Pre Ace začína prvý deň na Univerzite Protikladu. Nájde sa tu čo i len jeden, ktorý jej to závidí?
„Dobre, slečinky! Dnes
začína prvý deň konca vášho života. Dáte do toho všetko a bude drieť, až
kým z vás neopadne všetka koža. A potom sa vyliečite a budete
drieť znovu, pretože toto peklo sa neskončí, kým sa neskončí škola. Rozumiete?“
Vysoký hlas trénera ma
donúti zívnuť. Skorý ranný tréning, keď ešte nie je slnko ani vidieť, nie je
nič pre mňa. Vstávanie o pol desiatej, vylihovanie v posteli do
dvanástej, a potom ponocovanie, aby som splnila úlohu a dostala
nejaké peniaze, s ktorými prežijem ďalší mesiac. Tak nejako vyzeral môj
život posledného pol roka, keď som sa už konečne naučila, ako sa skrývať pred
Temnými démonmi či policajnými zložkami, ako zabezpečiť dom pred votrelcami
a ako po sebe na internete zamiesť stopy.
Lenže podľa môjho
nového rozvrhu nie je už nič z toho možné. Vstávanie o pol šiestej. Hodiny
do desiatej. Pche!
Ujdú mi trénerove
posledné slová. Náhle nás odštartuje a skupina prvákov sa rozbehne
dopredu. Pridám sa a z podvedomia sa pokúsim vyhrabať, kam a prečo
vlastne bežíme.
Desať kilometrov. Biely strom. Prevrátim oči. Beh včera i dnes
– akoby nedokázali vymyslieť nič lepšie. Žiadne lepšie mučenie, ktoré by nás
odtiaľto vyštvalo.
Pridám, keď ma
predbehne posledná skupinka. Ďaleko pred nami na samom čele vidím Akarov
chrbát. Keď sa včera vrátil zo spŕch, nepočula som už od neho jediné slovo. Aj
keď som sa hneď niekoľko ráz snažila nadviazať rozhovor otázkami typu: Odkiaľ si? Prečo si chcel ísť na Univerzitu
Protikladu? Aký odbor študuješ? Dostalo sa mi len tichých odpovedí
a inokedy sa zas tváril, že ma vôbec nepočul. A možno to tak bolo
lepšie – čím menej kamarátov, tým menej rozhovorov a menšia
pravdepodobnosť, že sa prezradím.
Beh je únavný. Ako pre
mňa, tak i ostatných. Držím sa v poslednej skupine, aby som na seba
zbytočne nepútala pozornosť, no strážim si čas. Na rozdiel od včerajšej skúšky
dnes bežíme po vyšliapanom chodníku, takže sa k stromu dostaneme do pol
hodiny.
Má mohutný kmeň, ktorý
by muselo opásať minimálne sedem ľudí,
vysoké rozrastené vetvy, ale v prvom rade na ňom rastú biele listy. Ešte
nikdy predtým som nevidela listnatý strom bielej farby. Ak by sme sa zdržali,
povedala by som, že je nádherný.
Pri otočke sa musíme
vyhnúť prvej skupine. Niekoľko pliec do mňa silne narazí bez ospravedlnenia. Akar
mi venuje krátky pohŕdavý pohľad a stratí sa mi z dohľadu.
Keď sa nám skončí ranný
tréning, tréner nám ešte stihne pekne vynadať. Väčšina slov je
v angličtine, ale neodpustí si ani niekoľko urážok v čínštine, ktorej
väčšina z nás nerozumie. Potom nás pošle späť do školy a dodá, že ak
budeme rovnako pomalí aj zajtra, môžeme si rovno zbaliť kufre a odísť.
Prvá hodina začína pred
ôsmou. Stratégiu, ako názov hovorí,
vyučuje mladý profesor, podľa prízvuku a hrubého hlasu ho zaradím do
Východnej Európy. Oboznámi nás so základnými tézami predmetu, odporučí nám
potrebnú literatúru, kým jeho hodinu nepreruší Wei Li.
Zástupca riaditeľa
vojde dnu bez zaklopania a preruší mladého profesora uprostred vtipu,
ktorý by snáď mohol mať aj pointu. Krátko kývne profesorovi a ten sa
porúča preč z malého pódia v prednáškovej miestnosti. Wei Li,
postarší muž s bielymi vlasmi uviazanými do malého copu vzadu na hlave,
zopne ruky za chrbtom a prezrie si nás ponad rám okuliarov. Na tvári mu
nebadať žiadnu emóciu, žiadne vzrušenie, presne ako včera.
