Ace Clarke voľky nevoľky prijala ponuku Dimitria a teraz putuje na Univerzitu Protikladu. Už od začiatku je však jasné, že to nie je obyčajná univerzita a Ace do svojej úlohy musí dať všetku svoju silu.
Do vrtuľníka udrie silný
protivietor a ja narazím ramenom do dvier. Zanadávam.
Keď ma Dimitri Ivanov
vytiahol z mafiánskeho brlohu v Kolumbii, nasadli sme do malého
súkromného lietadla, ktoré nás vysadilo v San Diegu. I keď sme boli
len pár kilometrov od hraníc, Dimitri neskrýval svoje nadšenie
z kultivovanejšej krajiny. Za necelé dva týždne zo mňa dokázal ten starý
lišiak vykresať chlapca. Najťažšie sa mi pritom lúčilo s dlhými čiernymi
vlasmi, ktoré som si pestovala od základnej školy. Teraz pripomínali viac slamu
než vlasy. Jedinou záchranou bola pre mňa ofina, ktorú som si každá ráno
sčesala hlboko do očí, aby som skryla svoju hanbu.
Dimitriov osobný sluha
ma zas naučil výstredným mužským prejavom. Aj keď som pochybovala, že niečo
z toho použijem – graganie, prdenie a škrabanie v rozkroku som
hneď zamietla pod koberec – každé gesto som si uložila hlboko do pamäti. A tak
sa zo mňa stal chlapec - nízky, chudý, no podľa hotelovej upratovačky aj veľmi
pekný. Lenže na Univerzite Protikladu, ktorá sa bude hemžiť chlapmi som
nepotrebovala vyzerať „pekne“. V prvom rade som potrebovala, aby na moje
prestrojenie nikto neprišiel.
Preto som sa jeden
večer vykradla von z hotelovej izby a išla vyskúšať svoj nový vzhľad
do miestnych barov. Bolo zvláštne prijímať všetky štipľavé ponuky od nežného
pohlavia a ťažké odmietať ich s vážnou tvárou. Keď som o štvrtej
hodine ráno náhodou vtrhla do gay baru a pokúsil sa ma zbaliť barman,
usúdila som, že som pripravená na ten šialený plán.
Vrtuľníkom otrasie
ďalšia turbulencia. Leteli sme vysoko v sivých oblakoch, ktoré naznačovali
dážď v najbližších hodinách. Nikdy som nemala nič proti lietaniu – bol to
najrýchlejší spôsob ako sa prepravovať z jednej krajiny či kontinentu na
druhý – no neustále trasenie mi spôsobovalo nevoľnosť.
„Už sme skoro tam,“
zakričí na mňa Dimitri cez hluk motorov. V duchu sa mi uľaví.
Po chvíli začneme
skutočne klesať. Mraky necháme nad sebou a znesieme sa nad tmavý les,
ktorý vykúka skrz hustú bielu hmlu. Pred nami sa objaví čistinka, ktorú akoby
niekto vyrezal do krajiny. Nie je veľká, no i tak sa na ňu zmestia biele
stany a skoro stovka ľudí, ktorí behajú hore-dole ako mravce. Vrtuľník
začne pomaly pristávať.
Dimitri si pripravil
perfektný plán. Podarilo sa mu dostať ma cez úvodné prijímacie kolo bez toho,
aby som sa ho skutočne zúčastnila a zariadil mi dobré krytie. Lenže nič
nie je dokonalé a ja aj napriek jeho snahe ešte stále nie som
prijatá.
„O tejto skúške sme
hovorili, Ace,“ zakričí Dimitrii. „Neviem, čo ťa tam čaká, ale musíš to
zvládnuť, rozumieš?“
Prudko prikývnem.
Pokiaľ sa nedostanem na školu, všetka Dimitriova snaha vyjde nazmar a tým
sa skončí aj môj život. To mi dal najavo za posledné dva týždne celkom jasne.
Vrtuľník s hrmotom
pristane. Poslednýkrát si udriem už tak bolestivé rameno o dvere, kým ich
Dimitriov sluha neotvorí. Vezmem si cestovnú tašku a vystúpim. Dimitri mi
popraje veľa šťastia a povie, aby som si dávala pozor. Jeho slová odmávnem
rukou. Nemusí sa hrať na starostlivého rodiča.
„Nebojte sa, svoju
úlohu splním,“ poviem mu miesto rozlúčky a zabuchnem dvere. So sklonenou
hlavou prebehnem do bezpečnej vzdialenosti od divoko rotujúcej vrtule, kým sa
vrtuľník znovu neodlepí od zeme. Až sa mi stratí z dohľadu, obzriem sa po
tábore.
Môj príchod upútal pár
očí, no väčšina prítomných sa ďalej venuje hovoru. Nasajem chladný vzduch
a vydám sa doprostred zhromaždenia.
Prechádzam okolo
skupiniek chlapcov rôznych národností a farieb pleti. Každý z nich sa
mi zdá aspoň o hlavu väčší než ja a silnejší. Žiadna skupina pritom
nehovorí rovnakým jazykom – okrem angličtiny rozoznávam francúzštinu,
španielčinu ale i ruštinu a čínštinu, ktorú som počúvala posledných
pár dní z každého kúta. Uprostred lúky je malé provizórne pódium. Hneď vedľa
neho stojí veľká tabuľa a chlap pohrúžený do papierov, ktorý vyzerá akoby
to tu mal na povel.
Pristúpim bližšie, aby
som si lepšie prezrela tabuľu a nahlásila svoj príchod. Skôr než niečo
poviem, však muž zodvihne hlavu a premeria si ma od hlavy po päty.
„Meno?“ spýta sa po
anglicky so silným prízvukom.
„Ace Clarke,“ odvetím
hrubým nacvičeným hlasom.
Muž prelistuje papiere
a čosi si zapíše. Potom sa na mňa znovu pozrie. „Nájdite svoje meno na
tabuli. Ďalšie meno vo vašej kolónke patrí vášmu spolubývajúcemu
a partnerovi pre túto skúšku. Potom si zaneste veci do stanu dva
a hláste sa v trojke,“ povie a ďalej mi už nevenuje pozornosť.
