Americká Univerzita - 28. kapitola

6 Comments
Začína sa spoločné bývanie Sophie a Acherona. 
Reči o tom, že bývam s Acheronom na lodi, sa po škole rozšírili ako plamene. Skôr, než som si stihla pobaliť veci do kufra a zaniesť ich na loď, som už v spoločenskej miestnosti počula šeptanie a musela znášať zvedavé pohľady. Najmä dievčat. Niektoré boli šokované, iné by mi najradšej vyškriabali oči z hlavy. V tom im zjavne bránila iba Raisova prítomnosť, ktorý kráčal po mojom boku. A všetci si pri tom šepkali.
Potrebujem veľa odvahy, aby som vstúpila na hojdajúcu sa lávku, ktorá spája White Queen s mólom. Rais mi podá ruku a gentlemansky mi pomôže na palubu. Zem sa mi pod nohami rozkolíše a ja mu pevnejšie zovriem dlaň. Nenamieta. Čaká, kým upokojím svoje bijúce srdce a pustím mu ruku.
Pre svoje bývanie som si vybrala Alabastrovú kajutu. S jej vzhľadom ani veľkosťou to pritom nemá nič spoločné. Moja kajuta je najbližšie schodom a teda aj záchrane v prípade potopenia lode.
Rais mi položí kufor vedľa bielej postele a spýta sa, či ešte niečo nepotrebujem. Záporne pokrútim hlavou a on sa vráti späť do školy. Keď doznejú jeho kroky na palube, nohy sa mi na malý moment zachvejú. Byť sama na veľkej lodi nie je nič príjemné. Počujem narážanie vĺn do lode a s ňou to hompáľa zo strany na stranu ako na hojdačke. Dvakrát začujem, ako narazí do móla, no vďaka záchranným kolesám po stranách sa jej neoškrie lak. To len mne spraví žalúdok kotrmelec.
Zazriem po dverách na kríž od mojej kajuty. Nebol by to Acheron, aby si nevybral Kráľovskú kajutu. I keď ku kráľovi Temných démonov sa to skutočne hodí. Teraz sú však dvere zatvorené. Acheron tu nie je.
Prehltnem hrču, ktorá sa mi tvorí v hrdle, otočím sa na päte. Potrebujem zamestnať svoje ruky i myseľ.

