Bez problémov by sa na AU proste deň nemohol ani počítať. Tentokrát bude ich strojcom však sama Sophia!
„Acheron!“
Zaklopem
na dvere do jeho kajuty. Spoza nich sa ozve bolestivé stonanie. Nečakám na
pozvanie a rozčapnem dvere.
Acheron
leží vo svojej posteli, spoly prikrytý dekou. Odhalená hruď sa mu nadvihuje
v ťažkých nádychoch a po prsiach mu stekajú kropaje potu. Spí. Jeho
výkrik bol následkom zlého sna.
„Acheron,“
zvolám. Pribehnem k nemu a zatrasiem mu rukou. Nereaguje. Hlava sa mu
otočí z jednej strany na druhú a silnejšie prižmúri oči. Ešte raz ním
zamixujem, zvolám na neho a potom ho prefackám. Po druhej facke ma chytí
za ruku a silno ju stisne. Konečne rozlepí oči.
„Sophia?“ Vyzerá dezorientovanie.
Vydýchnem
si a zveziem sa na roh postele. „Konečne. Myslela som, že ťa nepreberiem.
Pustíš ma?“ Zamykám rukou, aby som mu dala najavo, že ma stále drží. Keď ju
pustí, posadí sa na posteli a chrbtom sa oprie o stenu.
„Čo
sa stalo? Ako som sa dostal do postele?“
Zamračím
sa. „Nespomínaš si? Bol si opitý, tak som ťa zniesla dole a nechala ťa tu.
Musel si sa potom ešte raz prebrať, keďže si sa vyzliekol.“
„Čože?
A prečo si-“ Nedokončí. Obzrie si ma od hlavy po päty a v očiach
mu zablikajú lišiacke iskierky. Uškrnie sa.
Nasledujem
jeho pohľad. Keď vykríkol, bola som v sprche. Tak veľmi som sa preľakla,
že sa mu niečo stalo, že som dvakrát nepremýšľala nad tým, ako vyzerám,
obmotala si telo do uteráka a vybehla za ním. Ešte teraz mi po tele tiekli
kvapky vody a uterák nezahaľoval toľko, ako by mal.
Zanadávam.
Vyskočím na nohy, no Acheron ma stiahne späť.
„Keď
už si tu-“
Plesknem
ho po ruke, až sa to ozve po celej kajute. Ukážem na neho výhražne prst.
„Opováž sa tú vetu dokončiť, Acheron Ulliel! Opováž!“
Jeho
úškrn prejde do úsmevu. „Ani nevieš, čo som chcel povedať. Na čo to tvoja hlava
myslí? Ty perverzáčka.“
Do líc
mi stúpne červeň. Cítim, ako by moja hlava mala čochvíľa vybuchnúť pod návalom
tepla. Snaží sa na mňa hodiť svoje vlastné perverzné myšlienky? Chcem ho znovu
udrieť, no ruka sa mi zastaví vo vzduchu. Aj keď žartuje, je až nezdravo bledý.
Jeho oči, ktoré boli ešte pred necelými dvadsiatimi minútami plné alkoholového
opojenia, teraz vyzerali prepadnuté a unavené. Je to kvôli tomu snu? Č sa mu snívalo, že sa tak vydesil?
„Čo
si teda chcel povedať?“ spýtam sa len preto, aby som zahnala vlastné myšlienky.
Znovu
si ma prezrie. „Keď už si tu, mohla by si tu zostať? Nie je mi práve najlepšie.
A keďže som ti dal svoju krv, mala by si mi vrátiť láskavosť a dať na
mňa dnes v noci pozor.“
„To
tu mám zostať celú noc?“
„Niečo
sa ti na tom nepáči? Koniec koncov, to kvôli tebe som takto dopadol.“
Kvôli mne? Čo s tým mám spoločné ja?!
Zahryznem si do pery. „Chvíľu vydrž. Pôjdem sa obliecť a prídem. Zostanem,
kým nezaspíš.“
Otočím
sa k dverám, no on mi ruku nepustí. Spýtavo sa pozriem, ako mi ju zviera.
