledný rok som nerobila nič iné len bojovala s mafiánmi či utekala pred vrahmi, ktorí ma chceli dostať. Aj keď musím uznať, že dvadsaťjeden kilometrov pre mňa bolo trochu príliš.
„Hej,“ odvetím mrzuto.  
Akar pochybovačne nadvihne obočie. „Dobre, ale budeš sa držať celý čas pri mne a nebudeš zdržovať, jasné? Do tej školy sa mienim dostať včas aj keby budem musieť niesť tvoju mŕtvolu na chrbte.“
Nežartuje. V hlase mu znie tichá hrozba, ktorá mi napovie, že ak budem pomalá, sám ma zabije. Koniec koncov, Wei Li nepovedal nič o tom, že musíme byť obaja živí. Strasiem sa pri tej predstave.
Akar sa prederie dopredu a zastaví na provizórnej čiare. Pokrčí kolená, nahne sa dopredu. Mlčky nasledujem jeho príklad. V mysli si pritom skúsim vybaviť, kedy som naposledy bežala tak veľa.
Bolo to vtedy, keď ma našli vrahovia na vidieku v Brazílii alebo na pláži v Singapure? Odpoveď už nedostanem. Zaznie výstrel a Akar mi zmizne z dohľadu. Rozbehnem sa s davom skôr, než ma ušliape. Pritom mám čo robiť, aby som držala krok s prvou skupinou.
Čistinku skoro okamžite vystrieda les. V hrdle ma bolí, pľúca mám ako v ohni a v ústach úplne vyprahlo. Našťastie veľká časť uchádzačov spomalí, keď sa les zmení na hustý prales. Po prvom kilometri sa mi konečne podarí dohoniť Akara. Spomalil, keď chlapec pred ním padol do hlbokej jamy zakrytej lístím. Až vtedy si poriadne uvedomím, že s tými nástrahami neklamali.
Vydržíme bežať skoro trištvrte hodiny. Potom začne byť terén oveľa náročnejší a my musíme preskakovať popadané stromy. Pred nami nie je žiadna cesta. Les tvorí hustý porast, šmykľavá tráva a vysoká papraď. Hmla sa zhusťuje každým ďalším krokom, až nevidíme už vôbec nič, len neurčité obrysy. Chlad mi pritom preniká cez tenké oblečenie, štípe ma do spoteného chrbta a snaží sa predrať až ku kosti. S pocitom, že umrznem skôr než prídem k cieľu príde aj jeden fakt – to tenké oblečenie určite nevybrali náhodou.
Za nami sa ozve výkrik. Inštinktívne zastavím. Krik znie ďalej húštinou a prelína sa s bolestivým plačom.
„Ďalšia pasca,“ zašomre si Akar popod nos, skôr pre seba než pre mňa. Cez hmlu, ktorá skrýva všetko a všetkých nemáme šancu zistiť o akú pascu presne išlo. No obom nám je jasné, že nesmieme poľaviť v ostražitosti.
Cesta pred nami je úzka. Kľukatí sa medzi balvanmi obrastenými machom, ktoré čoskoro prerastú vo vysoké skaly pripomínajúce ruky Zeme. Vyvrátim hlavu dozadu, no nech sa snažím akokoľvek, ich vrcholy sa strácajú v hmle a ja na ne nedovidím. V tom mi na tvár dopadne čosi mokré. Stečie mi to po líci a zmieša sa to s kropajami potu na krku. V diaľke sa ozve zaburácanie hromu, zem pod nohami sa otrasie až sa inštinktívne prikrčím. Nebo i zem sa ešte trikrát zachvejú pod náporom a spustí sa lejak.
Dážď nie je dobrý. Behom chvíle zmáča pôdu pod našimi nohami tak veľmi, že sa nám teraz nohy zabárajú do ťažkého blata. Na oblečenie sa lepí papraď a zmáčané oblečenie zas na mňa. Ak mi predtým bola zima, teraz som drkotala zubami a rukami som sa márne snažila zmierniť dôsledky rýchlo unikajúceho tepla. Zazriem po Akarovi. Tvári sa, že si dážď ani nevšimol, no občasné zachvenie jeho mohutných ramien hovorí o pravom opaku. I keď sa mi zdalo, že už kráčame hodiny, stále sme pred sebou mali ešte polovicu cesty. Alebo aspoň to hovorili moje hodinky, podľa ktorých skúška začala pred hodinou a pol.
