Univerzita Protikladu - 4. kapitola

Prváci v odbore kenjutsu prežívajú ťažké časy. Ako si poradia s Nickovým testom - trestom - úlohou?

Preletím okolo schodov a vrátim sa rovnakou cestou späť. S ďalším spolužiakom sa stretnem na konci chodby. Naše handry pritom na dlhej chodbe zanechajú lesknúcu sa šmuhu.
Dvere na jednej strane sa otvoria a na chodbu vyjde mladík. No skôr, než stihne urobiť krok do chodby a ušpiniť ju svojimi topánkami, drsný Zoya ho chytí pod krk a vtlačí späť do miestnosti. Jeho protesty sú okamžite uhasené Zoyovími vyhrážkami.
Je to už tretí deň, čo zmývame chodby, akoby škola nemala na skutočné upratovačky. Po prvýkrát sa nám za hodinu podarilo zmyť iba tri poschodia. Potom prišiel Nick Zen a poslal nás zmývať odznovu. Robil to po každej hodine a vždy bol presný ako hodiny. Za prvý deň sme polovicu školy zmyli päťkrát, potom nás poslal preč. Večer som si do postele líhala s pocitom, že mi odpadnú ruky i nohy, no to som ešte netušila, že tú istú prácu budem robiť ďalšie dva dni.
Nick svoje sľuby plní. Vždy sa objaví po hodine a ja viem, že ak by sa nám podarilo zmyť všetkých jedenásť poschodí včas, konečne by nás zobral do učenia. Lenže pre šiestich je splniť túto úlohu takmer nemožné.
„Čas vypršal,“ zaznie chodbou. Spustím hlavu k zemi a hlasno vydýchnem.
Boli sme na siedmom poschodí – tak ďaleko sme sa nedostali za celé tri dni. Nemusím pritom dvíhať hlavu, aby som videla Nickov víťazoslávny úsmev. Zdá sa, že naše mučenie mu robí radosť.
Hodím handru späť do kýbľa a s ťažkosťami sa vystriem. V chrbte mi zapraskajú kosti. Zozadu ma pobúcha čiasi ruka.
„Neboj sa, určite to raz dáme,“ povie bledý chlapec odhodlane.   
Aysa Mekhi ku mne prišiel počas prvého dňa. Keď sme umyli prvú chodu, prikradol sa ku mne a náhle ma chytil zozadu za rameno. Moja reakcia bola jednoduchá – prehodila som ho cez hlavu a tresla s ním o zem. Až po dlhých ospravedlneniach mi povedal, že mi chcel len pomôcť previazať hakamu. Ako povedal: „Nevyzerá to dobre, keď si nevieš ani zaviazať odev na kenjutsu.“ Mal pravdu. No nie som taká hlúpa, aby som mu dovolila dotknúť sa ma, predsa som však využila jeho inštrukcie a previazala to hlúpe oblečenie. Za dva dni som sa naučila viazať svoju úbor bez návodu a konečne som nevyčnievala z davu.
Až neskôr som si uvedomila, že Aysa Mekhi je jeden z dvojičiek, ktorým som pomohla pri našom príchode. Bez blata a potu vyzeral oveľa lepšie. Čokoládové vlasy mu siahali v ofine pod oči, chudé telo držané vždy v pozore sa akosi viac hodilo do školskej uniformy, než to moje. A jeho brat vyzeral ako cez kopírku.  
Usmejem sa na Aysu a súhlasne prikývnem. Buď to zvládneme alebo nás vykopnú. Nič medzi tým neexistuje. Pretriem si čelo a schmatnem kýbeľ s vodou. Pre dnešok sme skončili.
Nasledujem spolužiakov na záchody a potom späť do telocvične. Svalstvo mám také uťahané, že sa ledva vlečiem. Je niečo po ôsmej a telocvičňa kenjutsu je stále plná. Všetci tvrdo trénujú, ich pohyby sú pritom svižné a presné akoby boli stroje. Každý výpad s drevenou katanou dopredu je sprevádzaný svojim vlastným pokrikom. Majster občas tvrdo zazrie na svojich žiakov a oni začnú odznovu. Ich pohyby mu možno pripadajú občas neohrabané, no pre mňa je to ako operný tanec.  Ako umenie, ktorému sa nikdy nepriučím.
Kto si mňa zozadu narazí. „Nezazeraj, krpec. Radšej bež za ostatnými.“ Zazriem po svalnatom chalanovi, ktorí prejde okolo mňa.
„Ace, poď, ideme,“ zavolá na mňa Aysa. Ohrniem hornú peru na neznámeho chalana, ktorý je odo mňa o dve hlavy vyšší a pripojím sa k Aysovi. „Niektorí sa chcú zastaviť v jedálni – pridáme sa?“
Súhlasne prikývnem. Trochu krvi – aj keď iba chladenej – mi urobí náramne dobre.