Keď skončím s vybaľovaním, vrhnem sa na posteľ. Cítim sa pritom ako pri bez gravitačnom stave. Je to nezmysel, no i tak sa moje telo hýbe v zvláštnom rytme, ktorý sa mi ani trochu nepáči. Párkrát sa prehnem cez okraj postele, keď mi zduje žalúdok a mám pocit, že sa povraciam. Nič zo mňa nevyjde, len v ústach mám zlú pachuť.
Kajutou sa rozľahne klopanie. Dnu vstúpi Acheron a zastane si na boku postele. „Ponáhľal som sa všetko dokončiť, aby ste rýchlo mohli začať, no vidím, že ty už si si naplánovala ničnerobenie.“
Zamračím sa. „S čím chceš začať?“
„Musíme sa vrátiť k našim hodinám, inak tu obaja skysneme ako mlieko na slnku.“ Otočí sa, nájde červený kabát a hodí ho na mňa. Znechutene si ho odsuniem z tváre.
„Dnes sa mi naozaj nechce precvičovať oheň. Nezačneme zajtra?“ spýtam sa s nádejou v hlase. Je mi príliš zle, aby som dnes ešte bojovala s ohňom. Acheon však moju prosbu zmietne zo stola ako smietku prachu. Dá mi minútu, aby som sa pripravila a vypochoduje z kajuty.
Ešte dlho po jeho odchode ležím. Moje svaly sú ako z neforemnej plastelíny, nechcú sa pohnúť. Až keď opäť začujem jeho kroky, vyšvihnem sa do sedu a oblečiem si kabát. Je horúci, príjemný. No ani od nedokáže odraziť zimu, ktorá je vonku. Na pláži fúka vietor, prechádza cez kožušinu a zabodáva sa mi do kostí. Kým prídeme ku koloseu, som premrznutá od hlavy po päty a končeky vlasov mám biele.
„Dnes s nami nebude Rais?“ spýtam sa skôr, než si to stihnem rozmyslieť. Acheron zastane, skoro do neho narazím.
„To ti tak veľmi chýba?“ odvetí posmešne.
Musím si zahryznúť do jazyka, aby som mu na to niečo neodvetila a radšej ho obídem. Ani neviem, prečo som sa ho to pýtala. Možno je to kvôli tomu, že som si na Raisovu prítomnosť už tak veľmi zvykla, že keď nie je na blízku je to... podozrivé. Zaženiem svoje myšlienky a rýchlo prekonám tých pár schodov na pódium.
„Je načase, aby sme pokročili, Drane. Musíme zvýšiť tempo, aby sme do väčších mrazov boli späť v škole. Preto dnes budeme trénovať, až kým sa ti nepodarí urobiť ohnivé biče.“
Prekvapene rozšírim oči. Acheron sa tvári smrteľne vážne, no jeho slová mi prídu ako krutý žart. S ohňom nie som ešte ani na začiatočníckej úrovni, určite nie na takej, že by som mohla tvoriť konkrétne veci. Bič. Ako ho niečo také mohlo napadnúť?
„Žartuješ, však?“
Nežartuje. Nie je v tom žiadny vtip. „Zlož si rukavice, nech môžeme začať.“
Stále tomu nemôžem uveriť, no poslúchnem ho. Zložím si kožené čierne rukavice a na prstoch ma okamžite zaštípe mráz. Pohrávam sa s myšlienkou zastrčiť si ruky späť do vreciek. Čo som mu, preboha, urobila, že je na mňa taký zlý hneď zrána?
„Vytvor oheň,“ prikáže. Jeho hlas je pritom chladnejší než mráz. Je to preto, že som ho včera udrela? Zase?
Zavriem oči. Vystriem pred seba pravú ruku, v mysli si predstavím niečo teplé. V chlade to ide pomerne ťažšie. V myšlienkach mi pláva huňatá deka, hrnček teplej krvi, horúci kúpeľ, praskajúci krb... Chytím sa poslednej predstavy. Omamné červeno-žlté plamienky mi tancujú pred očami. Uspávajú ma a zároveň prinášajú vytúžené teplo. Medzi prstami ma čosi pošteklí, prestane mi byť zima.
Na dlani mám malý oranžový plamienok. S úsmevom sa pozriem na Acherona.
„Budeme musieť niečo urobiť s tým tvojim zatváraním očí. Kvôli tomu ti to trvá pridlho, ale to budeme riešiť inokedy. Teraz mi vytvor pekný dlhý bič.“ 
Úsmev mi pohasne na tvári. Žiadne slová chváli, že mi to ide aj po toľkých dňoch alebo že som zapálila oheň už na prvýkrát. Keď vytvorím bič, švacnem s ním Acherona po hlave, zaumienim si.