Obrátim sa na tabulu.
Je na nej viac ako sto mien. Trvá mi hodnú chvíľu, kým nájdem to svoje. Mojim
partnerom je Akar Sa'di. Pravdepodobne Turek. „Perfektné,“ povzdychnem si. Bola
som pripravená skoro na všetko, len nie na partnera. Ten znamenal väčšiu
ostražitosť a väčšiu šancu na moje odhalenie.
V stane dva nechám
podľa pokynov svoju batožinu. V trojke je celkom rušno. Pri dlhých stoloch
sedí niekoľko uchádzačov, ktorí si čakanie krátia kartami či pretlačovaním.
Polovica stanu je oddelená závesom a pred ním sedia traja chlapi. Všetci
majú čiernu uniformu podobne ako chlap stojaci vonku pri tabuli a nápadne
pripomínajú bacharov.
„Ace Clarke,“ nahlásim
jednému z nich. Chlap vyhľadá moje meno a podá mi papier.
„Tu sa podpíšte. Svojim
podpisom súhlasíte, že sa dnešnej skúšky účastníte na vlastné riziko a škola
nenesie žiadnu zodpovednosť za vaše prípadné zranenia.“
Nadvihnem obočie. Ten
chlap to však myslí úplne vážne. Mám chuť sa spýtať čo ma dnes vlastne čaká,
keď musím podpisovať niečo také, no potom sa spamätám. Som uchádzač na
najdrsnejšiu školu pre démonov na svete, preto by som nemala prejavovať ani
štipku strachu.
Vezmem si od neho pero
a bez okolkov podpíšem. Následne mi bez varovania na ruku pripne kovový
náramok.
„Toto je sledovacie
zariadenie. Vďaka nemu budeme po celý čas vedieť kde ste. Ak to nebudete
zvládať, vážne sa zraníte a nebudete môcť ďalej pokračovať, stačí ho
odpojiť. V tom okamihu sa pre vás skúška končí a vy sa vrátite domov.
Rozumiete?“
Prikývnem. Čo, dopekla,
to je za skúšku, že z toho robia takú vedu?
Z boku ku mne
pristúpi mladá žena a vopchá mi do rúk akési tmavé oblečenie. „Prezlečte
sa a pripnite si menovku. Svoje staré veci dajte tejto dáme – vrátime vám
ich, keď dokončíte skúšku. A ponáhľajte sa. Začíname už za pätnásť minút
a vy si ešte musíte nájsť svojho partnera, pokiaľ ste to ešte neurobili.“
Žena ma zavedie za
záves do provizórnej kabínky. Stiahnem zo seba sako, košeľu i rifle
a skontrolujem obväzy, ktoré mi sťahujú prsia. Podobnú techniku som videla
niekoľkokrát vo filmoch a myslela som si, že je to hovadina, že prsia
predsa len vyčnievajú, no funguje to perfektne. Odhliadnuc od malého detailu,
že sa mi ťažko dýcha.
Natiahnem sa seba
čierne nohavice, trochu priveľké tričko s dlhým rukávom a na hruď si
zapnem menovku. Oblečenie je pohodlné, no tenké a v chladnom počasí cítim
aj najmenšie zafúkanie vetra. Chce sa mi objať hruď rukami, aby som sa aspoň
trochu zahriala a v duchu sa pýtam, či to ostatní cítia podobne. Nikto
sa však netvári, že by trpel chladom, skôr na lúke panuje narastajúce vzrušenie
zo začiatku skúšky. Niekoľko skupiniek sa už zhromaždilo pri pódiom, kde veľké
hodiny oznamujú čas. Ostávajú mi necelé štyri minúty, aby som našla svojho
partnera.
„Ace Clarke?“
Otočím sa za svojim
menom. Predo mnou sa objaví vysoký chalan so snedou pleťou. Podľa oblečenia
patrí k uchádzačom. Pohľadom skontroluje moju menovku a tvár sa mu skriví
nespokojnosťou.
„Ideš neskoro,“
zaškrípe zubami.
Zamračím sa. „Neskoro?
Ale veď skúška sa ešte nezačala.“
„To je jedno. Pokiaľ
máš vážny záujem študovať na Univerzite Protikladu, mal si prísť o hodinu
skôr ako ostatní. Alebo o dve a nie pár minút pred začiatkom.“
O hodinu? Dve? Neviem si predstaviť ako by som v tom
tenkom oblečení musela čakať hodinu, kým začne skúška. Očami prejdem
k jeho menovke. Akar Sa'di. „Ty
si môj spolubývajúci?“ spýtam sa prekvapene.
„Možno. Pokiaľ
zvládneme skúšku. Ale ak ju chceš brať ľahkovážne ako svoj príchod, radšej
skonči hneď. Nepotrebujem pri sebe niekoho, kto to neberie vážne a bude mi
len zavadzať.“
„Ja to beriem vážne!“
skríknem rýchlo, až pozabudnem zmeniť hlas. Akar však nič nepostrehne, len si
zájde prstami do vlasov. Povzdychne si.
„Ako myslíš.“ Prejde
okolo a udrie ma ramenom. V mysli podráždene zasyčím.
Nasledujem ho bližšie
k pódiu, keď sa ozve siréna. Hučí dosť dlho na to, aby privolala všetkých
uchádzačov. Na pódium vystúpi starší muž so silnými ázijskými črtami.
Chvíľu sa na nás mlčky hľadí a všetko mŕtvolne stíchne.
„Volám sa Wei Li. V
čínštine to znamená veľká sila,“ povie
hrubým hlasom a dokonalou angličtinou. „Som zástupca riaditeľa na Univerzite
Protikladu. Ale táto informácia sa bude hodiť len tým, ktorí sa dostanú cez
dnešnú skúšku. Tento rok sa k nám hlásilo veľa študentov, no väčšina
z nich nebola hodná študovať. Lenže to zatiaľ nie ste ani vy, pokiaľ nám
to nedokážete. Dnes sme sem pozvali stodvadsaťšesť študentov, no miesto máme
len pre osemdesiatich.“
„Čože?“ zahrmí
v dave. Niekto to vykríkne, iný zas vysloví šepotom.