„Hovorím vám, že to nezvládneme. Nikdy,“ zašvitorí chalan na druhej strane stola. Jeho meno zatiaľ nepoznám, avšak podľa jeho angličtiny súdim, že je odniekiaľ z Európy.
Sedíme vo veľkej jedálni, ktorá je skoro taká veľká ako nádvorie. Zároveň je to jediná miestnosť, kde plne vidieť kamennú architektúru stien. Miestnosť je nízka, bez okien, no s vyhrievanou podlahou rovnako, ako v študentských izbách. Nachádza sa v nej zo dvadsať stolov, niekoľko kóji s vankúšmi na zemi a nízkymi stolmi a skoro pol tucta dvojkrídlových chladničiek s rôznymi skupinami krvi.
Zariadenie je jednoduché, a predsa luxusné. Podobný prepych som nevidela ani na svojej predchádzajúcej univerzite, ktorá sa pýšila honosnou budovou i zariadením.  
„Umyť všetky poschodia - to je nemožné. A ten kretén to vie,“ pritaká Zoya. Ostatní pri stole súhlasne prikyvujú.
Napriek spoločnému názoru, aj po troch dňoch je Zoya jediný, kto sa odvážil Nickovi niečo povedať. Všetci sme boli svedkami jeho nakladačky, preto nebolo pochýb, že nikto nechce skončiť rovnako.
Za stolom nastane krátke ticho. Každý je zabraný do vlastných myšlienok točiacich sa okolo nesplniteľnej úlohy. Napriek tomu, že sme na Nicka všetci rovnako naštvaní, každý z nás chce touto úlohou prejsť a konečne sa zapojiť do tréningov. Mne samej sa zdá, že už sme stratili priveľa času, aj keď prešlo len niekoľko dní. No pokiaľ sme sa mali dostať na rovnakú úroveň, na ktorej boli teraz druháci, mali sme začať už včera.
„Takto nič nevyriešime,“ ozve sa ďalší z mojich spolužiakov. Myslím, že sa volá Xia. Má čínsko-americké občianstvo a je z nás najstarší. „Navrhujem, aby každý z nás prišiel do zajtrajšieho rána s nejakým nápadom. Ak budeme k úlohe pristupovať tak, ako doteraz, nikdy sa k trénovaniu kenjustu nedostaneme.“
Aysa nadšene prikývne. Som na vážkach. Jeho plán nie je zlý, no je ľahšie povedať, než urobiť. Moja hlava v posledných dňoch už nemyslí na nič iné, len ako vyriešiť túto nepríjemnosť. Na nič som však neprišla.
Zvyšok spolužiakov tiež súhlasí s jeho návrhom. Každý z nich sľubuje, že zajtra príde s niečím prevratným, že sa na to potrebuje vyspať, že zajtra to už určite zvládneme. Nálada pri stole sa zmení. Po hodine dokonca už i ja odchádzam s miernym povznesením a s lepšou vyhliadkou do zajtrajšieho rána.
◘◘◘
Ráno prekľajem všetkých bohov, ktorí kedy chodili po tejto zemi. Skoré ranné cvičenie, desaťkilometrový beh k bielemu stromu a späť a skôr, než sa stihneme vydýchať, je tu ďalšia hodina. Pritom do mňa každý kilometer niekto strčí, pretože patrím k najmenším prvákom a tak majú pocit, že si môžu dovoľovať. Alebo mi pri hučaní napľuje inštruktor priamo do tváre, pretože sme „na nič“, „chudáci, ktorí zajtra vypadnú“ a neviem čo ešte.
Skôr, než odbije osem, mám toho akurát tak dosť!
Na ďalšej hodine živlov pokračujeme v preberaní zásad a v teórii. V lavici predo mnou si pritom chalan skúša zapaľovanie ohňa medzi prstami, potom malé iskričky hádže jednému chudákovi, ktorý sedí pred ním, za košeľu. Prvák čochvíľa vyskočí zo sedačky a začne sa ošívať, čím už asi po tretíkrát preruší hodinu.
Aysa sa ku mne nahne. „Niekto by si myslel, že šikanovanie na univerzite už nebude také populárne,“ šepne. Súhlasne pritakám.  