Strasiem sa ešte viac pri predstave, že nás ďalšie dve hodiny bude sprevádzať dážď. Moje slová sa však nepotvrdia. Rovnako ako rýchlo búrka prišla tak i odíde, pričom za sebou zanechá jasnejšiu krajinu. Hmla je preč, no pribudne obrovská skala, ktorá nám zatarasí cestu.
Akar zanadáva v jazyku, ktorý nepoznám. Cesta ktorou sme prišli a ktorá doposiaľ najviac pripomínala chodník, sa náhle rozdvojí. Dva tunely sa tiahnu medzi vysokými skalami, ktoré sa nedajú preliezť ani obísť. Sú dlhé a obe sa stáčajú do iných smerov. Pritom ani jedna nejde na východ, ktorého sa máme držať.
Naše riešenie je jednoduché, iba si musíme vybrať tú správnu cestu. Nespráva by nás mohla zaviesť ďaleko od trasy a tak by sme mohli stratiť vzácne minúty, možno i hodiny. To by znamenalo naše vylúčenie, aj keby sme do školy nakoniec dorazili včas. Prísť do západu slnka bola totiž jedna vec, prísť však medzi prvými osemdesiatymi druhá.
Akar si uvedomuje všetky nástrahy, preto stojí. Potichu analyzuje, prehodnocuje. Urobí krok naľavo, keď sa zháči a vráti nohu späť. Napadne mi, či sa aj ostatné skupiny dostali do podobného bludiska.
Ešte niekoľkokrát vykročí jedným zo smerov, až prejde päť minút. Presne toľko času som mu bola ochotná dať na rozhodnutie. Keď čas uplynie, prejdem okolo neho a vojdem do pravej uličky. Noha sa mi zošuchne z mokrého kameňa a skoro spadnem, keď ma tá myšlienka trafí do čela ako bumerang.
Otočím sa na päte a vyberiem si cestu naľavo tvorenú kamením, hlinou a priezračným potôčikom. Naznačím Akarovi, aby ma nasledoval, no on mi venuje len pochybovačný pohľad pričom sa nezdá, že by sa mu ráčilo z miesta. Prevrátim oči.
„Zástupca riaditeľa hovoril, že nás čaká dlhá cesta a pár stoviek schodov. Ak majú byť schody na konci znamená to, že škola je na kopci. A keďže voda steká dole kopcom a nie hore...“ Poklepem nohou do vody pod sebou. Akar stiahne čelo. Je to slabá dedukcia, no je to najlepšie čo máme. Zvrtnem sa a pokračujem hlbšie do uličky.
Nasledujem potôčik posilnení predchádzajúcim dažďom. Ani si nevšimnem, kedy sa ku mne pripojí Akar, až kým nevyjdeme z bludiska do nového mora zelene a radostne vypísknem. Cestou som pozorne sledovala každú uličku, preto teraz nemám problém určiť východ. Ukážem Akarovi na cestu pomedzi stromy a venujem mu víťazoslávny úsmev. Čosi si zašomre, no bez ďalšieho zdržania prejde okolo mňa a opäť sa ujme vedenia.
Pokračujeme ďalej v ceste. Pozorne sledujem čas, ktorý nemilosrdne plynie. Už to je vyše hodiny, čo sme naposledy videli niekoho ďalšieho. Možno za to mohla hustota lesa či skaly, ktorými sme museli prejsť, no jedna moja časť začne panikáriť, že sme sa stratili. Chcem sa spýtať Akara na názor, no ten sa tvári príliš rozhodne. Na tvári sa mu nezračí žiadna pochybnosť o správnom smere, preto to nechám tak. Nakoniec sa i moje pochybnosti rozplynú, keď pred nami zbadám dve čierne postavy.