„Vážení študenti.
Dovoľte mi, aby som vám v prvom rade zablahoželal k vášmu prijatiu na
Univerzitu Protikladu,“ začne. „Aby ste si však nemysleli, že už máte vyhraté
a môžete spokojne oddychovať až do záverečných skúšok, mám tu pre vás pár
informácii o vašom ďalšom štúdiu. Ako ste už iste zistili z vašich
rozvrhov, čaká vás náročný semester.
Ranný tréning je pre
každého povinný. Vďaka nemu sa zvýši vaša kondícia, aby ste prežili nasledujúci
rok. Ďalšie hodiny máte spoločné – je to základ pre každého z vás, aby
úspešne vyštudoval. Potom prichádza praktická časť. Tá pozostáva z toho,
čo ste si vybrali. Keďže tvorí väčšinu poobedňajších hodín a končí až
neskoro večer, radím vám, aby ste tieto hodiny nepodceňovali. Vďaka čomu sa
dostávame k vašim víkendom.“ Urobí krátku dramatickú pauzu, potom
pokračuje: „Každý nepárny týždeň je pre všetkých prvákov pripravená jednotná
skúška zvaná STV – Stupňa technickej
vyspelosti, za ktorú budete ohodnotení. Skúška bude tvorená zakaždým
z iného predmetu, ktorý študujete a bude losovaná v dané ráno,
aby nedošlo k úniku informácii. Pripravte sa na písomné testy, praktické
či fyzické. Ten, kto neprejde skúškou, bude na konci víkendu vylúčený.“
Ohromene otvorím ústa. Tri mesiace, skoro pätnásť týždňov,
približne sedem skúšok. Neuveriteľné! Aké hlúpe testy si vymyslia, aby nás
odtiaľto vyštvali čo najskôr? A prečo vôbec funguje táto prekliata škola,
keď sa profesorom, evidentne, nechce ani učiť?
„Tým sa dostávame
k niekoľkým základným pravidlám školy,“ pokračuje zástupca riaditeľa
pokojným hlasom, akoby si narastajúci hovor v miestnosti ani nevšimol. „Včera
každý z vás dostal pokyny, ktorými sa musíte na škole riadiť. Pre tých
rebelov, ktorí majú pocit, že to pre nich neplatí, poviem len pár bodov.“
Nadýchnem sa. Som
zvedavá, čo z neho vypadne tento raz.
„Na škole je prísne
zakázané piť krv od vašich spolužiakov. Ak to bude dobrovoľné, vaša hlúposť; ak
však zistíme akékoľvek napadnutie, vinník bude s okamžitou platnosťou
vylúčený. Z hlavnej haly sa môžete dostať do jedálne, v ktorej môžete
dostať teplú krv kedykoľvek v priebehu dňa. Ako som už povedal, semester
bude náročný, preto ju využívajte.“
Znie to skôr ako
príkaz, než odporučenie.
„Po ďalšie, máte
zakázané opúšťať školu bez povolenia. Predstavte si, že ste na internáte ďaleko
v oceáne alebo vo väzení, nezaujíma ma to. Opustenie školy znamená koniec
vášho štúdia.“
Miestnosť sa otrasie
v základoch z ruchu, ktorý náhle nastane. Mnohí nahlas protestujú,
hovoria o právach študenta, ale niekto spomenie aj zákon hovoriaci
o práve na slobodu a slobodný pohyb. Pri tých slovách sa zástupcovi
napne sánka, no nič na túto tému nepoznamená.
Či už môžeme vychádzať
zo školy alebo nie, veľmi ma to nezaujíma. Posledný rok som žila podobným
životom – len zriedka som opúšťala svoje bezpečné domy v obave, že by ma
chytili, a to hlavne v prvých mesiacoch života na úteku. A za
druhé, mám taký napnutý rozvrh, že dva dni vylihovania v posteli mi prišli
ako lepší nápad, než túlanie sa po zablatenom pralese.
Wei Li si hlasno
odkašle, aby na seba upútal znovu pozornosť. „Posledným bodom, ktorý spomeniem,
sú súboje. Využívanie svojich znalostí na malé šarvátky medzi študentmi je
zakázané. V tomto prípade budete-“
„Ihneď vylúčený?“ skočí
mu do reči niektorý z prvákov. Wei Li súhlasne prikývne.