„Akú máme ďalšiu hodinu?“ unavene sa spýtam dvojičiek, keď konečne odzvoní na prestávku.
„Streľbu,“ odvetí Aysa.
„Tak to zas dostaneme vynadané, čo?“ povzdychne si Jalen. Brat si znechutene odfrkne a na chodbe naschvál spomalí.
Nečudujem sa ich nechuti. Hodina Streľby je naším denných chlebom a väčšina prvákov zbrane už ovláda. No títo dvaja ich prvýkrát držali až predvčerom. Možno sa v mnohých veciach líšia, v tomto sú však rovnakí – obaja neznášajú strelné zbrane. Keďže samotné názvy ich odborov napovedajú, že sa v nich nič také používať nebude – Aysa si vybral kenjutsu a Jalen muay boran – chalanom padla sánka, keď sa o tejto povinnej hodine dozvedeli. Doteraz neviem, odkiaľ sa ich nechuť k pištoliam berie, no mám ešte dostatok času to zistiť.
Na chodbe ma predbehne akýsi chalan, ktorý ma skoro zrazí k zemi. Tých „nevinných zrážok“ mám už plné zuby, chcem mu vynadať, keď okolo prebehnú ďalší dvaja. Pozriem sa na chalanov a pridám do kroku. Za rohom pri jednej z tried stojí malá skupinka študentov. Chodbou sa rozlieha pokrik. Medzi študentmi stojí aj Zoya.
„Čo sa to tam deje?“ spýtam sa ho. Dnu nedovidím, vo vchode je natlačených príliš veľa ľudí.
Zoya sa zasmeje. „Nejaká bitka medzi druhákmi. Je to-“ Ďalšie jeho slová sa stratia v burácavom potlesku. Zamračím sa. Nech je to už bitka kvôli čomukoľvek, na škole sú prísne zakázané a hrozí za ne vylúčenie. Obzvlášť druháci by to mali vedieť.
„Uhni.“ Okolo mňa prejde vysoký chalan s bielymi vlasmi. Ean. Tretiak, ktorí chodí na kenjutsu. Ten istý tretiak, ktorý vedie malú skupinku bitkárov, ktorí sa nás snažili zastaviť počas prijímacej skúšky, keď sme s Akarom dorazili ku schodom.
Ean sa prederie pomedzi študentov. Tým sa vytvorí úzka škára, cez ktorú uvidím až doprostred miestnosti.
V malej triede sa bijú dvaja chalani. Nie však päsťami, lež pomocou živlov. Vyšší chalan hlasno zreve. Spoza jeho chrbta sa objaví prúd vody a zmetie súpera ako zle postavenú loďku. Chalan sa pozbiera na štyri a prúd sa zrazu otočí. Zo zeme sa zodvihne vlna nasmerovaná k vyššiemu chalanovi. Ten sa v poslednej chvíli uhne a Ean má čo robiť, aby sa uhol.
Vlna sa roztriešti o skaly, ktoré tvoria bočnú stenu triedy. Kameň sčernie, voda pomaly odkvapkáva na podlahu.  
V tom okamihu ma to trkne. Ten nápad do mňa udrie ako blesk z jasného neba a skoro ma zrazí na kolená. Hlasno sa zasmejem. Sme idioti. Všetci.
Ean čosi zvrieskne po bijúcich sa chalanoch, čím ich úplne upokojí. No to ja už stiahnem Zoyu a Aysu na bok. „Posunieme naše stretnutie. Okamžite musíme zvolať všetkých prvákov z kenjutsu do spoločenskej miestnosti. Myslím, že som práve vyriešil náš trest so zmývaním chodieb.“ Aysa prekvapene nadvihne obočie, Zoya sa chce niečo opýtať, no nie je čas. Otočím sa na Jalena: „Pôjdeš s nami? Niečo potrebujem, je to dôležité.“
Skôr, než mi dvojča stihne odpovedať, rozbehnem sa po chodbe. Bežím na strelnicu, aby som odtiaľ vytiahla chalanov z môjho odboru a doviedla ich do spoločenskej miestnosti. Pritom sa krátko ospravedlním inštruktorovi a vymyslím celkom presvedčivú lož, prečo budeme meškať na hodinu. O necelých päť minút už stojím v prázdnej spoločenskej miestnosti pred všetkými spolužiakmi.
„Tak, kde je ten tvoj plán?“ spýta sa netrpezlivo jeden z nich. Ostatný tiež prešliapnu a jeden skontroluje čas. Prestávka je skoro pri konci, no pokiaľ chceme niečo naplánovať a uspieť, musí to byť teraz.
Pozorne si každého premeriam. „Úloha nášho inštruktora je nesplniteľná.“
Zoya sa zachechtne. „To vieme aj bez teba. A ďalej?“ súri ma.
„Nechápete. Je nesplniteľná s náradím, ktoré máme a udeleným časom. Inak sa to dá za hodinu stihnúť.“
„Tak to som zvedaví, čo z teba vypadne.“
Vrhnem na Zoyu zlý pohľad. Ďalší sa k nemu súhlasne pridá.
„Prestaňte,“ upozorní ich Xia. „Počkajme, čo nám chce Ace povedať.“
Poďakujem mu pohľadom. Potom im predostriem svoj nápad.