Pohybujú sa lesom rovnakým smerom ako my, len ich hlasný hovor nás od nich odlišuje. Nasledujeme ich. Na moje veľké prekvapenie Akar necíti ani najmenšiu potrebu predbehnúť ich a tak posilniť našu šancu o dvoch členov. Na začiatku skúšky sme veľkú väčšinu uchádzačov nechali za sebou, no ako les zhustol a všetci sa roztratili, teraz sa nášmu náskoku už nedalo veriť. O pätnásť minút sa po ľavej strane zjaví ďalšia skupina. Idú pomalšie a jeden z nich kríva.
„Pozor!“ skríkne Akar. Zastavím na mieste, otvorím ústa, keď sa zem podo mnou náhle prepadne. V poslednej sekunde sa stihnem zachytiť koreňa stromu a ostanem visieť vo vzduchu.
Pasca, prebleskne mi mysľou. Jama je skoro rovnaká ako tá, do ktorej som už videla spadnúť chlapa. Hlboká dva a pol metra, čo nie je veľa.  Dva a pol metra nie je veľa. To skôr špicaté kopije nasekané jedna vedľa druhej predstavujú skutočný problém.
„Chyť sa ma!“ prikáže mi Akar. Bez protestov sa chytím jeho ruky, je však príliš mokrá. Spotené dlane sa mi šmýkajú. Konár povolí a ja sa zošuchnem o pár centimetrov nižšie. Srdce mám v ústach – nepredstavovala som si, že umriem takto.
„Podaj mi tú ruku,“ skríkne. Podám mu ju, no on ma miesto ruky chytí pevnejšie za rukáv trička. Látka sa mi zareže do mäsa, keď ma vytiahne vyššie. Druhou rukou sa načiahne k môjmu chrbtu a bez problémov ma vyloží späť na pevnú zem.
Roztrasiem sa. Na zemi som predtým nevidela nič, žiadny náznak pasce. A predsa tam bola. Dokázala ma chytiť a skoro usmrtiť.
„Ďakujem,“ vykoktám Akarovi.
Krátko pokynie, no nič nepovie. Na začiatku skúšky mi práca s ním zrovna nebola po vôli, no teraz som ďakovala všetkým bohom.
Vyškriabem sa späť na nohy a odpľujem si. V ústach mám krv z toho, ako som si pri páde zahryzla do jazyka. Pri pohľade zhora sa mi zdá jama ešte hlbšia a nebezpečnejšia. Musím si zaryť nechty hlboko do dlaní, aby som sa prestala triasť. Až sa mi to podarí, pozorne obídem jamu a nasledujem Akara.
Nečakala som, že jamy budú smrteľné. Sme síce démoni, hojíme sa aj z horších rán, no ak niekto naseká do malej jamy taký počet kopijí, sleduje s tým iba jeden cieľ – zabiť.
Zvyšok cesty už nespadneme do žiadnej pasci. Dvakrát sa musíme vyhnúť sieti, ktorá vystrelí do vzduchu rýchlejšie než raketa, pričom zo sebou zoberie všetko, čo sa na nej nachádza. Uchádzači, ktorých sme predtým videli, sa nám po mojom páde stratili z dohľadu. Keď mi hodinky oznámia šesť, dorazíme na miesto.
Pred nami je skala. Vyššia než všetky, čo sme doposiaľ obišli. Nedovidím ani na jej strany. Do skaly sú vytesané schody, len také široké, aby vedľa seba mohli prejsť dvaja ľudia. Nemajú však zábradlie, takže stúpanie do výšky je nebezpečné.
Stovky schodov, zopakujem si slová od zástupcu. Toto nie sú stovky, lež tisíce. Vrchol skaly sa stráca v oblakoch a ja tipujem, že sa nachádza minimálne tisíc metrov nad morom.
„Poďme.“
Vyjdem za Akarom, no hneď aj zastavím. Spoza stromov vystúpia traja chlapci. Na sebe nemajú čierne oblečenie ako uchádzači, lež čierno-zlaté uniformy. „Ale, ale,“ zatiahne jeden z nich. V tom ich zaregistruje Akar, zastaví.