Zástupcovo strašenie má
na mňa lepší účinok, než rev trénera pri rannom behu. Spôsobí mi nevoľnosť a vyvolá
slabú vlnu strachu. Chvíľu trvá, kým samú seba presvedčím, že mi nejde
o život – teoreticky. Ak zlyhám, môj svet sa nezrúti, veď som sem ani
nechcela ísť. A potom, skôr než sa o tom dozvie Dimitri a zničí
mi skutočne život, sa vytratím z povrchu zemského ako kedysi.
Na rozdiel odo mňa,
ostatní prváci nemajú také pozitívne myslenie. Aj keď sa nájde hneď niekoľko
skupiniek, ktoré sa smejú pravidlám či ľahkosti skúšok, ktoré nás všetkých
čakajú, je tu pár trasorítok. Mrmlú si celú ďalšiu hodinu, a to počas Kultúry, kde nám postaršia profesorka
vysvetľuje nezáživné spoločenské zvyklosti v stredovekom Anglicku. Jeden
je ochotný okamžite opustiť školu, ďalší sa spolieha na svojho
vysokopostaveného strýka v Svetovej rade škôl, iný je rozhodnutý
podvádzať.
Nemôžem zdieľať pocity
ani s jednou skupinou, preto sedím osamotene na vrchu prednáškovej
miestnosti a všetko ticho pozorujem.
Obrátim svoju pozornosť
na svojho spolubývajúceho. Akar, podobne ako ja, sedí sám. Odzadu vyzerá
uvoľnene, ruky má skrížené na prsiach, dáva pozor na výklad, ktorý by uspal aj
naspídovanú fretku. Teší ma, že nie som jediná, o koho sa nezaujíma.
Svoju frustráciu z celého
dňa nič nerobenia si vybijem na hodine Streľby.
Po krátkej inštruktáži vystrieľam celý zásobník na čierneho panáčika
v bielom terči. Mierim na hlavu i srdce.
Po troch nudných
hodinách, kedy sme ani na hodine zaoberajúcej sa živlami, nič praktické
nerobili, snažím sa trochu si vynahradiť stratený čas. Vymením si zásobník a
terč. Slúchadlá na ušiach zabezpečujú, aby som neohluchla zo streľby, ktorá
znie všade naokolo. Dvadsať boxov, pre každého z nás tri zásobníky, tri
terče. Inštruktor nás pomaly obchádza, po chvíli sa zastaví, niečo pripomenie,
pokračuje ďalej. Cítim jeho telesnú teplotu za svojim chrbtom, keď sleduje ako
posledná guľka zväčší dieru v hlave nevinného panáka
a s profesionálnou istotou vymením zásobník za posledný. Prehodím si
zbraň do slabšej ruky a vypálim.
Po hodine som
v desiatke najlepších. Dve guľky sa trafili mimo čierny terč
a skončili v bielom poli. Aj keď stále išlo o zásah, nepočíta sa
to. Môj spolubývajúci sa dostal do prvej päťky. Pri tej skutočnosti zaškrípem
zubami.
Po hodinách sa vrátim
späť do izby, aby som sa prezliekla na praktickú časť. Keď sme sa pred
niekoľkými týždňami s Dimitrim Ivanom rozhodovali, kam by som sa mala
prihlásiť, nebolo to práve jednotné.
Predo mnou na stole boli tri rady. Každý obsahoval päť štvorcových
papierikov s názvami odborov. Prvá obsahovala podľa Univerzity Protikladu
najjednoduchšie umenie boja, tretia najťažšie.
Sledovala som tie papieriky dva dni, no nedokázala som sa rozhodnúť. Podľa
Dimitria som si mala vybrať niečo stredne ťažké. Keďže som rok na strednej
robila karate, prikláňal sa skôr k ázijskému bojovému štýlu. Bohužiaľ,
tradičné karate spadalo pod prvý stupeň – príliš jednoduché, aby to Svetová
rada školy prijala a dovolila dievčatám študovať na univerzite. Po prvom
dni som týchto päť papierikov hodila do koša.
Kvôli poslednému roku života, som si nedokázala predstaviť akýkoľvek náročnejší
fyzický pohyb. Jediným šťastím pre mňa bolo, že podmienkou na prijatie neboli
žiadne základy v danom štýle.
Potrebovala som na vzduch. Pozeranie videí rôznych bojových štýlov
v ľudskom prevedení mi spôsobovalo bolesť hlavy. Otočka vo vzduchu, výkop
nad pozíciu vlastnej hlavy, zasiahnutie protivníka otvorenou dlaňou takou
silou, že odletí niekoľko metrov dozadu. A potom tu boli štýly so
zbraňami.