Nikto na nič lepšie neprišiel. Dalo sa to predpokladať. Preto bol môj nápad zobraný veľmi pozitívne, aj keď s istými oprávnenými obavami. Bol to podvod, lenže kto chce víťaziť, musí občas použiť nejakú lesť.
Desať minút pred začatím praktického cvičenia už stojím prezlečená v hakame pred izbou dvojičiek. Po zaklopaní sa ozve pozvanie.
Obaja sa práve prezliekajú do hakami. „Čo tvoj tréner?“ spýtam sa jedného z nich. Chalan sa zasmeje a ukáže na druhého. Pomýlila som si ich.
„Tvoj plán fungoval. Bez problémov ma poslal na ošetrovňu a ospravedlnil ma z hodiny,“ odvetí Jalen.
Výborne. Na kenjutsu nás je aj tak málo, preto pre svoj plán potrebujem oboch súrodencov.
„Si si istý, že to vyjde, Ace?“ chce vedieť Aysa. Jeho dobrá nálada ho neopustila alebo ňou aspoň dobre skrýva nervozitu.
„Neviem,“ priznám. „Ale musíme to skúsiť. Inak budeme tie hlúpe chodby umývať do konca života.“
Na hodine kenjutsu nás Nick privíta už dobre známym chladným pohľadom, ktorý sa človeku zaryje hlboko do kosti a cíti ho tam i dlho po tom, čo tento Temný démon zmizne z jeho dohľadu. Jeho slová sa opakujú toľký krát, že ich už ani nemusí hovoriť. A my si poslušne vezmeme náradie, prejdeme do záchodov, aby sme si napustili kýble horúcou vodou a vrátime sa späť k Nickovi, aby si mohol nastaviť meranie času.
„Verím, že dnes prídete so zaujímavejšou taktikou, ako naposledy. Aj keď sa riaditeľovi veľmi páči, že máme také šikovné nové upratovačky,“ podpichne nás. Zoya zavrčí, hruď sa mu napne. Položím mu ruku na rameno, aby som upokojila tú jeho výbušnú povahu. Nick sa znechutene uškrnie. „Máte hodinu. Začnite,“ prikáže.
Ako náhle to dopovie, rozbehnem sa so spolužiakmi ku bočným schodom. Na treťom podlaží pri telocvični kenjutsu ostane len jeden, ktorý musí za hodinu stihnúť zmyť celú chodbu tradičným spôsobom. Pretože len jeho Nick skutočne môže vidieť pri práci. Pretože, čo oči nevidia, to myseľ netrápi.
Na schodoch už na nás čaká zadýchaný Jalen Mekhi. V ruke pritom drží vlastný kýbeľ s vodou.
„Prvé poschodie je hotové,“ vypľuje spolu s kašľom. Prikývnem a dám povel ostatným, aby išli na svoje miesta. Druhé a štvrté poschodie si vezme na starosť Zoya spolu s ďalším spolužiakom. My ostatní bežíme na ďalšie poschodia.
Sme idioti. Každý deň sme sa snažili umyť všetky poschodia pomocou vedra a handry. Zmývali sme do dokonalosti, až pokým sa podlaha neleskla, a pritom nám ubiehal čas. Poschodí je skoro dvakrát tak veľa než nás, preto sme nikdy nemali šancu to týmto spôsobom stihnúť. Sme idioti, pretože sme si nikdy neuvedomili, že tu skôr ako o kvalitu išlo o kvantitu. Nick Zen nám povedal, že chce, aby si umyli všetkých jedenásť poschodí za jednu hodinu. Chodby i príslušné schody. A to sa dalo stihnúť len jediným spôsobom. Podvodom...