Vysoký a o pár rokov starší chalani sa postavia medzi nás a schody. Jeden si prekríži ruky na prsiach, druhý dvaja neskrývajú lišiacke úsmevy.
„Kohože nám to sem vietor priviedol? Saša, nemyslíš že skôr pripomínajú upotené veveričky, než nových prvákov?“
Oslovený, svalnatý čiernovlasý Saša sa hurónsky zasmeje. „Úplne s tebou súhlasím. Malé vydesené veverice. Čoby asi tak chceli na našej škole robiť? Zametať? Umývať záchody?“ Všetci traja sa zasmejú. Mne sa to však nezdá vtipné.
Akar zavrčí ako divoké zviera. „Čo to má znamenať? Čo od nás chcete?“ precedí pomedzi zuby.
Vysoký, striebrovlasý chalan stojaci v strede, ktorý nás ako prvý nazval veveričkami, pobavene odvetí: „Nie je to snáď jasné? Sme vašou poslednou pascou, do ktorej ste sa chytili ako hlúpe zvery. Cez nás tak ľahko neprejdete, čo znamená, že sa nedostanete ani do školy. Skončili ste, prijmite to a vráťte sa späť odkiaľ ste prišli.“
Zalapám. „V žiadnom prípade,“ rázne pokrútim hlavou. Netuším, kto to je ani čo presne si myslia, že robia, no späť cez les nepôjdem. Nie, keď sme tak blízko.
„Ktože sa to ozval?“ začuduje sa Saša. „Malé miminko? Pozri, Sothy! Ten je ešte menší než ty.“ Posledný z trojice, ktorý doposiaľ neprehovoril, uznanlivo kývne svojmu priateľovi. Podíde bližšie, načiahne ruku, že mi postrapatí vlasy, no ja som rýchlejšia. Uhnem sa a schmatnem mu ruku. Všetci traja sa znovu schuti rozosmejú.
„A má aj pazúriky!“
„Úplný bojovník!“
Smejú sa zatiaľ čo mne sa plní pohár trpezlivosti. Neznášam šikanu, no ešte viac nenávidím, keď musím stáť mokrá, špinavá a unavená pred tromi idiotmi, ktorí sa snažia hrať na bohov. Zaškrípem zubami. Túžim stiahnuť Sothyho – ktorý vôbec nie je taký nízky ako ja - ešte bližšie k sebe a vraziť mu do nosa. Akar ma však predbehne. Napriahne sa a odhodí ho do skaly. Chalan pristane v bolestiach na schodoch.
„To stačí,“ zasipí autoritatívne. „Nemáte právo brániť nám v ceste. V pravidlách nebol žiadny boj, takže pokiaľ si potrebujete riešiť svoje komplexy, robte to s niekým iným. My ideme hore.“
Netuším, čo bolo priveľa. Keď hodil Sothyho do skaly, keď povedal komplexy alebo keď ma potiahol za rukách a chcel okolo nich prejsť bez ďalšej konfrontácie. Šéf ich gangu sa nám postaví do cesty a vrazí Akarovi. Keďže ma stále drží, padnem dole spolu s ním. Sothy, ktorý je o hlavu menší než Akar, sa na neho vrhne a mláti ho hlava-nehlava.
Bezmyšlienkovite sa načiahnem po jeho golieri a odhodím ho z neho. Nie je to tak ďaleko, akoby som dokázala úplne zdravá, no aj vyčerpaná mám ešte trochu sily. Akar si vezme na starosť ich šéfa, mne ostanú dvaja. Vyhnem sa Sašovmu útoku, vrazí do mňa Sothy a skončím štvornožky na zemi. Ktosi ma kopne do brucha a ktosi potiahne za vlasy. Keď sa náhle ocitnem vo vzduchu a Saša ma hodí do steny, akoby ma niekto vyhodil z tohto sveta.
Pred očami mám tmu, potom rozmazané kamene. Cítim náraz na každej bunke svojho tela, no najviac mi treští v hlave. Z čela sa mi vyderie von pramienok horúcej tekutiny. Pokúsim sa vstať, no potom znovu padnem na zem.