Anglický šerm vypadol v prvom kole. Ostávala japonská katana
ostrejšia než britva holiča a meč s dlhou rúčkou a širokým
zakončením v čínskom umení. Ani trochu ma pritom nelákala predstava odísť
zo školy v piatich vreciach.
Trvalo hodiny, kým som o rôznych štýloch zistila potrebné
informácie a skutočný stupeň náročnosti – nie ten školský. Potom prišiel
Dimitri so slovami, že sa musím konečne rozhodnúť.
Načiahol sa a odstránil päť kartičiek. Vypol japonský boj
s mečom, thajský boy – ktorý vraj vyradil kvôli mojej malej postave –
nemecký štýl a v treťom rade Ippon z Japonska a Wushu
z Číny. Aj keď som dobiedzala, doposiaľ mi nevysvetlil, prečo vyradil
práve tieto dva posledné štýly.
„Musím volať, Ace. Preto by si sa mala konečne rozhodnúť,“ povedal.
Zavrčala som na neho. Vystrčila som ruku nad stôl a zavrela oči. Aj
keď mi na výbere záležalo, žiadny z ostávajúcich štýlov som nepoznala,
preto bola takáto voľba jednoduchšia. Keď mi ruka padla na stôl, Dimitri
nadvihol skepticky obočie.
„Si si istá?“ spýtal sa.
Pozrela som sa popod prsty na výber. Nebolo to práve to, čo som
očakávala – kartička sa nachádzala v poslednom rade. Nadýchnem sa. Na
Dimitriovu otázku myknem plecami. Svoju šancu triedenia už mal, bolo vybraté.
Zanadávam.
V rukách zvieram dva dlhé konce drsnej látky a neviem, čo s nimi. Kým
sa mi konečne podarilo odmotať štvorcový balíček z tašky, ktorý mal byť na
praktickú časť, prešli tri minúty. hakama,
ktorá sa používala na kenjutsu, je
tvorená bielou vrchnou časťou pripomínajúcou župan a spodnou čiernou, ktorá
vyzerá ako nohavice a sukňa v jednom.
Čas rýchlo ubieha, kým
sa všetko snažím zaviazať, aby mi to držalo na tele. Medzitým do izby vojde Akar
a krátkym kývnutím ma pozdraví. Vyberie svoj batoh a začne sa
prezliekať. Otočím sa práve včas, aby som nevidela jeho nahú hruď. Aj keď vo
mne nahé mužské telo už dávno nevyvoláva panenské chvenie, nechcem si pripadať ešte
ako väčší úchyl.
Urobím uzol
a mávnem nad ním rukou. Aj keď to vyzerá strašne, pár pohybov to určite
vydrží. Na nohy si navlečiem ponožky s hrubou podrážkou oddeľujúce palec
a spájajúce ostatné prsty, vezmem si batoh a odporúčam sa preč
z izby. Telocvičňa na kenjutsu sa nachádza na treťom podlaží, v duchu
ďakujem bohom za svoju prezieravosť, že som si včera naštudovala mapu školy. Vďaka
tomu sa do telocvične dostanem presne dve minúty pred zvonením.
Dokopy je nás šesť.
Šesť prvákov rozdelených do dvoch malých skupiniek, ktoré čakajú na začiatok
hodiny. Pridám sa k jednej z nich, aby som zmenila svoj status outsidera.
Vyberiem si pritom tú, ktorá nemá takých svalovcov ani sa netvária, že práve
dobili svet.
Telocvičňa je obrovská.
Je dlhá minimálne pätnásť metrov a skoro rovnako široká. Stena po ľavej
strane zachováva svoju kamennú štruktúru. Bližšie pri vchode je k nej pripojená
veľká pec so žeravými uhlíkmi pod kovovým roštom na vrchu, na konci steny sa
zas črtá zbierka mečov všetkých farieb a veľkostí. Stojíme pred vyvýšeným
dreveným pódiom. Neďaleko nás sa váľajú topánky, ktoré tam nechali ostatní
študenti.
Je ich dvanásť. Sedia
na nohách na konci telocvične v čiernych úboroch. nerozprávajú sa, len
mlčky čakajú. Niekoho napadne, či by sme sa k nim nemali pridať, no iný
zas povie, že to nie je dobrý nápad. A tak len stojíme, zízame na nich a čakáme
na majstra.