„Nikam nechoď. Čo keď ti to bude dlho trvať, ja zaspím a bude sa mi snívať
opäť niečo zlé? Dovolíš to svojmu svedomiu?“
„Vari
chceš, aby som tu sedela len takto?“ Neveriacky sa na neho pozriem.
„Kto
hovorí, že budeš sedieť?“ odvetí a poklepe na prázdnu polovicu postele vedľa
seba.
Puknú
mi nervy, vyšklbnem si ruku a pošlem ho dočerta. Z jeho kajuty pritom
vypochodujem rýchlejšie, než som do nej vošla. U seba sa usuším
a prezlečiem do čistého pyžama. Zhasnem svetlá a ľahnem si. Dlho však
oči zatvorené mať nedokážem a posadím sa.
Ten hlúpy Acheron! Prečo žartuje, keď sa
o neho bojím? Keď mu chcem pomôcť? Keď vyzerá... akoby mu niekto ublížil?
„Dočerta
s ním,“ zafrflem. Vezmem si deku, vankúš a vyjdem na chodbu. Pred
otvorením dverí zastavím, započúvam sa. Nepočujem však žiadne chrápanie,
prehadzovanie sa či stony. V duchu viem, že toto zrejme ešte oľutujem, no
i tak vojdem.
V kajute
sa svieti. Acheron je stále v rovnakej polohe a díva sa do prázdna.
Keď vojdem, hneď otočí hlavou a na tvári mu vidieť istú dávku úľavy tesne predtým,
než ju pretne úškľabok. „Už som sa bál, že neprídeš.“ Posunie sa na posteli
a ukáže na voľné miesto vedľa seba.
Prevrátim
oči. No i tak prejdem k posteli z druhej strany, odhrniem deku
a posadím sa vedľa neho. Na holé nohy si natiahnem vlastnú prikrývku.
„To
chceš byť v tejto polohe celú noc?“ spýta sa.
„Radšej
sa snaž zaspať, kým mám dobré srdce a zostávam tu,“ varujem ho.
Koná
ako by to bol rozkaz. Stiahne sa dole, objíme mi nohy rukou a hlavu si
položí do môjho lona.
„Ty-“
„Ticho.
Inak nezaspím,“ zahriakne ma. Aspoň v duchu ho preplieskam a nakopem.
Nahlas však nereagujem, Čím rýchlejšie zaspí, tým skôr sa budem môcť vyslobodiť
a vrátiť k vlastnému spánku, aj keď ešte netuším, ako sa vymotám
z jeho zovretia.
Načiahnem
sa k svetlu a zhasnem. Acheronom mykne a pevnejšie mi objíme
nohy. Jeho horúcu dlaň a tvár cítim aj cez prikrývku.
Chvíľu
obaja mlčíme v tme. Loď sa pohojdáva zo strany na stranu a zhora
počuť udieranie vetra do plachiet. Je to upokojujúci zvuk, no i tak sa mi
nedarí sa uvoľniť a trochu odpočinúť. Cítim, že aj Acheron je napätý
a nespí. Začne mi tŕpnuť chrbát. Pomrvím sa, no aj keď je to nanajvýš
nepohodlné, myšlienku ľahnúť si vedľa neho okamžite zavrhnem.
Spakruky
si utriem kropaje potu z čela a znovu ju spustím dole. Pritom však skončí
na jeho hlave. Skôr, než si uvedomím, čo robím, pohladím ho po vlasoch. Sú
mäkké. Na dotyk veľmi hebké. A pri tomto sústredení z úst vypustím
niečo, čo ma naozaj zaujíma: „Čo sa ti snívalo?“
Acheron
na pár okamihov prestane dýchať. Vie to
vôbec, premýšľam. Alebo sa rozhoduje,
či mi to povedať? Bolo to až také zlé.
„Prepáč,
nemusíš to hovoriť. Vlastne mi do toho nič nie je,“ vezmem späť svoju otázku.
Acheronove
ticho mi je súhlasom, keď náhle odvetí: „Snívalo sa mi o dobre, keď som
bol malý a uniesli ma.“
Stiahne
mi hrudník. Hlupaňa! Načo si sa pýtala.