„Dosť! Prestaňte!“ zakričí. Sprvu si myslím, že je to Akar, no ten hlas patrí šéfovi gangu. Keď sa môj svet ustáli, pozriem sa ich smerom.
„Prečo?“ zakňučí Sothy. Dupne si nohou a vrazí Akarovi ešte jednu ranu, ktorá ho znovu položí k zemi.
„Pretože ich máme postrašiť a nie zabiť,“ vysvetlí. Kývne hlavou smerom ku mne. Niečo na mne ich zastaví, Sothy falošne zaplače a Saša venuje ospravedlňujúci pohľad svojmu šéfovi. Alebo sa mi to aspoň zdá. Hneď na to musím privrieť oko, ktoré podľahne opuchu.
„Si v pohode?“
Neviem, čo vidí, no musí to byť zlé, keď v jeho hlase začujem obavu. Som všetko len nie v pohode. Nečakane mi pomôže na nohy a postrčí ma pred seba. Nemôžem uveriť, že nás skutočne nechajú ísť len tak.
„Malý chlapčisko, nič nevydrží,“ začujem ešte za sebou so silným ruským prízvukom.
Niekto im povedal, aby nás postrašili. „Čo je toto, doriti, za školu?!“
Tisíc deväťstotrinásť. Presne toľko napočítam schodov, kým sa dostaneme na samý vrch. Musím počítať, len to ma drží pri vedomí a nemotá mi hlavu. Vďaka tomu sa sústredím, nevnímam bolesť, únavu dokonca ani pocit, že sa mi chce zvracať. Na samom vrchu padnem od vyčerpania k zemi.
Som ochotná umrieť. Nechce sa mi pohnúť ďalej, nechce sa mi dýchať, ba ani žiť. To, že nevidím na jedno oko mi dáva výhodu zavrieť oči a tváriť sa mŕtvo. No potom...
Nad hlavou mi zastane tmavovlasý démon. „Dovoľte mi, aby som vám pogratuloval. Volám sa Nick Zen a dnes som vašim uvítacím...“ zmĺkne. Prižmúri na mňa oči. Túžim sa zamračiť nad jeho pohľadom, ktorý mi ani trochu nie je pochuti, no kvôli opuchu, ktorý mám na tvári a ktorý mi pripadá ako niekoľkokilová maska, nemôžem. Načiahne sa a dotkne sa môjho krvavého čela. Zasyčím od bolesti.  
„Čo sa ti stalo?“  
Znie to skoro akoby ho to zaujímalo. „To mi povedzte vy,“ precedím. Tá hlúpa otázka ma poriadne naserie. Nick Zen je mladý, vyzerá ako my, no pokiaľ je to náš uvítací výbor, zrejem tu učí. Takže aj on bol zodpovedný za všetko, čo sa nám počas skúšky stalo.  
Vstanem a mám čo robiť, aby sa mi to podarilo na prvýkrát. „Mali ste povedať, že nemáte dostatok jedla. Niečo by som vám poslal a nemuseli by sme bežať tým stupídnym lesom, len aby ste si nás mohli napichnúť na kopije.“
Nakloní hlavu. Nerozumie ani jednému môjmu slovu. Možno keby mu to poviem po čínsky, pochopil by.
Akar sa ujme slova. Porozpráva mu o kopijach, na ktoré sme narazili v lese a spýta sa, či boli súčasťou skúšky. Nick Zen bez najmenšieho zaváhania pokrúti hlavou. Vraj sme buď narazili na pasce od miestnych obyvateľov, ktorí lovili v tunajších lesoch zver alebo v tom bolo niečo iné. Jeho prvej teórii sa mi nechce veriť, no nepovie k tomu nič viac.
„Máte čas tri hodiny a dvanásť minút, vďaka čomu ste skončili ako dvadsiaty tím,“ pokračuje vo svojom prvom monológu. „Čo najskôr choďte spať, pretože zajtra vás čaká skutočné peklo.“
„Skutočné peklo? A čo bolo potom toto?“ spýtam sa podráždene.