Po pätnástich minútach
z hodiny, kedy si sediaci študenti už isto necítia ani vlastné nohy –
bohvie odkedy tam sedia – sa otvoria malé dvere na ľavej strane steny, ktoré
som si doposiaľ nevšimla. Do miestnosti ťažkým krokom vojde starý muž. Biele
vlasy má uviazané do drdola na temene, riedka briadka sa mu hompáľa zo strany
na stranu po červeno-bielom úbore. Je zhrbený, jednou rukou sa podopiera bielej
palice až mám pocit, že sa každou chvíľou zrúti k zemi a na mieste
zomrie. Jeho vek odhadujem medzi sto osemdesiatimi rokmi a smrťou.
Študenti v čiernych
hakamách sedia bez pohnutia a pozorujú majstra. Ten pomalým krokom prejde
k prvému radu a sotva šepotom čosi povie. Stojíme príliš ďaleko na
to, aby som ho počula, no mám pocit, že by som ho nepočula ani s odpočúvacím
zariadením. Študent vpredu krátko kývne a majster sa pohne naspäť dopredu.
Až potom oslovený študent vstane a zamieri k nám.
Jeho tvár poznám. Nick niečo. Robil nám uvítací výbor pri
včerajšej skúške. Zvláštne. Mala som pocit, že je to profesor.
„Zdravím. Som Nick Zen,“
kývne na pozdrav. Ruký má zopäté za chrbtom ako majster, hlas akosi silene
priateľský. „Väčšina z vás si ma isto pamätá zo včerajšej skúšky – robil
som vám malé uvítanie. Som tretiak, no pomáham majstrovi ako inštruktor
prvákov.“
Z našich radov
vystúpi chalan so širokými ramenami a o dve hlavy vyšší než ja. Zoya.
„Počkať, takže chceš povedať, že nás budeš celý prvý ročník učiť ty?“
Nick sa len pousmeje
nad jeho slovami. V očiach sa mu zablysne a milosť sa vytratí z jeho
tváre. „Učením by som to práve nenazval – budem s vami strácať čas, to je
lepšia definícia. Pretože ste sotva hodní, aby som vás učil ja, nieto ešte
samotný majster.“
Pár z nás zalapá
po dychu. Zoya, ktorého prízvuk mi pripomenul, že je polovičný Rus, urobí ďalší
krok dopredu a postaví sa pred Nicka tvárou v tvár. Napodiv sú skoro
rovnako vysoký. Za nimi zaznamenám pohyb a počujem narážanie palíc jednej
o druhú – ostatným sa už začala hodina.
„Neprišiel som sem, aby
ma učil nejaký ublyudok,“ odvetí
Zoya.
Zamračím sa. Poslednému
slovu nerozumiem. Nick sa na neho mlčky díva, a potom sa to stane. Mrknem
a Nick švihne Zoyom o zem. Nick je rýchli, aj napriek tomu, že prvák
je od neho o viditeľnú polovicu ťažší. Dopad je hlasitý. Zoya sa rozkašle
a zalapá po vyrazenom dychu. Náš nový inštruktor si upraví úbor a otočí
sa k nám. Jeden z prvákov ustúpi, mám chuť napodobniť ho. Nechcem sa
stať ďalšou handrovou bábikou v jeho rukách. Ako je možné, že sa ani nezadýchal?
„Pokiaľ ste skončili so
vzdorom, mám pre vás úlohu. Tam,“ ukáže prstom na malú skrinku pri dverách, „nájdete
kýble, handry a čistiace prostriedky. Začnete s upratovaním na našej
chodbe a prejdete každý jeden schod až na vrch. Rozumiete?“
Nechápem. To je celé?
Nebude žiadny tréning, žiadna výučba?
„Niečo som sa pýtal?!“
„Áno, pane,“ odvetíme
zborovo. Vyzerá tak naštvane, že mu nemienim odporovať.
Nick sa otočí na päte a Zoya
znovu preletí vzduchom. Len tak-tak sa stihneme uhnúť a vytvoriť mu miesto
na dopad. Zvrieskne, keď mu prasknú rebrá.
„Ak je to všetko,
pohyb! Na všetky poschodia máte hodinu. Pokiaľ to nezvládnete, začnete odznova.“
Nick sa otočí a odíde.
Sledujem, ako niekto prvý otvorí skrinku a každému pridelí vedro, handru a jeden
čistiaci prostriedok. Dokonca to isté dostane i Zoya, ktorý sa len ťažko
zbiera zo zeme.
To budou perne tři měsíce. Děkuji
OdpovedaťOdstrániť