Otvorím
ústa, no on pokračuje. „Zase som bol spútaný, vysilený a mal som pocit, že
umriem. No Kráľovná Svetlých démonov si odo mňa aj tak ďalej brala moju krv
a vysávala zo mňa aj posledné zvyšky života. Akákoľvek moja snaha na útek
prišla vnivoč. A keď sa mi to už konečne podarilo, prišla ona a zase
ma zavrela. To sa mi snívalo.“
Jeho
hlas je ponurí. Verím, že povedať mi to, pre neho nebolo vôbec jednoduché.
A vôbec na to myslieť. Skutočne som zvedavá hlupaňa.
„Je
mi to ľúto. Prepáč, nemala som sa pýtať.“
„To
nevadí. Len som na to už dlho nemyslel, preto ma to tak dostalo. Neviem, prečo
sa to stalo. Zabudni na to a radšej spi,“ odmávne celú konverzáciu akoby
skutočne o nič nešlo. No ja mu neverím. Nemôžem. Sama som si prešla
vlastnou hrôzou a viem, čo to urobilo so mnou. Dobre. Acheron možno je
Kráľom Temných démonov, no to neznamená, že je obrnený titánovým štítom, cez
ktorý nič neprenikne. Aj on má srdce, dušu a cíti bolesť, aj keď mi
väčšinu času lezie poriadne na nervy.
Povzdychnem
si. Vezmem jeho ruku a odsuniem ju so svojim nôh. Acheron sa nadvihne na
lakťoch. Zosuniem sa dole a poriadne sa uložím na posteli. No tesne
predtým, než sa mu otočím chrbtom, rázne ho varujem: „Ak sa ma do rána dotkneš,
dolámem ti ruky.“
Acheron
vzápätí moje slová odignoruje, keď sa mi pritúli k chrbtu ako domáca mačka
a objíme ma jednou rukou okolo pása.
Si hlupaňa, Sophia, hovorím si. Ale zdá sa, že dnes budeš spať tu.
Áno, ozve sa moje druhé ja. Teraz mu to dovolíš, ale zajtra musíš znovu
nastaviť hranice.
Presne tak, pritakám. Zajtra sa vrátime ku vzťahu profesor –
študent. Ale dnes ho už trápiť nebudem. Nedáva to najavo, no tá nočná mora mu
otvorila staré rany. Preto aspoň na chvíľu chcem byť len jeho... kamarátka.
●●●
Prebudí
ma trasenie. Jemné, no dosť silné na to, aby ma vytrhlo zo sladkého spánku. Rozlepím
oči. Predo mnou je Raisova tvár. Bledú, predĺženú tvár a zeleno-modré oči,
v ktorých hrá istá otázka.
Zažmúrim.
Pretriem ti tvár a vydvihnem sa, aby som sa obzrela po miestnosti.
Z boku sa mi zošuchne Acheronova ruka. Jeho tvár je tesne pri mne
a spokojne odfukuje. Rýchlo si spomeniem, ako som takto skončila, pozriem
späť na Raisa a zahanbím sa. Celá očerveniem ako čili paprička.
„Profesorka,
vy ste-“ spýta sa po šepky, no nedokončí. Neodváži sa. Napriek všetkému má Rais
stokrát lepšie vychovanie ako jeho pán.
Pokrútim
hlavou. „Nič také. Acheron len...“ sama sa zastavím. Rais je jeho dobrý priateľ
a pravá ruka. No môžem mu naozaj povedať, prečo som s levom skončila
v posteli? „Je to dlhý príbeh. Prečo si vôbec prišiel?“
„Je
dosť hodín. Acheron sa neukázal na prvej hodine, tak som dostal strach
a prišiel ho skontrolovať.“
Prikývnem.
Acheron sa zamrví a ešte viac sa ku mne priblíži. Opatrne vstanem
z postele a naznačím Raisovi, aby ma nasledoval von. Acherona necháme
nerušene odpočívať.
„Acheron
toho včera večer veľa vypil a mal ťažkú noc. Bude lepšie, ak ho necháme
poriadne vyspať. Ak chceš, môžeš tu s ním ostať.“
„Ďakujem.