Wei Li bez akéhokoľvek
vzrušenia ukáže na horizont lesa za sebou. „Tam je východ i naša škola. Od
nej vás práve delí presne dvadsaťjeden kilometrov, nástrahy a stovky
schodov. Na prekonanie všetkého máte čas do západu slnka. Dali sme vás do
dvojíc, aby ste si navzájom pomohli. Môže to byť vaša výhoda či nevýhoda,
pretože do školy musíte doraziť obaja. Pokiaľ sa tak nestane, budete vylúčení. Slnko
tu zapadá okolo siedmej. Kto to nezvládne, na našu univerzitu nepatrí. Začnete
až zaznie výstrel.“
Zástupca ukončí svoj
monológ a zíde z pódia. Medzi uchádzačmi jeho slová vyvolajú rôzne
pocity. Pár chalanov sa zatrasie, iní zas hovoria o ľahkosti skúšky. Sama
neviem ako mám reagovať. Keď sme sa s Dimitrim naposledy bavili
o mojom prijatí hovoril, že tam celkom nie som. Vedel o tejto skúške,
ktorá ma mohla nadobro vyradiť ešte na začiatku?
Zahryznem si do pery. Štyridsaťšesť
uchádzačov dnes pôjde domov bez toho, aby sa vôbec dostali na školu. Navyše je
skúška sťažená terénom, kilometrami a nástrahami. V dave zazriem hneď
niekoľko tvárí od ktorých by sa dal očakávať podraz. Krivé úsmevy, temné oči
lesknúce sa ľstivosťou. Na druhej strane tu zas sú vydesené myšky, ktoré sa tak
trasú od strachu, že ich môžem rovno vylúčiť.
Akar sa pri všetkom
adrenalíne naokolo tvári pokojne. Sleduje les sústredeným výrazom, nebadať na
ňom ani štipku pochybnosti, že bude medzi osemdesiatkou. Podľa trička, ktoré
lemuje tesne jeho svaly na rukách usudzujem, že cvičenie mu nerobí problémy
a trávi ním niekoľko hodín denne. Kilometre či prekážky by pre neho nemali
byť problémom, no...
„Máš vôbec nejaké svaly?“
„Č-“ Jeho náhla otázka
ma vyvedie z miery.
„Pýtam sa, či si
niekedy v živote cvičil.“
Nechápavo sa na neho
pozriem a potom na svoje telo. Pravda, oproti ostatným uchádzačom vyzerám
ako nevyvinutý zemiak, ktorý by mohli rozšliapnuť pri prvom kopanci, i tak
ma však jeho otázka urazí. Posledný rok som nerobila nič iné len bojovala
s mafiánmi či utekala pred vrahmi, ktorí ma chceli dostať. Aj keď musím
uznať, že dvadsaťjeden kilometrov pre mňa bolo trochu príliš.
„Hej,“ odvetím mrzuto.
Akar pochybovačne
nadvihne obočie. „Dobre, ale budeš sa držať celý čas pri mne a nebudeš
zdržovať, jasné? Do tej školy sa mienim dostať včas aj keby budem musieť niesť
tvoju mŕtvolu na chrbte.“
Nežartuje. V hlase
mu znie tichá hrozba, ktorá mi napovie, že ak budem pomalá, sám ma zabije.
Koniec koncov, Wei Li nepovedal nič o tom, že musíme byť obaja živí.
Strasiem sa pri tej predstave.
Akar sa prederie
dopredu a zastaví na provizórnej čiare. Pokrčí kolená, nahne sa
dopredu. Mlčky nasledujem jeho príklad. V mysli si pritom skúsim vybaviť,
kedy som naposledy bežala tak veľa.
Bolo to vtedy, keď ma
našli vrahovia na vidieku v Brazílii alebo na pláži v Singapure?
Odpoveď už nedostanem. Zaznie výstrel a Akar mi zmizne z dohľadu.
Rozbehnem sa s davom skôr, než ma ušliape. Pritom mám čo robiť, aby som
držala krok s prvou skupinou.
Čistinku skoro okamžite
vystrieda les. V hrdle ma bolí, pľúca mám ako v ohni
a v ústach úplne vyprahlo. Našťastie veľká časť uchádzačov spomalí,
keď sa les zmení na hustý prales. Po prvom kilometri sa mi konečne podarí
dohoniť Akara. Spomalil, keď chlapec pred ním padol do hlbokej jamy zakrytej
lístím. Až vtedy si poriadne uvedomím, že s tými nástrahami neklamali.
Vydržíme bežať skoro
trištvrte hodiny. Potom začne byť terén oveľa náročnejší a my musíme
preskakovať popadané stromy. Pred nami nie je žiadna cesta. Les tvorí hustý
porast, šmykľavá tráva a vysoká papraď. Hmla sa zhusťuje každým ďalším
krokom, až nevidíme už vôbec nič, len neurčité obrysy. Chlad mi pritom preniká
cez tenké oblečenie, štípe ma do spoteného chrbta a snaží sa predrať
až ku kosti. S pocitom, že umrznem skôr než prídem k cieľu príde aj
jeden fakt – to tenké oblečenie určite nevybrali náhodou.
Za nami sa ozve výkrik.
Inštinktívne zastavím. Krik znie ďalej húštinou a prelína sa
s bolestivým plačom.
„Ďalšia pasca,“ zašomre
si Akar popod nos, skôr pre seba než pre mňa. Cez hmlu, ktorá skrýva všetko
a všetkých nemáme šancu zistiť o akú pascu presne išlo. No obom nám
je jasné, že nesmieme poľaviť v ostražitosti.