Postavím sa na začiatok siedmeho poschodia a poriadne sa vydýcham. Chodba je prázdna. Položím ruku nad vodu a vytiahnem polovicu z nej z kýbľa. Z vody potom vytvorím vlnu, ktorá prejde celou chodbou, pričom za sebou nechá lesklú podlahu. Uspokojivo si vydýchnem – aspoň na niečo je ten rok na predchádzajúcej univerzite dobrý.
S rovnakou technikou prejdem k hlavným i bočným schodom a k ďalším dvom poschodiam nad sebou. Je to namáhavé, hlavne pri takej obrovskej potrebe koncentrácie. Zvyšok vody musím pritom zakaždým vložiť späť do kýbľa, aby jej na podlahe nezostalo príliš veľa.
Na deviatom poschodí sa stretnem so Xiou. Je silnejší než ja, preto po mne preberie element a zmyje s ním posledné bočné schody. V rukách cítim ťažobu, zakašlem.
 Možnosť použiť živel – brilantný nápad. Vďaka svojmu neustálemu podozrievaniu, že ktokoľvek so spolužiakov ma už dávno spoznal; a súvisiacej potrebe byť neustále v strehu, som si pri dnešnom súboji druhákov uvedomila, že voda by nám mohla pomôcť pri prekonaní Nickovej úlohy. Ja ovládam vodu, dvojičky Aysa a Jalen ovládajú vodu a našťastie i Xia. Štyria démoni, ktorí môžu byť rýchlejší s elementom vody, než s kýbľom a handrou v ruke. Len ich nesmie vidieť dozorca.
Xia skontroluje hodinky. „Máme ešte pár minút. Myslíš, že ostatní už skončili?“
Pokrčím ramenami. Netuším, no keď na bočnom schodisku uvidíme jedného z dvojčiat, nádej nám stúpne. Jalen sa vyčerpane oprie o vlhkú stenu. „Nikdy viac. Sľúbte mi to.“
Zasmejem sa nad jeho povzdychom. Ďalej pokračujeme bez neho. Cestou naberieme ešte Aysu, zatiaľ čo sa jeho brat stratí v chodbe. Na tretie poschodie prídeme práve včas. A v okamihu, keď pred telocvičňou uvidím postávať zvyšok sprisahancov, nezdržím sa radostného výkriku. Našťastie môj ženský hlas zanikne v Zoyovom písknutí. Súčasne Nick vyjde z telocvične.    
Nick Zen si pozorne prezrie každého z nás s neskrývaným prekvapením v tvári. „Skončili ste?“
Xia poslušne odvetí: „Všetkých jedenásť poschodí je zmytých, pane.“  
Nick pochybovačne nadvihne obočie. „Skutočne? Ak je to pravda, dobre. Ak nie-“ Nedokončí vetu. Len jeho úsmev nám prezradí, že pre klamárov čaká zlý trest.
Prikáže nám, aby sme sa posadili na zem a počkali, kým sa znovu vráti. Potom zoberie Xiu, aby ho sprevádzal pri kontrole chodieb. Vo vnútri sa mi pritom rozhostí nedočkavosť.
Zatínam ruky do pästí na kolenách a pozorne sledujem bočné schody. Keď sa vrátia skoro po dvadsiatich minútach, Nickova tvár je nečitateľná. Podarilo sa nám to? Uspeli sme? Alebo to spoznal? Aký trest nám teraz udelí? Vyhodí nás?