Rád tu zostanem.“
Súhlasím,
otočím sa k dverám do svojej izby, keď ma Rais chytí za lakeť a zastaví.
„Profesorka, všimol som si na Acheronovom krku stopy krvi. Stalo sa mu včera
niečo, keď bol opitý?“
„Nie.
Dovolil mi, aby som sa napila jeho krvi.“ Skôr
ma prinútil.
„Aha.“
Raisov pohľad sa zmení, no netuším prečo. Pustí ma a ja konečne vojdem do
svojej kajuty. Ďalej to neriešim.
Keďže
je utorok, väčšinu dňa mám voľno. Rozhodnem sa tento čas využiť na vyriešenie
urgentného problému, ktorý sa včera objavil. A vo chvíli, keď sa stratím
z dohľadu Acheorna i Raisa, dostanem skvelý nápad.
Aby
sa problém mohol vyriešiť, je najskôr potrebné ho rozobrať, preskúmať
a zistiť aký veľký vlastne je. Už viem, že moja novoobjavená schopnosť
ovládať živel ohňa má vplyv na jednu z piatich pokročilých techník. Ale čo
tie ostatné?
Aby
som však tomu mohla prísť na koreň, potrebujem pomocnú ruku. Niekoho, kto sa
nebude báť mi ublížiť a zároveň si nie je veľmi blízky s Acheronom
a jeho skupinkou. Pche! To by teda
už len bolo. Nepochybujem, že ak by sa o mojom probléme dozvedel
Acheron, hneď by sa nahrnul mi pomáhať ako rytier v žiarivej zbroji. No už
toho pre mňa spravil dosť – nemusí mi pomáhať úplne so všetkým. Inak si budem
pripadať ešte viac neschopná a úbohá.
Schody
v hlavnej budove vybehnem po dvoch. Je prestávka a študenti sa
presúvajú z jednej učebne do druhej. Pred sebou uvidím Sarith
a oblúkom sa jej radšej vyhnem. Na druhom poschodí zamierim doľava
k učebni 7. Druháci sa práve usádzajú do lavíc na prednášku zo
psychológie. Profesor tu ešte nie je.
Očami
prehľadám študentov a nájdem tých, ktorých potrebujem. Zamierim
k nim.
Josh
ovládajúci živel zeme, Lana, ktorá ovláda oheň a Mark, ktorý sa rád hrá
s vetrom. Traja druháci, ktorí mi pri príchode spôsobili nemalé problémy
a nemalú bolesť. Jednoducho perfektní kandidáti!
„Ahojte.
Chcete sa vyhnúť psychológii?“ spýtam sa, keď zastanem pred ich lavicou. Všetci
traja si ma premerajú a pozrú sa na seba.
„Ako?“
spýta sa Josh.
„Nazvime
to mimoškolskou aktivitou. Pripočítam vám za to body ku skúške z Nočného
vyučovania.“
„To
beriem,“ súhlasí Lana a rýchlo prikývne. Ani sa jej nečudujem. Aj keď na
mojich hodinách vyniká, ostatné predmety jej veľmi nejdú. A kto by už len
chcel sedieť na nudnej psychológii?
„Vezmite
si veci a choďte sa obliecť. Vonku je zima. Stretneme sa pred internátom
o päť minút,“ dám im príkazy.
Pobalia
si veci a pri odchode sa zastavím u profesora, ktorý práve vojde do
miestnosti. V skratke ich všetkých ospravedlním z jeho hodiny,
pretože ich potrebuje vidieť riaditeľ. Keď spomeniem Johna Ericka, profesor bez
ďalšieho zdržovania prikývne a pošle ma preč. Ani mu nenapadne, že by som
mohla klamať. Zároveň však viem, že len takto si nebude profesor overovať, kam
sme v skutočnosti išli.
O viac
ako päť minúť všetci traja naozaj prídu pred internát. Na uniformách majú hrubé
školské bundy a okolo krkov šále. Lana si dokonca vzala čiapku
a urobila dobre. Vonku fúka chladný vietor, ktorý ohýba vrcholky stromov,
keď ich vediem do lesa, po úzkom, vyšliapanom chodníku.