Cesta pred nami je
úzka. Kľukatí sa medzi balvanmi obrastenými machom, ktoré čoskoro prerastú vo
vysoké skaly pripomínajúce ruky Zeme. Vyvrátim hlavu dozadu, no nech sa snažím
akokoľvek, ich vrcholy sa strácajú v hmle a ja na ne nedovidím. V tom
mi na tvár dopadne čosi mokré. Stečie mi to po líci a zmieša sa to
s kropajami potu na krku. V diaľke sa ozve zaburácanie hromu, zem pod
nohami sa otrasie až sa inštinktívne prikrčím. Nebo i zem sa ešte trikrát
zachvejú pod náporom a spustí sa lejak.
Dážď nie je dobrý. Behom
chvíle zmáča pôdu pod našimi nohami tak veľmi, že sa nám teraz nohy zabárajú do
ťažkého blata. Na oblečenie sa lepí papraď a zmáčané oblečenie zas na mňa.
Ak mi predtým bola zima, teraz som drkotala zubami a rukami som sa márne
snažila zmierniť dôsledky rýchlo unikajúceho tepla. Zazriem po Akarovi. Tvári
sa, že si dážď ani nevšimol, no občasné zachvenie jeho mohutných ramien hovorí
o pravom opaku. I keď sa mi zdalo, že už kráčame hodiny, stále sme
pred sebou mali ešte polovicu cesty. Alebo aspoň to hovorili moje hodinky,
podľa ktorých skúška začala pred hodinou a pol.
Strasiem sa ešte viac
pri predstave, že nás ďalšie dve hodiny bude sprevádzať dážď. Moje slová sa
však nepotvrdia. Rovnako ako rýchlo búrka prišla tak i odíde, pričom za
sebou zanechá jasnejšiu krajinu. Hmla je preč, no pribudne obrovská skala,
ktorá nám zatarasí cestu.
Akar zanadáva
v jazyku, ktorý nepoznám. Cesta ktorou sme prišli a ktorá doposiaľ
najviac pripomínala chodník, sa náhle rozdvojí. Dva tunely sa tiahnu medzi
vysokými skalami, ktoré sa nedajú preliezť ani obísť. Sú dlhé a obe sa
stáčajú do iných smerov. Pritom ani jedna nejde na východ, ktorého sa máme
držať.
Naše riešenie je
jednoduché, iba si musíme vybrať tú správnu cestu. Nespráva by nás mohla zaviesť
ďaleko od trasy a tak by sme mohli stratiť vzácne minúty, možno
i hodiny. To by znamenalo naše vylúčenie, aj keby sme do školy nakoniec
dorazili včas. Prísť do západu slnka bola totiž jedna vec, prísť však medzi
prvými osemdesiatymi druhá.
Akar si uvedomuje
všetky nástrahy, preto stojí. Potichu analyzuje, prehodnocuje. Urobí krok
naľavo, keď sa zháči a vráti nohu späť. Napadne mi, či sa aj ostatné
skupiny dostali do podobného bludiska.
Ešte niekoľkokrát
vykročí jedným zo smerov, až prejde päť minút. Presne toľko času som mu bola
ochotná dať na rozhodnutie. Keď čas uplynie, prejdem okolo neho a vojdem
do pravej uličky. Noha sa mi zošuchne z mokrého kameňa a skoro
spadnem, keď ma tá myšlienka trafí do čela ako bumerang.
Otočím sa na päte
a vyberiem si cestu naľavo tvorenú kamením, hlinou a priezračným
potôčikom. Naznačím Akarovi, aby ma nasledoval, no on mi venuje len
pochybovačný pohľad pričom sa nezdá, že by sa mu ráčilo z miesta.
Prevrátim oči.
„Zástupca riaditeľa
hovoril, že nás čaká dlhá cesta a pár stoviek schodov. Ak majú byť schody
na konci znamená to, že škola je na kopci. A keďže voda steká dole kopcom
a nie hore...“ Poklepem nohou do vody pod sebou. Akar stiahne čelo. Je to
slabá dedukcia, no je to najlepšie čo máme. Zvrtnem sa a pokračujem hlbšie
do uličky.
Nasledujem potôčik
posilnení predchádzajúcim dažďom. Ani si nevšimnem, kedy sa ku mne pripojí
Akar, až kým nevyjdeme z bludiska do nového mora zelene a radostne
vypísknem. Cestou som pozorne sledovala každú uličku, preto teraz nemám problém
určiť východ. Ukážem Akarovi na cestu pomedzi stromy a venujem mu víťazoslávny
úsmev. Čosi si zašomre, no bez ďalšieho zdržania prejde okolo mňa a opäť
sa ujme vedenia.
Pokračujeme ďalej
v ceste. Pozorne sledujem čas, ktorý nemilosrdne plynie. Už to je vyše
hodiny, čo sme naposledy videli niekoho ďalšieho. Možno za to mohla hustota
lesa či skaly, ktorými sme museli prejsť, no jedna moja časť začne panikáriť,
že sme sa stratili. Chcem sa spýtať Akara na názor, no ten sa tvári príliš
rozhodne. Na tvári sa mu nezračí žiadna pochybnosť o správnom smere, preto
to nechám tak. Nakoniec sa i moje pochybnosti rozplynú, keď pred nami
zbadám dve čierne postavy.
Pohybujú sa lesom
rovnakým smerom ako my, len ich hlasný hovor nás od nich odlišuje. Nasledujeme
ich. Na moje veľké prekvapenie Akar necíti ani najmenšiu potrebu predbehnúť ich
a tak posilniť našu šancu o dvoch členov. Na začiatku skúšky sme
veľkú väčšinu uchádzačov nechali za sebou, no ako les zhustol a všetci sa
roztratili, teraz sa nášmu náskoku už nedalo veriť. O pätnásť minút sa po
ľavej strane zjaví ďalšia skupina. Idú pomalšie a jeden z nich kríva.
„Pozor!“ skríkne Akar. Zastavím
na mieste, otvorím ústa, keď sa zem podo mnou náhle prepadne. V poslednej
sekunde sa stihnem zachytiť koreňa stromu a ostanem visieť vo vzduchu.