Pozerám sa mu priamo do tváre, keď si v mysli predstavujem úzky bič – oči sa zavrieť neodvážim, aby nemal ďalšie pripomienky. Vytvoriť niečo také špecifické sa mi nepodarí na prvýkrát. Ani na druhý či na tretí. Dokonca mi to trvá tak dlho, až sa prestanem sústrediť a plameň v dlani mi vyhasne. Zapaľujem ho stále znovu a znovu, pričom zakaždým, si od čiernovlasého leva vyslúžim nespokojné mľasknutie. Dnes je výnimočne odporný. A to ma štve rovnako veľmi, ako mi to nedovoľuje prestať sa snažiť.
Keď oheň zapálim po siedmykrát, z ruky sa mi vyformuje štíhli bič. Nie je taký dokonalý, ako si ho predstavujem v mysli, no je tej predstave najbližšie.
„Teraz s ním skús pohnúť,“ vydá ďalší pokyn Acheron.
Pevnejšie zovriem prsty okolo ohnivej rukoväte. Pohnem zápästím do strany a bič sa ako had preplazí po zemi rovnakým smerom. Pohnem sa rýchlejšie. Do strany, hore-dole – koniec biča kopíruje každý môj pohyb. Ten pohľad ma úplne uchváti.
Zvrtnem sa rýchlejšie, otočím sa okolo vlastnej osi a šibnem bičom nad hlavou. Môj pohyb je niečo medzi tanečným a bojovým štýlom. Zaznie ohlušujúci zvuk, ktorý rezonuje vo vnútri kolosea. Stiahnem ruku pozdĺž tela. Neubránim sa širokému úsmevu.
„Celom slušné. Ale mala by si to vedieť spraviť okamžite. Žiadny plameň, z ruky by ti mal rovno vystreliť bič podobný tomuto.“
Rozjarene zalapám po dychu. „Nemôžeš proste povedať, že som urobila pokrok? Trochu ma pochváliť miesto toho, aby si ma len kritizoval?“
Acheron sa na mňa díva prázdnym pohľadom, ako by presne nechápal, čo mu vyčítam. Pokrútim nad ním hlavou a radšej urobím ešte pár pohybov rukou. Páči sa mi, ako ohnivý had kĺže po zamrznutých diamantoch na podlahe a vytvára dokonalú ilúziu.
„Prečo si vôbec chcel, aby som sa naučila ovládať tento tvar? Chceš, aby som na oplátku niekoho zbičovala?“
„Nič také. Chcem ťa naučiť vytvoriť toto.“ Sotva dopovie, z vystretej dlane mu vyšľahne plameň. Behom ďalšieho úderu srdca zovrie dlaň v päsť, ktorá ho pohltí a keď ju znovu otvorí, pomaly sa mu spomedzi prstov vyplazí bielo-modrý dym. Je taký hustý, že skrz nič nevidím. Nasleduje úder a potom sa malá kôpka dymu zmení na dymový bič. Jeho štruktúra je pevná a voľná zároveň. Ešte nikdy som nič podobné nevidela. Padne mi sánka.
„Už sa nedivím, že nechodíš na moje hodiny.“
Po prvý raz sa mu pohnú kútiky do niečoho, čo mi pripomína úsmev. Pohne zápästím a dymový bič sa pohne do strany. Jeho pohyby sú také elegantné, že moje s ním nemôžu súperiť. Bič pritom za sebou necháva dymovú stopu, ktorá sa vznesie nad zem, až sa rozkašlem. Jeho bič zmizne, urobí pohyb, akoby rozťahoval neviditeľné závesy a zmizne i zvyšok dymu.
Ostanem nemo stáť neschopná pohybu. Bolo to úžasné!
„Ak sa budeš naozaj snažiť, naučím ťa to. No nesmieš zaháľať ako dnes.“
Pekná chvíľa sa stratí. Prebodnem ho pohľadom. „Urobila som niečo, čo ťa naštvalo?“ spýtam sa na rovinu.
Neodpovie. Hľadí na mňa s nečitateľným výrazom v tvári. Trvá to tak dlho, až sa cítim celá nesvoja. Sklopím pohľad na svoj ohniví bič a pohnem zápästím. Acheron stále mlčí. Odpovede na svoju otázku sa zjavne nedočkám. Preto si v mysli rekapitulujem celý svoj deň, no žiadny dôvod, ktorý by ho naštval, nenájdem. Od rána som s ním ani nebola – bola som s Raisom – tak o čo mu išlo?
„Acheron.“
Otočím sa za hlasom. Rais sa na poslednú chvíľu vyhne môjmu blčiacemu biču. Zakľajem. Rýchlo spustím ruku späť k zemi a bič vyhasne. Rais sa opatrne pozviecha zo zeme, pričom pozorne sleduje moje ruky.
„Stalo sa niečo?“ spýta sa ho Acheron a v jeho hlase začujem pobavenie.
Rais krátko kývne hlavou. Vymenia si veľavravné pohľady, až sa kráľ Temných démonov otočí na mňa. „Budem musieť ísť – povinnosti volajú. Ak chceš, ešte tu chvíľu ostať a precvičuj.“