„Kam
ideme?“
„A
čo vlastne budeme robiť?“
Pýtajú
sa, no poviem len, že sa všetko dozvedia na mieste. Po niekoľkých minútach
chôdze zmením smer. Kráčame po nerovnom teréne, cez spadnuté stromy, húštinu a skaly,
až sa pred nami konečne otvorí priestranstvo a my sa ocitneme na pláži.
Vietor je tu ešte silnejší a zima ešte väčšia.
Zastanem
a otočím sa na nich. „Toto je najvzdialenejšia pláž od školy,“ skríknem do
vetra. „Nič nie je ďalej okrem skál na severe. Dôvod, prečo som nás sem
priviedla je, aby nás nikto nepočul.“
Josh
postúpi dozadu. „Chcete nám vrátiť ten útok?“
Uškrniem
sa. Naozaj sa bojí? „Minulosť nechajme minulosťou. Aj keď sa naša práca tu bude
dosť podobať nášmu prvému stretnutiu, zavolala som vás sem, aby ste mi pomohli.
Teraz vám poviem a ukážem niečo, čo musí
ostať len medzi nami. Rozumiete?“
Mark
sa uchechtne. „Až tak veríte?“
„Práveže
vôbec nie. Ale viem, že sa radi zabávate nedovolením používaním vašich
schopností a nebojíte sa ma dotknúť.“
„To
máte pravdu. Tak o čo ide?“
Otočím
sa k Lane. „Niečo sa stalo a ja potrebujem otestovať svoju schopnosť
využívania piatich pokročilých techník. Chcem, aby sa proti mne postavil každý
jeden z vás a zaútočil najsilnejšie, ako vie.“
„Jasné.
A potom nás riaditeľ vyhodí.“
„Nič
také sa nestane. Priviedla som nás sem, aby to mohlo ostať len medzi nami. Ak
to sami nepoviete, nikto sa to nedozvie. Tak čo?“
„Mám
otázku,“ ozve sa Mark. „Prečo ste o to nepožiadali svojho nového
spolubývajúceho? Je dosť silný a navyše som počul, že ste si teraz celkom
blízky.“
Zatnem
zuby. Keď s Acheronom bývam na lodi
okamžite to musí znamenať, že s ním spávam? To je celý svet skutočne taký
skazený a každý mladý myslí len na sex?
„Ak
to nechcete urobiť, fajn. Nájdem si na to niekoho iného. Môžete ísť,“ vyzvem
ich nahnevane, no ani jeden z nich sa nepohne. Obaja sa pozrú na Marka
a potom zas na mňa. Prekrížim si ruky na prsiach. Čakám.
„Nemusíte
sa hneď čertiť. Urobíme to,“ odvetí po dlhej chvíli Josh.
„Ale
všetko to pôjde na vašu zodpovednosť. Ak sa niečo stane, bude to vaša vina,“
pridá sa Lana.
Súhlasím.
Je v tom isté riziko, no zvažovala som všetky možnosti a nemám veľmi
na výber. Najväčšie nebezpečenstvo aj tak hrozí iba mne.
„Tak
začneme.“
Prejdem
po kamienkovej pláži ďalej od lesa a kabát si preložím cez kamene. Napriek
mrazivému vetru sa ho rozhodnem radšej uchrániť od akéhokoľvek poškodenia.
„Prvou
technikou je pohlcovanie živlu priamym kontaktom. Táto technika je
najúčinnejšia pri živloch ohni a zemi. Vyberte si, kto chce ísť ako prvý.“
Lana
vykročí dopredu, no Josh ju rýchlo stiahne späť a sám podíde bližšie.
Tvári sa vážne. Čaká, čo od neho budem chcieť a napriek jeho pokoju vidím,
ako si pod rukávmi trhá nechty. Uškrniem sa.
S Joshom
neplánujem nič veľké. Navediem ho, aby sa sformoval do rovnakej hlinenej sochy
ako to predtým urobila Maria
Rodrigues. Aj keď je len druhákom, jeho schopnosti sú skoro na rovnakej úrovni
ako tie Mariine. Predpokladám, že tieto decká sa len málokedy cez leto hrali
ako obyčajný tínedžeri a oveľa radšej si precvičovali svoje živly.