Nick Zen mi venuje krátky pohľad akoby mi chcel odpovedať, no potom sa vráti k neutrálnemu postoju. „V hale vám pridelia izbu. Zajtrajšie vyučovanie sa začína o šiestej ráno.“
Znovu sa chcem ozvať, chcem sa spýtať aj na tých idiotov pod skalou, no on naše stretnutie ukončí, keď sa zvrtne a odkráča preč vyťahujúc vysielačku.
„Dvadsiaty,“ zašomre Akar vedľa mňa „Ak by som išiel sám, nepochybne by som skončil v prvej desiatke.“
Pokrútim hlavou, že ho práve toto trápi zo všetkého najmenej. Nechcem sa s ním hádať. Jediné, čo moje dolámané telo teraz potrebuje je mäkký matrac a pár litrov krvi.
Nasledujem Akara cez nádvorie k jediným dvojkrídlovým dverám v skale. V hale s vysokým stropom a obrovským lustrom na nás čaká skupinka starších démonov. Nahlásime svoje mená a ja musím odpovedať na podobne hlúpu otázku, ktorú som dostala aj vonku. Nie, nie som v poriadku.
Potom nám jeden z profesorov vráti našu batožinu – zjavne ju sem dopravili schodnejšou cestou akou sme išli my – pridelí každému navrch ešte jednu tašku a zavedie nás do izby.
Kráčame cez radu chodieb vytesaných do skál. Podľa schodísk, ktoré míňame, usudzujem, že škola je nielen celá vytesaná do skaly, ale má hneď niekoľko podlaží. Chodby pritom osvetľujú moderné lampy a na niektorých je miesto skaly podlaha.
Po desiatich minútach sa konečne dostaneme na dlhú chodbu tvorenú výhradne izbami. Profesor nám podá kľúče od izby stodevätnásť a odíde. Izba je o niečo menšia než na mojej poslednej univerzite, no jej zariadenie nie je úplne podľa mojich predstáv.
„Kde sú postele?“
V miestnosti bez okien, kde svetlo prinášajú iba tri neónové lampy, nie je žiadna posteľ. Sú tu len tri veľké skrine, malá sklenená chladnička s fľaškami krvi, trochu prinízky konferenčný stolík uprostred a z každej jeho strany jedna poduška. Steny sú rovné a biele – ani trochu nepripomínajú kameň, ktorý tvorí chodby. Avšak neočakávajú snáď, že budeme spať na holej zemi?!
„Tu,“ povie Akar. V jednej zo skríň sú poskladané dva matrace, vankúše a prikrývky. „Sú to futony. V Ázii sa bežne používajú na spanie. Večer sa rozložia a ráno zase zložia, aby nezaberali miesto,“ informuje ma. Som prekvapená, že o tom vie.
„Idem nájsť sprchy,“ povie.
Keď odíde z izby, vyzlečiem si premoknuté šaty. Tiež by som sa najradšej ponorila do horúcej vody, no ak sú tu spoločné sprchy, nebolo to práve v mojom výbere možností. Na čisté oblečenie si natiahnem hrubú mikinu, ktorá mi zakrýva aj polovicu stehien a obujem to najmäkšie, čo mám v taške. Až po nazretí do zrkadla si uvedomím, prečo sa ma každý pýta na moje zdravie.
Polovicu tváre mám otečenú. Hrajú na nej všetky tmavé farby ktoré svet pozná zmiešané so stále čerstvou krvou vytekajúcou z rany na čele. Tá je hlboká pol centimetra, až skoro vidieť lebku. Nemôžem uveriť, že takú škodu spôsobilo jedno hodenie o skalu.
Z chladničky vyberiem fľašku s krvou a celú do seba obrátim. Krv, aj keď je chladená, dokáže vyliečiť odtok, zoceliť ranu a zaženie omrzliny. Nezbaví ma síce triašky, či bolesti hlavy, no i tak sa mi zdá, že ma ešte žiadna krv nevzpružila práve tak ako táto. Potom sa prehrabem druhou taškou.