Lákavá ponuka. „Tiež sa musím venovať niečomu inému. Možno inokedy.“ Zohnem sa po rukavice a navlečiem si ich na prsty i keď mi už vôbec nie je zima.
„Čo máš naplánované?“
„Ani ty mi predsa o svojich plánoch nehovoríš,“ odvetím Acheronovi príkro. Keď si uvedomím, že som až príliš zlá, poopravím svoju výpoveď: „Roman mi poslal nejakú knihu o Potomkoch. Potrebujem sa ňou dnes prehrýzť, aby som mohla podať správu Asociácii.“
Nič na to nepovie. Idem s Acheronom a Raisom ku škole, no pri internátoch sa naše cesty rozdelia. Zatiaľ, čo oni vstúpia dnu, ja si vyberiem hlavný vchod školy. V mojej kancelárii to vyzerá ako po výbuchu bomby. Stôl je zaprataný množstvom papierov, ktoré som včera už nestihla vytriediť. V pravo je zas vysoká kôpka. Sú to prefotené strany latinskej knihy z Berlína.
Na dvere mi ktosi zaklope a ja prekvapene otvorím. Na chodbe stojí Ciar Tyreková.
„Prepáčte, že vás ruším, pani profesorka. Videla som vás cez okno, myslela som si, že ste išli sem. Mám voľno, tak som sa chcela opýtať, či nepotrebujete zase s niečím pomôcť.“
Pozriem sa do svojej kancelárie a späť na ňu. Potom by sa mi naozaj hodila, i keď je to zneužívanie milej pomoci.
Pustím Ciar dnu a pridelím jej triedenie papierov zo školy. Sama sa posadím na druhý koniec kancelárie do malého kresla s latinskou knihou v ruke.
Prefotené strany obsahujú presne to, čo potrebujem. Chýbajúci diel skladačky. Štrnáste storočie, západná Európa. Boj medzi dvomi vojvodami o moc. Vojvoda zo severu mal podporu kráľa. Zásobil ho armádou i zbraňami. Vojvoda zo západu bol zas zásobovaný španielskou kráľovskou rodinou. Pri ňom sa ako prví spomínajú démonickí vrahovia, ktorých poslal na vojvodu zo severu. Ich úloha sa však nezdarila a miesto vojvodu sa im podarilo zavraždiť len jeho manželku a dve deti. Boje medzi vojvodstvami sa po tomto útoku znásobili. Padlí sa počítali na tisícky. O necelé tri mesiace sa však vojna skončila.
Severný vojvoda behom mesiaca pozbieral desiatky Potomkov z celej Európy. Jeho lovci ich pochytali ako divé zvery. Zavreli ich v jeho súkromnom sídle, kde ich začali trénovať. Meno muža, ktorý to mal na starosti, v knihe nie je spomenuté. Zobrazuje sa len ako On.  Ten, ktorý s nimi trávil najviac času, ktorý ich kŕmil aj ich trestal. 
V knihe nie je popísaný celý proces, no na konci sa spomína, že ho poslúchali na slovo, keď bolo potrebné zaútočiť. I to, že Potomkovia boli rýchli a ľudské vojská nemali šancu. Západný vojvoda bol počas bojov zavraždený, jeho územie pripadlo jeho nepriateľovi a Potomkovia sa vyparili ako šibnutím čarovného prútika. Listy ďalej pokračujú iným príbehom z Európy, ktorý bolo potrebné zdokumentovať.
Unavene si pretriem oči. Tajne som dúfala, že sa mi podarí z chýbajúcich stránok zistiť viac. Že odhalím recept na ovládnutie Potomkov. No zdá sa, že ani samotný zapisovateľ, nech už bol so situáciou akokoľvek dobre oboznámený, o tom viac nevedel. Z tohto veru správu pre Asociáciu démonov nenapíšem. Nepresvedčím ich, že situácia s Potomkami na západnom pobreží si žiada podrobné skúmanie a nielen bezhlavé vraždenie.  
Ciar sedí za mojim stolom a zakladá posledné papiere do zakladača. Prekvapí ma, aká je rýchla a šikovná.
„Naozaj nemáte cez víkend nič lepšie na práci, ako pomáhať profesorke?“ spýtam sa so záujmom. Pravda, keď som študovala na Americkej Univerzite ja, tiež som svoj voľný čas trávila viac vo vlastnej izbe, než so spolužiakmi. Lenže ja som bola tá divná – mala som jedenásť rokov a nemala som priateľov.
Ciar dvihne hlavu od papierov. „Asi by som sa najskôr učila alebo čítala nejakú knihu. Myslím však, že vám sa moja pomoc zíde viac.“
Milo sa na ňu usmejem. Trochu mi ma pripomína.