Keď na Josha položím ruku,
nemusím sa dlho sústrediť. Hlinená obrana sa v strede rozlomí a potom
roztriešti na malé kúsky, a rozletí sa do všetkých strán. Automaticky sa
prikrčím a zakryjem oči, keď okolo mňa letia hlinené kúsky. Mark stiahne
Lanu pod svoje krídla a väčšiu úlomkov schytajú jeho ramená a chrbát.
Nasajem vzduch. Zatiaľ, čo na
mňa decká ochromene hľadia, ja rozoberám situáciu.
Po
prvé, necítim skoro žiadnu únavu. Akoby sa moje sily neodčerpali ani
o piaď. Po druhé, celý proces prebehol omnoho rýchlejšie, než by mal.
A po tretie, výbuch bol silný ako hodenie granátu doprostred rozoraného
poľa.
„To
bolo úžasné!“
„A
desivé.“
Pozriem
sa na trojicu pred sebou. „Bude to ešte horšie. Tak čo? Chcete v tom
pokračovať?“
„Máme
radi nebezpečenstvo,“ uškrnie sa Mark. „Som na rade,“ plesne rukami a podíde
ku mne.
V duchu
si želám, aby som ich skutočne nedostala do žiadneho nebezpečenstva. Ak by sa
totiž o tom Acheron alebo John Erick dozvedeli netuším, ako by som im to
vysvetlila.
„Druhou
technikou je energetická bariéra. Tú som na vás použila pri našom prvom
stretnutí. Mark, urobíte to isté, čo vtedy. Spomínate si na to?“
„Samozrejme.
To bolo super! Ak by som vás vtedy tak veľmi neznášal, hneď by som išiel za
vami a spýtal sa, ako ste to urobili.“
„Môžeme
teda začať.“
Vzduchová
bublina sa sformuje okolo môjho tela behom niekoľkých sekúnd. Ako som čakala,
Mark do toho ide skutočne naplno a vôbec ma nešetrí. Zem sa mi stratí pod
nohami a vyletím do výšky. Sila vetra rotuje v uzatvorenej guli,
naráža mi do tela, chytá mi končatiny a snaží sa ma roztrhať. Nemôžem
dýchať. Pľúca mám ako v ohni, oči silno privieram, aby mi ich vietor
nevypichol.
Celé
telo mám napäté. Napriek tomu sa musím uvoľniť a snažiť vstrebať energiu
vetra. Hneď, ako spustím techniku, bublina praskne a ja poľahky padnem na
rovné nohy. Keď otvorím oči, v rukách mi trochu brní, no inak som
v úplnom poriadku. To sa však nedá povedať o Markovi.
Druhák
padne na kolená a sťažka vydychuje.
„Ako
je to možné, dočerta?! Ani ste sa pri tom nezapotili.“ Lapá. Pred očami sa mi
vynorí spomienka. Má pravdu. Vtedy to bolo iné. Aj keď bola intenzita vetra
rovnaká, vtedy zo mňa skoro urobila sekanú. Teraz som ju však odstrčila, akoby
išlo len o otravnú muchu.
„Zrkadlová
bariéra. Lana, ste na rade,“ vyzvem ju.
„Počkajte,“
zastaví ma Josh. „Čo presne to znamená? Ak je to niečo horšie, než toto, pôjdem
radšej ja.“
„Hrali
ste na základnej škole vybíjanú, Josh? A čo vy, Lana? Zrkadlová bariéra
slúži na odrazenie použitého živlu smerom, ktorým prišiel. Nie je to
nebezpečné, pokiaľ sa tomu dokážete vyhnúť. Lana je malá, takže by mala byť aj
rýchla. Vyhne sa svojmu vlastnému živlu skôr, než vy, pán Josh,“ vysvetlím.
Polovici slov však sama nedôverujem. Čo keď bude aj toto inak? Čo keď zraním
Lanu? Alebo niektorého z nich?
Nie, Sophia. Začala si to, tak to musíš aj
dokončiť. Musíš zistiť, čo sa vlastne deje!