Sú v nej tri kusy novej čiernej uniformy so zlatým lemovaním a gombíkmi. Jedna vyzerá slávnostnejšie než ostatné dve. Všetky však majú malý erb na prsiach – znak školy. Na bielych ornamentoch pripomínajúcich listy je zlatou nitkou vyšitý čínsky drak. Spracovanie je pritom veľmi detailné a nádherné. V taške nájdem aj čierny cvičný úbor spolu s niečím drsným a trochu priveľkým na moje útle telo. Na samom spodku je niekoľko papierov. Pravidlá školy, rozvrh, plány školy.  Posledné vezmem do rúk a vyberiem sa na prieskum. Predtým, než si skutočne ľahnem a zaspím, bude lepšie poznať školu a nájsť pár únikových východov.
Škola má dokopy jedenásť poschodí pričom každé z nich je vyhĺbené hlboko do skaly. Hala spolu s hlavným vchodom sa nachádzajú na ôsmom podlaží. Rovnako ako jedáleň. Škola má dve ošetrovne, tri chodby študentských izieb, štyri spoločenské miestnosti, jedenásť toaliet, tri sprchy a vlastnú pristávaciu plochu pre helikoptéry. Zvyšok tvoria triedy, posluchárne, no najväčšiu časť zaberajú veľké telocvične, ktorých som napočítala vyše dvadsať.
Zbehnem dole jedným z mnohých bočných kamenných schodísk a ocitnem sa v hale. Profesori za stolom mi nevenujú pozornosť, keď prekĺznem ku hlavnému vchodu a vyjdem von. Nech už som si plánik pozerala z ktorejkoľvek strany a prešla skoro polovicu chodieb, žiadny iný východ som nenašla. Bola iba hala a stovky schodov. Robilo mi to starosti. V prípade komplikácii, kedy by som potrebovala skutočne utiecť, bola príliš veľká pravdepodobnosť, že by ma chytili skôr, než by som opustila školu.
Povzdychnem si a postavím sa na hranu nádvoria. Pri pohľade dolu sa mi zatočí hlava a zodvihne žalúdok. „Hlavne sa nepozeraj dolu,“ zopakujem si frázu, ktorú som už niekoľko ráz počula vo filmoch.
Začujem rozčúlené hlasy vychádzajúce spod skaly. Musím sa poriadne nakloniť, aby som dovidela na začiatok schodov. Partia chlapcov, ktorí zahatali cestu i nám, si našla ďalšie obete. Pred nimi stoja dvaja útli chlapci. Neviem, o čom hovoria, no dokážem si to život predstaviť.
„Nick, ako sme na tom?“
Obzriem sa. Na druhom konci nádvoria stojí uvítací výbor a rozpráva sa s niekým starším mužom. Našťastie hovoria anglicky.
„Máme sedemdesiatdva študentov. Ostáva necelých päť minút, no nemyslím si, že by sa sem za ten čas stihol ešte niekto dostať. O prvú desiatku sme prišli ešte pred skalami, ďalších desať zle odbočilo či sa zamotali v skalách. Šesť to vzdalo úplne, no je tu niečo, čo by som s vami chcel prebrať.“
Vrátim sa späť k dvojici pod skalou. Mali viac než dosť času na to, aby vyliezli hore po schodoch a dostali sa sem včas. Slnko pomaly zapadá, medzi vrchmi vidieť skoro už len jeho okraj, no oveľa väčším problémom sú gangstri, ktorí ich zdržujú.
„Nestihnú to,“ uvedomím si v jeden sekunde. V tej ďalšej sa pristihnem, ako utekám dole schodmi. Nadávam si do bláznov, hlupákov, samovrahov, no ani jedno ma nezastaví. Schody beriem po dvoch. Kamene sú ešte stále vlhké a šmykľavé, akoby ich niekto neustále polieval vodou. Snažím sa ponáhľať, no zároveň nespadnúť. Prsty sa mi potia od vzrušenia. V hlave si formujem plán ako pomôcť dvom prvákom bez boja – ďalší by som už skutočne nezvládla.
Dôjdem na koniec schodov a bez okolkov plesnem Sothyho po hlave.  