„Kde ste sa vlastne naučili čítať po latinsky? Ste prvý démon, ktorého poznám, ktorý ovláda tento jazyk.“
Zasmejem sa. „Aj riaditeľ vie po latinsky. Ja som sa to naučila v prvom ročníku tu na univerzite. Podobne ako ty, aj ja som mala veľa voľného času, preto som ho zabíjala väčšinou štúdiom. Musím sa naučiť nový jazyk aspoň každé dva roky, inak mi zdrevenie myseľ.“
„Wow, úžasné,“ zapíska.
Jej chvála ma zahreje pri srdci, aj keď to nie je žiadna sláva. Mať mozog ako ja, mozog, ktorý nikdy nespí, stále musí kalkulovať a premýšľať. Iba vďaka nemu nemám problém riešiť toľko problémov naraz, i keď moje telo je už rázne proti.
„Mohla by som sa ešte niečo spýtať?“ začne. Súhlasím, no ona dodá: „Ale je to veľmi osobné.“ Nie je mi to práve po chuti, avšak i tak súhlasím. Potrebujem svoju hlavu zamestnať niečím iným, aby som sa neskôr mohla na problém pozrieť z iného uhla pohľadu. „Spávate s Acheronom?“
Od šoku skoro vypľujem dušu.
„Nie!“ vykríknem. Lapím dych a potom odvetím znovu: „Myslím, že rovnakú otázku ste mi kládli pred pár dňami a aj vtedy bola moja odpoveď rovnaká. Nie, nespím s Acheronom. Prečo vás to napadlo, Ciar?“
„Kvôli tým rečiam, ktoré kolujú po škole. Vraj teraz bývate na lodi. Videli ju dole v prístave.“
„Popravde, na tej lodi ešte poriadne ani nebývam, nasťahovala som sa len dnes ráno. Ale v tomto majú klebetnice pravdu, naozaj na nej bývam s Acheronom. No nie sme pár, nespávame spolu a ani nikdy nebudeme.“
„Niektorí hovoria, že ste jeho krvnou milenkou.“
Pri jej slovách sa strasiem. „Nie. Ani to nie. Je to len bývanie, nič viac. Každý máme vlastnú izbu.“
„Tak prečo spolu vlastne bývate na lodi? Keď ste bývali v izbe, bolo to normálne, pretože tá vaša zhorela. No keď je tu loď, nemohli ste vy ostať v jeho izbe a on sa nasťahovať na loď?“
Situáciu, v ktorej sa nachádzam, tak ľahko Ciar Tyrekovej nevysvetlím. Nie, pokiaľ nechcem prezradiť, že som získala nové schopnosti. „Všetko je to kvôli Acheronovi. Acheron je proste... Acheron.“ Ciar kývne, no nie som si istá, či jej takéto vysvetlenie skutočne stačí.
Po tomto trápnom rozhovore sa Ciar vráti späť k svojej práci. Ja sa musím vrátiť na loď, aby som mohla dokončiť svoju úbohú správu pre Asociáciu. Položím papiere späť na stôl s myšlienkou, že si nové informácie ešte nechám aspoň deň uležať v hlave. Zároveň nechám Ciar, aby dokončila svoju prácu a poviem jej, že sa neskôr vrátim zamknúť. Mám v nej dostatočnú dôveru, aby som ju nechala vo svojej kancelárii samotnú.
Späť na loď sa vraciam zahĺbená v myšlienkach. O Potomkoch a o tom, ako je možné ich ovládnuť. Už mi je jasné, že k presnému receptu sa nedostanem – bolo by to priveľké pohodlie – preto musím vymyslieť niečo iné. Niečo, čo všetkých presvedčí. Som taká zamyslená, že si ani nevšimnem a náhle už stojím na hompáľajúcej sa lodi. Môj telo na to okamžite reaguje a začne mi byť zle. Vlastne ešte horšie, keď pred sebou vidím sivasté vlny.
So zdvihnutým žalúdkom vojdem do podpalubia a do svojej izby. Kabát si prehodím cez operadlo stoličky, keď v tom začujem buchot z provy lode. Nazriem do chodby. Na jej konci v malej kuchynke kľačí akási postava. Na Acherona je primalá a má príliš veľa vlasov. Tie jej zakrývajú celé telo a dopadajú v dlhých vodopádoch až na zem.
Zdá sa mi, akoby čosi hľadala. Žeby sa už vrátil Acheron? Dvere do jeho kajuty sú zatvorené. Vykročím preto k dievčaťu.
„Pomôžem ti?“
Dievča sa postaví a otočí sa mi tvárou. Vlasy jej padnú pozdĺž tela až k zadku a odhalia tak nahé telo odeté len do nohavičiek. Sladko sa na mňa usmieva, akoby jej nahé prsia ukazujúce mojim smerom boli úplne v poriadku. Celé telo má pritom pokryté červenými cucflekmi a nad prsiami ju ktosi čerstvo uhryzol.