„To
je v poriadku, Josh. Má pravdu – som rýchla. To zvládnem,“ ubezpečí ho
Lana a postaví sa oproti mne. Napriek vlastným slovám má strach. Vidím to
na nej, keď si trasľavou rukou vyberie zapaľovač z vrecka kabátiku.
„Takže
stačí, keď sa uhnem, áno?“
„Presne
tak.“
Štikne
zapaľovačom a z malého plameňa rýchlim pohybom vytvorí guľu veľkú ako
futbalová lopta. Plamene hrozivo blčia v dokonalom tvare. No Lana ju ešte
nehodí. Miesto toho použije druhú ruku, aby ju rozdelila na polovicu
a vytvorila dve menšie gule.
Rozkročím
nohy a pripravím sa na útok. Je to rýchle, no očakávané. Bez problémov
švihnem rukami k tvári, kam mieri ohnivá guľa, a na vzduch okolo nich sa
na krátkych pár sekúnd sformuje do niečoho podivného. Na prvý pohľad to
pripomína sklenené brnenie či štít, kým sa od neho guľa neodrazí a neletí
rovnakým smerom odkiaľ prišla. Jej rýchlosť je však iná. Guľa rotuje vo vzduchu
rýchlejšie a aj keď tam Lana už nestojí, s intenzitou narazí neďalekých
skál. Skala sa otrasie, vyletia z nej malé kúsočky a ostane hlboká
diera.
Nemám
však čas lepšie si prehliadnuť škody. Lana ku mne vysiela ďalšie dve gule,
každú pod iným uhlom. Švihnem rukou k bruchu, druhú odkopnem nohou. Gule
odletia Laniným smerom, no tá sa im poľahky opäť vyhýba. Podobný scenár sa
opakuje znovu a znovu, až kým unavená Lana nepadne na kolená do prívalu
vody. Vlasy má strapaté, sťažka dýcha. Na rozdiel od nej, som ja úplne
v poriadku. Napriek ohromnej sile som sa zadýchala len trochu.
„Ideme
ďalej,“ zavelím. Posledné dve techniky.
Už to skoro máme za sebou.
Otočím
sa na Marka a Josha. Tento raz si môžu vybrať, ktorý pôjde. „Štvrtou
špeciálnou technikou je stratenie. Jeden
z vás na mňa vyšle svoj živel, no miesto toho, aby sa odrazil od nejakej
bariéry, či aby som ho pohltila, dôjde k jeho úplnému rozplynutiu.“
Chalani
súhlasia. Pozrú sa na seba a po mlčanlivom rozhovore vystúpi bližšie ku
mne Mark.
Nasajem
vzduch. Táto technika je nebezpečná v tom, že pokiaľ nebudem dostatočne
rýchla, živel do mňa udrie v plnej sile.
Mark
pomaly sformuje vietor do gule. Je malá, že sa mu zmestí do dlane. Chce na mňa
ísť pomaly.
Pokrčím
nohy a som pripravená na útok. Keď guľa vyletí, už mám vyprázdnenú myseľ.
Vnímam priestor medzi mnou a ňou, jej rýchlosť i silu a čím je
bližšie, tým rýchlejšie sa rozpadáva opäť na vzduch. Posledných pár metrov odo
mňa sa vyparí úplne.
Mark
bez zaváhania hodí ďalšiu, no silnejšiu a väčšiu. Výsledok je rovnaký.
Zamľaskám.
Nie som celkom spokojná. Aj keď sa veterné gule rozplynuli dosť rýchlo
a znovu cítim len štipky únavy, nenašla som v tejto technike žiadne
viditeľné rozdiely z jej predchádzajúcou verziou. Okrem toho, že ak by som predtým použila štyri pokročilé techniky za
sebou, najskôr by som už ležala tvárou k zemi.
„Posledná
technika – celkové pohltenie,“ oznámim im bez čakania. „Môže ísť ktokoľvek
okrem Lany.“
Zarazia
sa. Lenže Lanu si k tejto technike nechcem zvoliť zámerne. Celkové
pohltenie som naposledy použila na smútočnom stretnutí na začiatku školského
roka, keď som do ruky pohltila značné množstvo ohňa. Už veľmi je mi dobre
známe, aké to malo následky. Preto ma zaujíma, čo ďalšie by sa mohlo stať.