„Čo to, dopekla, robíš?“ zrúkne na mňa Saša. Pri pohľade na jeho statné telo na okamih ostanem stáť ako soľný stĺp a tvár mi pretne ochromujúca bolesť. Bol to hlúpy nápad.
„A vy?“ opáčim mu prekrížiac si ruky na prsiach. „Konečne sa prestaňte hrať a nechajte ich prejsť. Slnko už zapadlo, tak prečo ich trápite?“
„Čože? Už zapadlo?“ zakvíli Sothy. Prikývnem.
Ich koristiam povädnú plecia. Obaja sú špinavý od blata, po dotrhaných tvárach od konárov im steká pot a vyzerajú skôr ako zombie, ktoré práve vyšli z hrobu. I pod toľkou špinou však spoznám, že sú navlas rovnakí.
„Tak dobre. Balíme to, chalani. Zoberte si veci,“ prikáže im ich „šéf“. Keď sa všetci otočia chrbtom, stiahnem dvoch útlych chlapcov ku schodom.
„Ponáhľajte sa hore. Máte minútu, kým slnko skutočne zapadne,“ zašepkám im. Obaja sa na mňa pozrú ako na pomätenú a tak do nich strčím. Až potom im dôjdu moje slová, ktoré im prilejú novú nádej. Rozbehnú sa, pričom zakopávajú o vlastné nohy. Šéfovi gangu až teraz dôjde, že som ich oklamala. Zreve, no to už sme od nich poriadny kus.
„Nehovoril si, že slnko zapadlo?“ zakričí na mňa jeden z chlapcov.
„Hovoril,“ pritakám. „Ale poznáte lepší spôsob, ako sa ich zbaviť?“
Chalani sa zasmejú. Vyjdeme hore s posledným lúčom slnka. Obaja padnú unavene k zemi. Prehnem sa v páse a odfukujem. Práve som minula posledné zvyšky energie, ktorú mi prinavrátila tá trocha krvi. Zajtra to budem ľutovať.
„Ďakujeme,“ ozve sa jeden z chalanov.
Mávnem rukou. V podstate som toho veľa neurobila.
„Gratulujem,“ ozve sa nado mnou. Prišiel uvítací výbor. „Prišli ste na čas, aj keď iba o vlások. Dajte si ošetriť rany, a potom si odpočiňte. Zajtra vás čaká skutočné peklo.“
Chlapci zajasajú. Zaujímalo by ma, či tú formulku má naučenú len ako frázu alebo je pravdivá. Pokiaľ malo zajtra prísť peklo, tak čo to malo byť dnes?
Vstanem, chcem odísť spolu s chalanmi, keď ma Nick Zen chytí za lakeť. Pevne ho zovrie. „Najskôr si predviedol aroganciu a teraz si porušil pravidlá. Cestu mali zvládnuť sami. Mohol som ich oboch vylúčiť spolu s tebou.“
V hrdle mi navrie hrča. Jeho hlas je prísny. „Nepomohol som im predsa počas cesty. Už boli na schodoch, takže v podstate v cieli. A to na začiatku nebola arogancia. Len podráždenosť a vyčerpanie,“ bránim sa. Vytrhnem si ruku z jeho zovretia, ustúpim do bezpečnej vzdialenosti. Skoro sa usmeje.  
„Dobre. Ale mysli na to, že by si nemal príliš veľa svojej energie vyplytvať na pomáhanie ostatným. Lebo ti nezostane žiadna sila aby si zvládol prvý semester na univerzite. A teraz padaj späť do izby.“
Poďakujem mu za radu a veľa úsilia vložím do toho, aby to neznelo príliš ironicky. Otočím sa na päte a zmiznem v škole. Popritom myslím na jeho posledné slová. Potrebujem len toľko sily, aby som vydržala do konca prvého semestra. No aby sa to skutočne stalo, musím si dávať lepší pozor na fyzický kontakt. Nikto nesmie prísť na to, že som dievča. Nikto. 

Stanka

1 komentár:

  1. To tedy bylo přijímací řízení. Ta škola je tedy divná. Jsem zvědavá na pokračování 😉

    OdpovedaťOdstrániť