„Profesorka, chcela som nejakú krv – Acheron ma skoro úplne vysal. No nemôžem nájsť otvárač.“
Nemo pred ňou stojím, neschopná sa pohnúť. Trvá len mrknutie, kým mi jej slová dôjdu a môj vnútorný pokoj sa obráti o stoosemdesiat stupňov.
Urobím krok dopredu, načiahnem sa do šuplíka a vytiahnem otvárač na sklenené fľaše. Hodím ho na stôl s takou silou, až zanechá hlbokú ryhu. Dievča sa preľakne. Otočím sa na päte a vypochodujem späť do chodbičky. Pred dverami do Kráľovskej kajuty sa nezastavím, miesto toho do nich tresnem tak prudko, až sa loď zakolísa.
Som plná hnevu, v ústach mám urážky z ktorých by aj diablovi v pekle vlasy dupkom stály, no všetko to zamrzne v okamihu, keď vo veľkej posteli a zlatých prikrývkach nezbadám dve zvíjajúce sa postavy. Dievča s krátkymi blond vlasmi sa odtiahne od Acherona s výrazom kto-nás-to-ruší. Acheronovi pri pohľade na mňa stuhne úsmev. Už-už má na perách moje meno, keď ho predbehnem:
„Idiot,“ precedím. Zvrtnem sa a tresnem opäť dverami, tento raz  s dvojnásobnou silou. Kým sa dostanem do svojej kajuty, na chodbe sa skoro zrazím s polonahým dievčaťom.
Osamiem. Žily mi pulzujú v tele v drsnom závode, stískam päste, aby som niečo nerozbila. Ako mohol... Ako si mohol priviesť aj na loď tie svoje... Hlasno odfúknem. Prejdem sa po miestnosti, pričom dupem ako slon, v snahe upokojiť sa. Musím sa upokojiť, inak mu odtrhnem hlavu – a hodím ju žralokom. Ako by im asi tak chutil démon?
Dvere na kajute sa otvoria a v nich sa objaví Acheronova postava. V tom chvate si na seba navliekol iba čierne nohavice zo školskej uniformy. Pekáč buchiet, ktoré má na bruchu, sa ligocú od potu z námahy. Ani sa mu nečudujem – dve, to vážne?! Najradšej by som mu ich zobrala a rozporciovala podľa mriežky pre ryby.
„Sophia, si späť.“
Prekrížim si ruky na prsiach a odpútam pohľad od jeho nahej hrude. Uškŕňa sa ako nevinné mača. Alebo skôr záletný kocúr. Zaškrípem zubami. „Čo to má znamenať?“
„Ou, to.“ Prehrabne si prstami čiernu hrivu. Vyhnem sa povzdychnutiu – vždy vyzeral Acheron tak dobre? „Bolo to trochu na rýchlo, inak by som ti o svojej návšteve povedal.“
Návšteve! Vážne si zo mňa strieľa. „Tvoja návšteva sa nahá promenáduje po lodi. Čo keby si si tieto svoje nechutnosti robil vo vlastnej izbe na internáte? Naozaj nepotrebujem študentky vidieť hore bez.“
„Neblázni. To by nebola zábava. Alebo nebodaj žiarliš?“
Vyprsknem v smiech. „Určite na ne s tebou v posteli nežiarlim.“
Ash nakloní hlavu a usmeje sa. „Myslel som, že žiarliš na jej prsia, ale tvoja odpoveď je zaujímavá.“
Dočerta. Nachytal ma ako malé decko. Pokrútim hlavou nad tým nezmyslom a posadím sa z konča postele. Pohľad upriem na čiernu obrazovku pred sebou. „Po škole vznikajú klebety. Môj život je dosť komplikovaný aj bez toho, aby som každý deň musela počúvať, že spolu spávame alebo, že som tvoja krvná milenka. Keď už musím trčať na tejto prekliatej lodi, tak sa prispôsob aj ty a praktizuj si sex niekde inde. Nechcem sa báť, že mi do kajuty môže kedykoľvek vtrhnúť jedno z tvojich nahých dievčat.“
„Ako chceš, drahá. Ale maj na vedomí, že keď odídu, skôr vzniknú klebety o našom spoločnom milostnom živote. Ak si to teda naozaj želáš, pošlem ich preč a ty im môžeš všetkým na oplátku povedať o svojej novonadobudnutej schopnosti.“
Zakľajem. Fľochnem po ňom pohľadom, ktorým spražím jeho lišiacky úsmev. To je skutočne to posledné, čo potrebujem. Mávnem mu rukou. „Rob si, čo chceš. Nezaujíma ma to.“ Acheron sa krátko ukloní a odíde. S povzdychnutím sa vytriem na posteli. No keď sa loďou rozľahne dievčenský smiech, načiahnem sa po kabát a vypadnem z White Queen. 