Pasca, prebleskne mi mysľou. Jama je skoro rovnaká ako tá, do
ktorej som už videla spadnúť chlapa. Hlboká dva a pol metra, čo nie je
veľa. Dva a pol metra nie je veľa.
To skôr špicaté kopije nasekané jedna vedľa druhej predstavujú skutočný
problém.
„Chyť sa ma!“ prikáže
mi Akar. Bez protestov sa chytím jeho ruky, je však príliš mokrá. Spotené dlane
sa mi šmýkajú. Konár povolí a ja sa zošuchnem o pár centimetrov
nižšie. Srdce mám v ústach – nepredstavovala som si, že umriem takto.
„Podaj mi tú ruku,“
skríkne. Podám mu ju, no on ma miesto ruky chytí pevnejšie za rukáv trička.
Látka sa mi zareže do mäsa, keď ma vytiahne vyššie. Druhou rukou sa načiahne
k môjmu chrbtu a bez problémov ma vyloží späť na pevnú zem.
Roztrasiem sa. Na zemi som
predtým nevidela nič, žiadny náznak pasce. A predsa tam bola. Dokázala ma
chytiť a skoro usmrtiť.
„Ďakujem,“ vykoktám
Akarovi.
Krátko pokynie, no nič
nepovie. Na začiatku skúšky mi práca s ním zrovna nebola po vôli, no teraz
som ďakovala všetkým bohom.
Vyškriabem sa späť na
nohy a odpľujem si. V ústach mám krv z toho, ako som si pri páde
zahryzla do jazyka. Pri pohľade zhora sa mi zdá jama ešte hlbšia
a nebezpečnejšia. Musím si zaryť nechty hlboko do dlaní, aby som sa
prestala triasť. Až sa mi to podarí, pozorne obídem jamu a nasledujem
Akara.
Nečakala som, že jamy
budú smrteľné. Sme síce démoni, hojíme sa aj z horších rán, no ak niekto
naseká do malej jamy taký počet kopijí, sleduje s tým iba jeden cieľ –
zabiť.
Zvyšok cesty už
nespadneme do žiadnej pasci. Dvakrát sa musíme vyhnúť sieti, ktorá vystrelí do
vzduchu rýchlejšie než raketa, pričom zo sebou zoberie všetko, čo sa na nej
nachádza. Uchádzači, ktorých sme predtým videli, sa nám po mojom páde stratili
z dohľadu. Keď mi hodinky oznámia šesť, dorazíme na miesto.
Pred nami je skala.
Vyššia než všetky, čo sme doposiaľ obišli. Nedovidím ani na jej strany. Do
skaly sú vytesané schody, len také široké, aby vedľa seba mohli prejsť dvaja
ľudia. Nemajú však zábradlie, takže stúpanie do výšky je nebezpečné.
Stovky schodov, zopakujem si slová od zástupcu. Toto nie sú stovky,
lež tisíce. Vrchol skaly sa stráca v oblakoch a ja tipujem, že sa
nachádza minimálne tisíc metrov nad morom.
„Poďme.“
Vyjdem za Akarom, no
hneď aj zastavím. Spoza stromov vystúpia traja chlapci. Na sebe nemajú čierne
oblečenie ako uchádzači, lež čierno-zlaté uniformy. „Ale, ale,“ zatiahne jeden
z nich. V tom ich zaregistruje Akar, zastaví.
Vysoký
a o pár rokov starší chalani sa postavia medzi nás a schody. Jeden
si prekríži ruky na prsiach, druhý dvaja neskrývajú lišiacke úsmevy.
„Kohože nám to sem
vietor priviedol? Saša, nemyslíš že skôr pripomínajú upotené veveričky, než
nových prvákov?“
Oslovený, svalnatý
čiernovlasý Saša sa hurónsky zasmeje. „Úplne s tebou súhlasím. Malé
vydesené veverice. Čoby asi tak chceli na našej škole robiť? Zametať? Umývať
záchody?“ Všetci traja sa zasmejú. Mne sa to však nezdá vtipné.
Akar zavrčí ako divoké
zviera. „Čo to má znamenať? Čo od nás chcete?“ precedí pomedzi zuby.
Vysoký, striebrovlasý
chalan stojaci v strede, ktorý nás ako prvý nazval veveričkami, pobavene
odvetí: „Nie je to snáď jasné? Sme vašou poslednou pascou, do ktorej ste sa
chytili ako hlúpe zvery. Cez nás tak ľahko neprejdete, čo znamená, že sa
nedostanete ani do školy. Skončili ste, prijmite to a vráťte sa späť odkiaľ
ste prišli.“
Zalapám. „V žiadnom
prípade,“ rázne pokrútim hlavou. Netuším, kto to je ani čo presne si myslia, že
robia, no späť cez les nepôjdem. Nie, keď sme tak blízko.
„Ktože sa to ozval?“
začuduje sa Saša. „Malé miminko? Pozri, Sothy! Ten je ešte menší než ty.“
Posledný z trojice, ktorý doposiaľ neprehovoril, uznanlivo kývne svojmu
priateľovi. Podíde bližšie, načiahne ruku, že mi postrapatí vlasy, no ja som
rýchlejšia. Uhnem sa a schmatnem mu ruku. Všetci traja sa znovu schuti
rozosmejú.
„A má aj pazúriky!“
„Úplný bojovník!“
Smejú sa zatiaľ čo mne
sa plní pohár trpezlivosti. Neznášam šikanu, no ešte viac nenávidím, keď musím
stáť mokrá, špinavá a unavená pred tromi idiotmi, ktorí sa snažia hrať na
bohov. Zaškrípem zubami. Túžim stiahnuť Sothyho – ktorý vôbec nie je taký nízky
ako ja - ešte bližšie k sebe a vraziť mu do nosa. Akar ma však
predbehne. Napriahne sa a odhodí ho do skaly. Chalan pristane
v bolestiach na schodoch.
