„Si
to najnezodpovednejšie, najtvrdohlavejšie a najnebezpečnejšie dievča, aké
som kedy poznal! Ohrozila si nielen seba, ale aj troch študentov. Dočerta! Veď
si dovolila, aby na teba pálili ako delá na terč. A vraj si si chcela vyskúšať
svoje techniky! Čo je to za sprostosť?! Vôbec...“
Sledujem,
ako mi Rais omotáva obväz okolo zápästia ako pravý profesionál a karhanie
Johna Ericka vnímam len na pol ucha. Acheron, strojaci vedľa mňa, nervózne
podupkáva nohou ako naštvaný zajačik s ostrými bodliakmi na chrbte. Jeho
hnev a urazenosť sa víria vo vzduchu a napĺňajú celú miestnosť. Hnev
riaditeľa je proti tomu nič.
Prevrátim
oči. Rais dokončí ošetrenie mojej ruky. Zatancujem prstami vo vzduchu, aby som
otestovala silu obväzu a vstanem.
„Všetci
sme to prežili, tak aký je problém?“
Moje
slová všetkých v miestnosti šokujú. Riaditeľ na mňa vypúli oči, ako by som
bola nejaké zjavenie.
Prejdem
okolo Raisa bližšie do pomysleného kruhu všetkého ich hnevu. „Pozrite, zvolila
som si túto... trochu nebezpečnejšiu cestu, pretože som presne vedela
o vašej reakcii. Vy obaja by ste sa mi snažili zabrániť v praktickom testovaní,
pretože by ste sa príliš báli o môj život.“ Pri posledných slovách
naznačím vo vzduchu úvodzovky. Uchechtnem sa. „V skutočnosti však ani jedného
z vás do toho, čo robím, nič nie je. Riaditeľ, mal by si sa venovať
dôležitejším veciam, ako vkladať všetku svoju energiu na moje sledovanie.
Napríklad by si mohol zájsť na večeru s Margaret Coln. Je to už pár
týždňov, čo tu bola, a dlhé odlúčenie by vášmu vzťahu nemuselo prospieť.“
„Drane!“
Otočím
sa na Acherona. Slová, ktoré popálili Johna Ericka, teraz otočím jeho smerom.
„A ty – si Kráľ Temných démonov, tak sa tak aj chovaj. Nepatrím pod tvoje
ochranné krídla, aby si na mňa musel dávať pozor. Tak prestaň kontrolovať každý
jeden môj krok.“
„Pani
profesorka!“ Tento raz ma upozorní Rais. Prudko sa k nemu otočím, no nemám
mu čo vyčítať. Oči mi prestanú blčať.
„Ďakujem
za ďalšie ošetrenie,“ poviem len.
John
Erick si sťažka povzdychne a pretrie si tvár. Jeho pohyb k nám je
pomalý, unavený. „Neviem, ako dlho ma ešte budeš viniť za smrť doktorky Roxy,
ale ak sa budeš hnevať akokoľvek dlho, všetok tvoj hnev si zaslúžim. No teraz
sme v úplne inej situácii, Sophia. Nebojuješ tu s Potomkami, to ty tu
ohrozuješ samú seba. Myslím, že sme si toho zažili od začiatku roka už dosť na
to, aby to nikomu z nás nebolo ľahostajné.“
„Presne
tak,“ pritaká Acheron. „To, že niečo začalo ovplyvňovať tvoje používanie
pokročilých techník, nie je jednoduchou záležitosťou. Mala si to s nami
najskôr poriadne prebrať. Zvážili by sme všetky možnosti, než by sme dovolili,
aby si-“
„Zabúdate,“
preruším ho, „že mám dosť veľkú myseľ aj za troch. Alebo ste presvedčení, že
som taká sprostá a nezvážila som všetky možnosti predtým, než som
pristúpila k niečomu takému nebezpečnému? Ak áno, tak to ma vôbec
nepoznáte.“
„Viem,
ako funguje tvoj mozog, Sophia. Len by som si prial, aby si aspoň jednému
z nás dôverovala natoľko, že by si sa s nami zdieľala vlastné
problémy.“
Dôvera. Čo to vôbec znamená? Koľko bolesti
to obnáša? Veriť niekomu je nebezpečné. A aj keď mu verím, to ešte
neznamená, že ma ten človek nemôže zradiť. A že mi nemôže ublížiť.
Zastavím
tlak, ktorý sa mi hrnie do očí. Nie som jediná, ktorú jeho slová zasiahli. Aj
Acheron vyzerá celý nesvoj, no jeho nepokoju nerozumiem.
Zamračím
sa na riaditeľovu bledú tvár. „Teraz to už viete. Keď ste takí múdri, aké budú tvoje
ďalšie kroky?“
Sama
viem, čo robiť, no pre tentokrát som ochotná poddať sa ich tlaku
a spomaliť. Existujú totiž len dve možnosti, ktoré môžu ovplyvniť moje
používanie piatich pokročilých techník.
Po
prvé, môže to byť kvôli Acheronovej krvi. Sila jeho krvi musela nejako
zreagovať s mojou vlastnou a vytvoriť takúto silu. Dobré bolo, že na
vyliečenie stačilo jediné – prestať ju piť.
Po
druhé, čo ma desí o dosť viac, môže to súvisieť s mojim novoobjaveným
živlom ohňa. A ak to je ďalší krok k mojej premene na niečo...
niekoho nového...