A ak to nedopadne?
Zahriaknem
svoj vnútorný hlas. V krvi mi prúdi toľko adrenalínu, že teraz na
pochybnosti nemám myšlienky. Na postup dopredu sa odváži Josh. Čakala som, že
to urobí.
„Nemusíte
zem do ničoho formovať. Tento raz nepotrebujeme žiadne gule ani nič podobné.
Stačí, ak na mňa použijete celú jej silu vo forme, v akej je teraz. Skúste
na mňa vychrliť prúd hliny a piesku. Ja by som mala úplne pohltiť jej
silu. Pripravený?“
Josh
prikývne. Kľakne si a dotkne sa dlaňami zeme. Už som zistila, že sa
potrebuje svojho živlu dotknúť priamo, keď chce vyvolať čo najväčší útok.
Na
prázdno prehltnem. Som v pozore ako ešte nikdy predtým. Táto technika je
najnebezpečnejšia zo všetkých, no i najúčinnejšia. Démona, ktorý ju
použije, by mala dobiť ako úder blesku superhrdinu. Ak pri tom neumrie.
Behom
jediného zaklipkania viečkom sa pred Joshom objaví dvojmetrový stĺp hliny,
piesku a kamenia. Zvíri sa do špirály, zatočí ako tornádo a potom sa
z celej sily vrhne mojim smerom.
Zodvihnem
pravú ruku. Chcem byť uvoľnená, aby mohla energia ľahšie prúdiť do môjho tela,
no celá som akási strnulá. Mám strach. A právom.
Živel
do mňa narazí sťa kamión. Ruku ledva dokážem udržať vystretú s roztvorenou
dlaňou. Energia živlu zeme do mňa prúdi v litroch. Napĺňa ma až po okraj,
preteká, no stále jej je ešte dostatok na pohltenie. V dlani cítim bodavú
bolesť tisícich ihličiek. Pár kamienkov vyletí zo špirály a udrie ma do
hlavy. Mám čo robiť, aby som si druhou rukou chránila oči.
Štrk
pod mojimi nohami zaškrípe. Nohy sa mi samé od seba pohnú. Sila živlu ma
odtláča k moru. Nevidím Josha, Lanu ani Marka. Všetko, čo je predo mnou,
je zem. V ruke mi zapraskajú kosti. Zvriesknem od bolesti, lež môj krik sa
stratí v ohlušujúcom výbuchu.
Svet
mi zmizne pred očami. Objaví sa obloha, more, obloha, stromy, až nakoniec tvrdý
pád na zem. Voda mi omyje telo. Vlasy sa mi rozprestrú okolo tváre a s odchádzajúcou
vlnou zas klesnú dole. Na chrbte ma tlačia skaly, nad sebou vidím nebo.
Celé
telo ma bolí, v ušiach mi hučí. Lenže tak, ako je to nepríjemné, je to i ten
najsladší pocit. Bodavá bolesť na dlani mi nedovoľuje zovrieť ruku.
„Je
to v poriadku,“ hovorím si.
Som
omámená. Zdrogovaná. Naplnená silou živlov, s ktorými som sa dnes stretla.
Ich moc mi pulzuje v tele, napĺňa každučkú bunku, dovoľuje mi cítiť moc.
„Profesorka!“
V zornom
poli sa mi objaví trojica hláv. Sú vydesení k smrti.
„Ste
v poriadku?“
„Ste
niekde zranená?“
„Môžete
sa postaviť?“
„Je
to v poriadku,“ poviem znovu, skôr sebe, než im.
„Drane? Čo do-“
Píšeš skvěle, každou kapitolu čtu několikrát :)
OdpovedaťOdstrániťHaha!!! Stavim sa ze bude ovladat vsetky. Yes!! To bola ohromna kapitola!!! Ten zaciatok a trz toto.... slintam blahom. Nemozem sa dockat pokracovanie. To je BOMBAAAA!!
OdpovedaťOdstrániťDěkuji za skvělou kapitolu. Jsem zvědavá, co bude dál 😊
OdpovedaťOdstrániť