„To stačí,“ zasipí
autoritatívne. „Nemáte právo brániť nám v ceste. V pravidlách nebol
žiadny boj, takže pokiaľ si potrebujete riešiť svoje komplexy, robte to
s niekým iným. My ideme hore.“
Netuším, čo bolo
priveľa. Keď hodil Sothyho do skaly, keď povedal komplexy alebo keď ma potiahol za rukách a chcel okolo nich
prejsť bez ďalšej konfrontácie. Šéf ich gangu sa nám postaví do cesty a vrazí
Akarovi. Keďže ma stále drží, padnem dole spolu s ním. Sothy, ktorý je
o hlavu menší než Akar, sa na neho vrhne a mláti ho hlava-nehlava.
Bezmyšlienkovite sa
načiahnem po jeho golieri a odhodím ho z neho. Nie je to tak ďaleko,
akoby som dokázala úplne zdravá, no aj vyčerpaná mám ešte trochu sily. Akar si
vezme na starosť ich šéfa, mne ostanú dvaja. Vyhnem sa Sašovmu útoku, vrazí do
mňa Sothy a skončím štvornožky na zemi. Ktosi ma kopne do brucha a ktosi
potiahne za vlasy. Keď sa náhle ocitnem vo vzduchu a Saša ma hodí do
steny, akoby ma niekto vyhodil z tohto sveta.
Pred očami mám tmu, potom
rozmazané kamene. Cítim náraz na každej bunke svojho tela, no najviac mi treští
v hlave. Z čela sa mi vyderie von pramienok horúcej tekutiny. Pokúsim
sa vstať, no potom znovu padnem na zem.
„Dosť! Prestaňte!“
zakričí. Sprvu si myslím, že je to Akar, no ten hlas patrí šéfovi gangu. Keď sa
môj svet ustáli, pozriem sa ich smerom.
„Prečo?“ zakňučí Sothy.
Dupne si nohou a vrazí Akarovi ešte jednu ranu, ktorá ho znovu položí k zemi.
„Pretože ich máme
postrašiť a nie zabiť,“ vysvetlí. Kývne hlavou smerom ku mne. Niečo na mne
ich zastaví, Sothy falošne zaplače a Saša venuje ospravedlňujúci pohľad
svojmu šéfovi. Alebo sa mi to aspoň zdá. Hneď na to musím privrieť oko, ktoré
podľahne opuchu.
„Si v pohode?“
Neviem, čo vidí, no
musí to byť zlé, keď v jeho hlase začujem obavu. Som všetko len nie v pohode.
Nečakane mi pomôže na nohy a postrčí ma pred seba. Nemôžem uveriť, že nás
skutočne nechajú ísť len tak.
„Malý chlapčisko, nič
nevydrží,“ začujem ešte za sebou so silným ruským prízvukom.
Niekto im povedal, aby nás postrašili. „Čo je toto, doriti, za
školu?!“
Tisíc deväťstotrinásť. Presne toľko napočítam schodov, kým sa
dostaneme na samý vrch. Musím počítať, len to ma drží pri vedomí a nemotá
mi hlavu. Vďaka tomu sa sústredím, nevnímam bolesť, únavu dokonca ani pocit, že
sa mi chce zvracať. Na samom vrchu padnem od vyčerpania k zemi.
Som ochotná umrieť. Nechce
sa mi pohnúť ďalej, nechce sa mi dýchať, ba ani žiť. To, že nevidím na jedno
oko mi dáva výhodu zavrieť oči a tváriť sa mŕtvo. No potom...
Nad hlavou mi zastane
tmavovlasý démon. „Dovoľte mi, aby som vám pogratuloval. Volám sa Nick Zen a dnes
som vašim uvítacím...“ zmĺkne. Prižmúri na mňa oči. Túžim sa zamračiť nad jeho pohľadom,
ktorý mi ani trochu nie je pochuti, no kvôli opuchu, ktorý mám na tvári a ktorý
mi pripadá ako niekoľkokilová maska, nemôžem. Načiahne sa a dotkne sa môjho
krvavého čela. Zasyčím od bolesti.
„Čo sa ti stalo?“
Znie to skoro akoby ho
to zaujímalo. „To mi povedzte vy,“ precedím. Tá hlúpa otázka ma poriadne
naserie. Nick Zen je mladý, vyzerá ako my, no pokiaľ je to náš uvítací výbor,
zrejem tu učí. Takže aj on bol zodpovedný za všetko, čo sa nám počas skúšky
stalo.
Vstanem a mám čo robiť,
aby sa mi to podarilo na prvýkrát. „Mali ste povedať, že nemáte dostatok jedla.
Niečo by som vám poslal a nemuseli by sme bežať tým stupídnym lesom, len
aby ste si nás mohli napichnúť na kopije.“
Nakloní hlavu.
Nerozumie ani jednému môjmu slovu. Možno keby mu to poviem po čínsky, pochopil
by.
Akar sa ujme slova.
Porozpráva mu o kopijach, na ktoré sme narazili v lese a spýta sa,
či boli súčasťou skúšky. Nick Zen bez najmenšieho zaváhania pokrúti hlavou. Vraj
sme buď narazili na pasce od miestnych obyvateľov, ktorí lovili v tunajších
lesoch zver alebo v tom bolo niečo iné. Jeho prvej teórii sa mi nechce
veriť, no nepovie k tomu nič viac.
„Máte čas tri hodiny a dvanásť
minút, vďaka čomu ste skončili ako dvadsiaty tím,“ pokračuje vo svojom prvom
monológu. „Čo najskôr choďte spať, pretože zajtra vás čaká skutočné peklo.“
„Skutočné peklo?
A čo bolo potom toto?“ spýtam sa podráždene.
Nick Zen mi venuje
krátky pohľad akoby mi chcel odpovedať, no potom sa vráti k neutrálnemu
postoju. „V hale vám pridelia izbu. Zajtrajšie vyučovanie sa začína
o šiestej ráno.“
Znovu sa chcem ozvať, chcem
sa spýtať aj na tých idiotov pod skalou, no on naše stretnutie ukončí, keď sa
zvrtne a odkráča preč vyťahujúc vysielačku.