V hlave mi šrotuje. Nick ma necháva v príšernej neistote. A potom na mňa Xia lišiacky mrkne.
„Blahoželám. Splnili ste úlohu. Zajtra začne váš tréning,“ vyhlási. Z tónu jeho hlasu poznať podráždenie. Nick nie je vôbec nadšený z nášho úspechu. No to mi je už jedno.
Zoya natešene vykríkne, Aysa sa pridá k nemu a v závale radosti sa mi hodí okolo krku. Mám čo robiť, aby ma neprevrátil, keď si uvedomím, že je príliš blízko. Odsotím ho do steny a mimovoľne si zakryjem hruď. Som dôsledná – každé ráno si stiahnem prsia tvrdou látkou, no predsa... Nemôžem pripustiť, aby sa ma ktokoľvek takto dotýkal.
Aysa chvíľu nechápavo hľadí, potom to odstrčí na druhú koľaj a príde druhá fáza jeho radosti. Vyhnem sa Zoyovmu objatiu, keď ku mne podíde Xia, pobúcha ma po chrbte a pošepky pochváli môj nápad.
„Hej, pôjdeme znovu do jedálne?“ navrhne niektorí zo spolužiakov.
Aysa rýchlo prikyvuje. Hovorí, aký je celý dolámaný a ja musím len súhlasiť. Po tom malom podvode sa cítim vyčerpane skoro tak, ako po prvej hodine behu cez prales pri našom príchode na Univerzitu Protikladu. Vykročím za ostatnými, keď sa mi za chrbtom ozve:
„Hej, ty!“ Obzriem sa.
Nick Zen sa pozerá mojim smerom, no nie som si istá, či myslí skutočne mňa. „Rozbitý ksicht, vráť sa!“ Rozbitý ksicht? Jeho označenie si uvedomím až o pár sekúnd. Samozrejme, neprišla som do školy práve v najlepšom stave. Napuchnutá tvár, privreté oko, krv... Ale tú poznámku si predsa len mohol odpustiť.
„Nepočuješ? S tebou hovorím!“
Zatnem zuby. Takto sa snáď hovorí so svojim žiakom? Donútim sa urobil krok dopredu a postavím sa pred neho. Čakám, čo chce.
„Viem, že si to bol ty.“
Zamračím sa. Jeho slovám nerozumiem.
Znechutene sa uškrnie. „To umývanie podlahy. Nejako ste ma podviedli, aj keď neviem ako. Mám pravdu?“
„Neviem o čom to hovoríte, inštruktor Zen,“ odvetím a pokrčím ramenami. Vo vnútri zaúpnem. Ako na to, dočerta, prišiel?
„Nemusíš sa tváriť ako idiot, ksichtík. Úlohu ste možno zvládli, no odteraz si na teba dám pozor. Rozumieš?“
Prikývnem.
„Odpovedz, keď sa ťa niečo pýtam!“ povie ráznejšie, až mi po chrbte prejde mráz.
„Áno. Rozumiem, inštruktor Zen,“ vyštebotám piskľavým hlasom.
Tvári sa neutrálne, no oči sa mu zasmejú. „Výborne. A teraz uprac všetky tie vedrá. Nesprávaj sa s kamošmi ako opica a uprac neporiadok.“
Otočím sa. Pri všetkej tej radosti z úspechu nám vedrá a handry úplne vypadli z hlavy. Doriti.
Unavene sa otočím na Nicka. „Áno, pane.“
Urobí povýšeneckú grimasu, potom ma obíde a nezabudne do mňa udrieť ramenom. Neodpustím si prekliať ho a poslať do čerta. No všetko z toho je zbytočné. Otočím sa k vedrám a hlasno si povzdychnem.