Stanka

6 komentárov:

  1. Unknown20. januára 2017 o 14:22

    Hohoho, jasny pripad zarlivosti. Nemohla jsem se dockat nove kapotoly, ale ted utekla jako voda. Acheron by zaslouzil par facek, ale asi vim o co se jedna,;) . Moc povedeny dil. Rychle dalsi.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Květa20. januára 2017 o 22:24

    Acheron se v této kapitole choval, jak blbec. Myslím, ze žárlil na Raise a tak se choval na cvičení ohně hnusne.... Díky moc za kapitolu

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Moja tvorba liter21. januára 2017 o 9:19

    no dakujem za novu kapitolu. vziať si tam dievča je naozaj neslušné, vziať si tam dve?neviem co si mam o tom myslieť. na jej mieste by som bola tiez nazlostená a nemuselo by to byť rovno pre ziarlivosť, aj keď tu možno to tak trochu žiarlivosti bolo, že:)
    nemozem sa dockat dalsej.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Júlia21. januára 2017 o 14:01

    Mám radosť z novej kapitoly! :)
    Aj keď. :D To Acheronovo správanie. Dobre, možno tým Sofiu nejako vyprovokuje a bude aj trochu žiarliť, ale zas takýmto spôsobom sa skôr ukázal ako hlupák, než niekto, kto jej bude stáť za to.
    A tá Ciar stále by ma zaujímalo, či má zaľubom len čistú pomoc, lebo mi to akosi nesedí. :D
    A ešte sa zamýšľam, či názov tej lode bude úplná náhoda. :D :D :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Júlia21. januára 2017 o 14:02

      A zabudla som dodať, že sa veeeľmi teším na ďalšiu kapitolu! :) (A aj na tú z pohľadu Acherona :D )

      Odstrániť
  5. Unknown22. januára 2017 o 21:48

    Ahoj kapitola byla skvělá ;) moc se mi líbila. :-D
    Ash při tréninku zrovna přátelský nebyl to je pravda a možná Sophie u něj vyprovokovala jistou žárlivost tím když se zeptala na Raise a to způsobilo jeho chování, vždyť přece jen má pro Sophii slabost jak jsme si už mohli všimnout. A Ciar nevím co si o ní myslet jestli je vážně jenom tak přátelská a chce pomáhat nebo tím něco sleduje a pak ta její opakovaná otázka ohledně Sophina vztahu nevztahu s Acheronem. A k tomu na lodi: podle mě Ash moc dobře ví o tom co se po škole povídá o jeho soužití se Sophií a tím co dělá se snaží ty pomluvy zastavit, ale třeba se mýlím a on se jen chová jako naprostý idiot. No ale jak Ash vystřelil z pokoje aniž se stačil pořádně obléct a letěl za Sophií bylo celkem zajímavé a Sophina reakce na holky taky. No a to jméno lodi.
    Velmi se těším na další díl. :-) Snad bude brzy.

    OdpovedaťOdstrániť