„Dvadsiaty,“ zašomre
Akar vedľa mňa „Ak by som išiel sám, nepochybne by som skončil v prvej
desiatke.“
Pokrútim hlavou, že ho
práve toto trápi zo všetkého najmenej. Nechcem sa s ním hádať. Jediné, čo
moje dolámané telo teraz potrebuje je mäkký matrac a pár litrov krvi.
Nasledujem Akara cez
nádvorie k jediným dvojkrídlovým dverám v skale. V hale
s vysokým stropom a obrovským lustrom na nás čaká skupinka starších
démonov. Nahlásime svoje mená a ja musím odpovedať na podobne hlúpu
otázku, ktorú som dostala aj vonku. Nie, nie som v poriadku.
Potom nám jeden z profesorov
vráti našu batožinu – zjavne ju sem dopravili schodnejšou cestou akou sme išli
my – pridelí každému navrch ešte jednu tašku a zavedie nás do izby.
Kráčame cez radu
chodieb vytesaných do skál. Podľa schodísk, ktoré míňame, usudzujem, že škola
je nielen celá vytesaná do skaly, ale má hneď niekoľko podlaží. Chodby pritom
osvetľujú moderné lampy a na niektorých je miesto skaly podlaha.
Po desiatich minútach
sa konečne dostaneme na dlhú chodbu tvorenú výhradne izbami. Profesor nám podá
kľúče od izby stodevätnásť a odíde. Izba je o niečo menšia než na
mojej poslednej univerzite, no jej zariadenie nie je úplne podľa mojich
predstáv.
„Kde sú postele?“
V miestnosti bez
okien, kde svetlo prinášajú iba tri neónové lampy, nie je žiadna posteľ. Sú tu
len tri veľké skrine, malá sklenená chladnička s fľaškami krvi, trochu
prinízky konferenčný stolík uprostred a z každej jeho strany jedna
poduška. Steny sú rovné a biele – ani trochu nepripomínajú kameň, ktorý
tvorí chodby. Avšak neočakávajú snáď, že budeme spať na holej zemi?!
„Tu,“ povie Akar.
V jednej zo skríň sú poskladané dva matrace, vankúše a prikrývky. „Sú
to futony. V Ázii sa bežne používajú na spanie. Večer sa rozložia a ráno
zase zložia, aby nezaberali miesto,“ informuje ma. Som prekvapená, že
o tom vie.
„Idem nájsť sprchy,“
povie.
Keď odíde z izby,
vyzlečiem si premoknuté šaty. Tiež by som sa najradšej ponorila do horúcej
vody, no ak sú tu spoločné sprchy, nebolo to práve v mojom výbere
možností. Na čisté oblečenie si natiahnem hrubú mikinu, ktorá mi zakrýva aj
polovicu stehien a obujem to najmäkšie, čo mám v taške. Až po nazretí
do zrkadla si uvedomím, prečo sa ma každý pýta na moje zdravie.
Polovicu tváre mám
otečenú. Hrajú na nej všetky tmavé farby ktoré svet pozná zmiešané so stále
čerstvou krvou vytekajúcou z rany na čele. Tá je hlboká pol centimetra, až
skoro vidieť lebku. Nemôžem uveriť, že takú škodu spôsobilo jedno hodenie o skalu.
Z chladničky vyberiem
fľašku s krvou a celú do seba obrátim. Krv, aj keď je chladená, dokáže
vyliečiť odtok, zoceliť ranu a zaženie omrzliny. Nezbaví ma síce triašky,
či bolesti hlavy, no i tak sa mi zdá, že ma ešte žiadna krv nevzpružila
práve tak ako táto. Potom sa prehrabem druhou taškou.
Sú v nej tri kusy
novej čiernej uniformy so zlatým lemovaním a gombíkmi. Jedna vyzerá slávnostnejšie
než ostatné dve. Všetky však majú malý erb na prsiach – znak školy. Na bielych ornamentoch
pripomínajúcich listy je zlatou nitkou vyšitý čínsky drak. Spracovanie je
pritom veľmi detailné a nádherné. V taške nájdem aj čierny cvičný
úbor spolu s niečím drsným a trochu priveľkým na moje útle telo. Na
samom spodku je niekoľko papierov. Pravidlá školy, rozvrh, plány školy. Posledné vezmem do rúk a vyberiem sa na
prieskum. Predtým, než si skutočne ľahnem a zaspím, bude lepšie poznať
školu a nájsť pár únikových východov.
Škola má dokopy
jedenásť poschodí pričom každé z nich je vyhĺbené hlboko do skaly. Hala
spolu s hlavným vchodom sa nachádzajú na ôsmom podlaží. Rovnako ako
jedáleň. Škola má dve ošetrovne, tri chodby študentských izieb, štyri
spoločenské miestnosti, jedenásť toaliet, tri sprchy a vlastnú pristávaciu
plochu pre helikoptéry. Zvyšok tvoria triedy, posluchárne, no najväčšiu časť
zaberajú veľké telocvične, ktorých som napočítala vyše dvadsať.
Zbehnem dole jedným
z mnohých bočných kamenných schodísk a ocitnem sa v hale. Profesori
za stolom mi nevenujú pozornosť, keď prekĺznem ku hlavnému vchodu a vyjdem
von. Nech už som si plánik pozerala z ktorejkoľvek strany a prešla
skoro polovicu chodieb, žiadny iný východ som nenašla. Bola iba hala
a stovky schodov. Robilo mi to starosti. V prípade komplikácii, kedy
by som potrebovala skutočne utiecť, bola príliš veľká pravdepodobnosť, že by ma
chytili skôr, než by som opustila školu.
Povzdychnem si
a postavím sa na hranu nádvoria. Pri pohľade dolu sa mi zatočí hlava
a zodvihne žalúdok. „Hlavne sa nepozeraj dolu,“ zopakujem si frázu, ktorú
som už niekoľko ráz počula vo filmoch.