Stanka

6 komentárov:

  1. Chudák Ace. Doopravdy si takto dovolovat na menší není pěkně. Jsem rada, ze Nicka takto krásné oklamali 😉. Děkuji moc. Přejí ti vše nejlepší v příštím roce. At mas porad tolik krásných příběhu v hlavě 😉

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za komentár i za prianie. Som rada, že sa poviedka páči. :) Čo sa týka roku 2017, prajem ti len všetko dobré. :)

      Odstrániť
  2. Ak už nebudeš mať nápady k AU alebo chystanej knihe, pokojne sa môžeš povenovať UP, ja sa nenahnevám. ^^ Inak chválim aj posledné kapitoly AU, sú parádne, i keď popravde ma Ash prekvapil tou jeho zamilovanou, krotkou povahou. Na môj vkus sa zmenil príliš a za priveľmi krátky čas, že sa mi tomu ani nechcelo veriť... ale je to strašne zlaté. Také romantické scény som ani nečakala. ^^ Držím palce!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. A vlastne je možné, že ten môj pocit s priveľkej zmeny zapríčinilo to, že kapitoly predtým som čítala už dosť dávno... asi by som si ich mala znova prečítať, len to by som potom nič iného nerobila, iba hltala každé slovo toho príbehu... to si nemôžem dovoliť, najmä teraz, keď sa musím venovať najmä škole. T-T

      Odstrániť
    2. 31. december 2016 - ani sa mi nezdá, že je to už tak dávno, čo som uverejnila túto kapitolu - ten čas letí skutočne šialenou rýchlosťou. Bohužiaľ, ako si si stačila všimnúť, mám sotva čas na písanie AU, nie to ešte na písanie UP :/ Aj keď je to jeden z tých príbehov, ktorý by som chcela dokončiť, posledný rok som bola vo fázy vážneho uvažovania, čo sa nakoniec s Americkou Univerzitou, jej pokračovaniami a Univerzitou protikladu stane a či chcem, aby skončili len ako poviedky na nete. K rozhodnutiu som sa ešte nedostala, no ak by to bolo vážnejšie, UP by pre mňa bolo zbytočné písať už tu.

      Samozrejme, čo sa týka AU, tak sa naozaj veľmi ospravedlňujem, že mi jej písanie trvá tak dlho a nové kapitoly sú zverejňované tak zriedka. Potom nastávajú aj takéto situácie, no možno Acheron nakoniec vo svojej vlastnej kapitole (ktorá sa nám nezadržateľne blíži) nakoniec dostane priestor aj k tomu, aby sa znovu vyjadril k svojim pocitom. :)
      Ďakujem ti za komentráre, potešili ma. A určite sa venuj škole, tá je prednejšia a tieto kapitoly ti nikdy neutečú. :)

      Odstrániť
    3. Jasné, chápem. :) Ja som len chcela, aby si vedela, že máš verného čitateľa aj pre túto poviedku a že si úplne všetky zaslúžia dopísať koniec.
      Ak by sa ti podarilo napísať a vydať aj UP, ja by som bola úplne niekde inde. :D Fakt, ja by som bola ten najšťastnejší človek... Asi by som ti tu stále nemala písať, lebo pravdepodobne vyvolávam zbytočný nátlak, ale neviem si tak celkom pomôcť. Viem, že toho máš dosť i mimo písania noviel/románov/poviedok a že sa k tomu ťažko dostáva a ešte ťažšie píše, najmä ak nechceš skončiť niekde pod mostom... Eh, a ja neviem, čo som touto vetou presne chcela povedať. Aha, možno to, že ťa len proste chápem a že si pokojne počkám aj niekoľko rokov, kým sa ti podarí jednotlivé poviedky/knihy dopísať, lebo sa to oplatí. Želám veľa šťastia a úspechov, pri písaní, aj v súkromnom živote. :)

      Odstrániť