Začujem rozčúlené hlasy
vychádzajúce spod skaly. Musím sa poriadne nakloniť, aby som dovidela na
začiatok schodov. Partia chlapcov, ktorí zahatali cestu i nám, si našla ďalšie
obete. Pred nimi stoja dvaja útli chlapci. Neviem, o čom hovoria, no
dokážem si to život predstaviť.
„Nick, ako sme na tom?“
Obzriem sa. Na druhom
konci nádvoria stojí uvítací výbor a rozpráva sa s niekým starším
mužom. Našťastie hovoria anglicky.
„Máme sedemdesiatdva
študentov. Ostáva necelých päť minút, no nemyslím si, že by sa sem za ten čas
stihol ešte niekto dostať. O prvú desiatku sme prišli ešte pred skalami,
ďalších desať zle odbočilo či sa zamotali v skalách. Šesť to vzdalo úplne,
no je tu niečo, čo by som s vami chcel prebrať.“
Vrátim sa späť k dvojici
pod skalou. Mali viac než dosť času na to, aby vyliezli hore po schodoch a dostali
sa sem včas. Slnko pomaly zapadá, medzi vrchmi vidieť skoro už len jeho okraj,
no oveľa väčším problémom sú gangstri, ktorí ich zdržujú.
„Nestihnú to,“ uvedomím
si v jeden sekunde. V tej ďalšej sa pristihnem, ako utekám dole
schodmi. Nadávam si do bláznov, hlupákov, samovrahov, no ani jedno ma
nezastaví. Schody beriem po dvoch. Kamene sú ešte stále vlhké a šmykľavé,
akoby ich niekto neustále polieval vodou. Snažím sa ponáhľať, no zároveň
nespadnúť. Prsty sa mi potia od vzrušenia. V hlave si formujem plán ako
pomôcť dvom prvákom bez boja – ďalší by som už skutočne nezvládla.
Dôjdem na koniec schodov
a bez okolkov plesnem Sothyho po hlave.
„Čo to, dopekla,
robíš?“ zrúkne na mňa Saša. Pri pohľade na jeho statné telo na okamih ostanem
stáť ako soľný stĺp a tvár mi pretne ochromujúca bolesť. Bol to hlúpy nápad.
„A vy?“ opáčim mu prekrížiac
si ruky na prsiach. „Konečne sa prestaňte hrať a nechajte ich prejsť. Slnko
už zapadlo, tak prečo ich trápite?“
„Čože? Už zapadlo?“
zakvíli Sothy. Prikývnem.
Ich koristiam povädnú
plecia. Obaja sú špinavý od blata, po dotrhaných tvárach od konárov im
steká pot a vyzerajú skôr ako zombie, ktoré práve vyšli z hrobu. I pod
toľkou špinou však spoznám, že sú navlas rovnakí.
„Tak dobre. Balíme to,
chalani. Zoberte si veci,“ prikáže im ich „šéf“. Keď sa všetci otočia chrbtom,
stiahnem dvoch útlych chlapcov ku schodom.
„Ponáhľajte sa hore.
Máte minútu, kým slnko skutočne zapadne,“ zašepkám im. Obaja sa na mňa pozrú
ako na pomätenú a tak do nich strčím. Až potom im dôjdu moje slová, ktoré
im prilejú novú nádej. Rozbehnú sa, pričom zakopávajú o vlastné nohy. Šéfovi
gangu až teraz dôjde, že som ich oklamala. Zreve, no to už sme od nich poriadny
kus.
„Nehovoril si, že slnko
zapadlo?“ zakričí na mňa jeden z chlapcov.
„Hovoril,“ pritakám.
„Ale poznáte lepší spôsob, ako sa ich zbaviť?“
Chalani sa zasmejú. Vyjdeme
hore s posledným lúčom slnka. Obaja padnú unavene k zemi. Prehnem sa
v páse a odfukujem. Práve som minula posledné zvyšky energie, ktorú
mi prinavrátila tá trocha krvi. Zajtra to budem ľutovať.
„Ďakujeme,“ ozve sa
jeden z chalanov.
Mávnem rukou.
V podstate som toho veľa neurobila.
„Gratulujem,“ ozve sa
nado mnou. Prišiel uvítací výbor. „Prišli ste na čas, aj keď iba o vlások.
Dajte si ošetriť rany, a potom si odpočiňte. Zajtra vás čaká skutočné
peklo.“
Chlapci zajasajú.
Zaujímalo by ma, či tú formulku má naučenú len ako frázu alebo je pravdivá.
Pokiaľ malo zajtra prísť peklo, tak čo to malo byť dnes?
Vstanem, chcem odísť
spolu s chalanmi, keď ma Nick Zen chytí za lakeť. Pevne ho zovrie. „Najskôr
si predviedol aroganciu a teraz si porušil pravidlá. Cestu mali zvládnuť
sami. Mohol som ich oboch vylúčiť spolu s tebou.“
V hrdle mi navrie
hrča. Jeho hlas je prísny. „Nepomohol som im predsa počas cesty. Už boli na
schodoch, takže v podstate v cieli. A to na začiatku nebola
arogancia. Len podráždenosť a vyčerpanie,“ bránim sa. Vytrhnem si ruku
z jeho zovretia, ustúpim do bezpečnej vzdialenosti. Skoro sa usmeje.
„Dobre. Ale mysli na
to, že by si nemal príliš veľa svojej energie vyplytvať na pomáhanie ostatným.
Lebo ti nezostane žiadna sila aby si zvládol prvý semester na univerzite.
A teraz padaj späť do izby.“
Poďakujem mu za radu
a veľa úsilia vložím do toho, aby to neznelo príliš ironicky. Otočím sa na
päte a zmiznem v škole. Popritom myslím na jeho posledné slová. Potrebujem
len toľko sily, aby som vydržala do konca prvého semestra. No aby sa to
skutočne stalo, musím si dávať lepší pozor na fyzický kontakt. Nikto nesmie
prísť na to, že som dievča. Nikto.
To tedy bylo přijímací řízení. Ta škola je tedy divná. Jsem zvědavá na pokračování 😉
OdpovedaťOdstrániť