Stisnem
viečka. Nasajem ťaživý vzduch miestnosti a znovu zaostrím na Johna Ericka.
Jeho tvár je zamyslená, no viac nečitateľná. Prišiel na rovnaký záver ako ja?
„Najvhodnejším
krokom je urobiť výskum. Pozriem sa, či sa už niekto stretol s rovnakou
situáciou. Dovtedy by si nemala nič ďalšie vymýšľať.“
Tradičný
John Erick – odmietavý riskovať.
Pozriem
k Acheronovi. „Súhlasíš s ním?“
Ticho
prikývne. Ešte viac stiahnem obočie, išlo to akosi prirýchlo. Čakala som, že
bude mať viac kecov. „Postarám sa o to, aby nerobila ďalšie hlúposti.“
Odfrknem
si. Je to ako mať dvoch úplne nepoužiteľných strážnych anjelov.
„Takže
dohodnuté,“ pritaká riaditeľ.
Ich
správania mám už plné zuby. Otočím sa na päte a vypochodujem z riaditeľovej
pracovne. Dvere rozrazím trochu prudkejšie, čo odhodí počúvajúcu Mayu na druhú
stranu miestnosti. Fľochnem po nej nepríjemným pohľadom a kráčam ďalej.
Tesne v závese za mnou ide Acheron. Počujem jeho kroky, ktoré zmenili
svoju ľahkosť na dupot. Keď vyjdeme na chodbu a zatresnú sa za nami
posledné dvere, schytí ma za ruku a silno pritlačí k stene. Ten náraz
mi na okamih vyrazí dych.
„Čo
do-“
Päsťou
narazí do steny tesne vedľa mojej hlavy. Niečo zapraská. Nevedno, či
konštrukcia budovy alebo jeho vlastné prsty. Jeho oči sa ocitnú len pár
centimetrov od mojich. Hrejivá čokoláda sa z nich vytratí a ostane
len desivá, chladná búrka. Reťaz, ktorá držala rozhnevaného Acherona vo vnútri
riaditeľne ďaleko od mojich výstupov, akoby teraz povolila a naplno zaplnila
jeho telo. Všetok jeho hnev, ktorý doposiaľ predviedol, nesiahal jeho terajšej zúrivosti
ani po členky.
Prehltnem.
Sila a arogantnosť sa mi rýchlo vyplavia z tela.
„Takže
som len Kráľom Temných démonov, áno?“
precedí. Z jeho slov srší chlad, ktorý je bodavejší, než slová samotné.
„Nezabúdaj, že Svetlí démoni nemajú kráľa, ktorí by sa o nich postaral.
Tak by si mala prijať fakt, že patríš
pod moje ochranné krídla!“
„To
ťa tak veľmi vytočilo?“ Svoje poštuchnutie oľutujem v rovnakej sekunde,
ako to vyslovím. Oči čiernovlasého leva ma prepália po celej mojej hĺbke.
„To
bola len jedna z vecí, ktorou si ma dnes vytočila, Sophia,“ prizná.
„Najskôr si ma vytočila, keď som ťa videl na pláži. Potom, keď som zistil, že
si mi nič nepovedala. Vytočila si ma svojou aroganciou a pocitom, že pre
teba nič neznamená. Ale najviac tým, že mi po tom všetkom vôbec nedôveruješ.“
„To
nie je o dôvere,“ pokúsim sa namietnuť.
Acheron
zarazí druhú päsť k môjmu druhému uchu. Znovu čosi zapraská a ja už
s určitosťou môžem povedať, že je to stena. Dočerta, ten má ale silu.
„Tak
o čom to je?“ zasyčí sotva počuteľne.
Jeho
tesná blízkosť mi nerobí práve najlepšie. Vzduch je napáchnutý jeho odérom
a zlosťou. Ťaží ma v pľúcach ako voda. Pomaly sa dusím, no na druhú
stranu to nie je až také nepríjemné.
„Nie
je to o dôvere,“ zopakujem znovu slabým hlasom. Prečistím si hrdlo. „Len
som chcela urobiť niečo sama. Aby ste nado mnou nestáli ani ty, ani John Erick
ako stráže, ktoré ma stále kontrolujú. Chcela som samú seba presvedčiť, že niečo
dokážem vyriešiť aj bez vás. Že nie som taká slabá.“
„Napriek
tomu, za akú múdru sa prehlasuješ, si poriadne hlúpa. Naozaj berieš našu pomoc
ako slabosť? Nie je slabý ten, kto sa odváži požiadať o pomoc iného, ale
ten, kto jeho pomoc zaryto odmieta.“
„Fúha,“
prekvapia ma jeho slová. „Kedy si sa začal venovať motivácii?“
Sánka
mu zaklapne ako pasca pre zvieratá. „Ja to myslím vážne, Sophia!“
Moje
ruky automaticky vystrelia medzi mňa a jeho hruď, ktorá sa nepatrne
priblíži. Je napätý. Dúfala som, že sa po mojom priznaní už trochu upokojil. No
jeho hnev vyzerá na dlhšie.
„Čo
keby si si ten svoj hnev išiel odventilovať niekam inam a pustil ma?
Potrebujem sa pripraviť na hodinu,“ skúsim.
„Ďalšiu
hodinu máš až poobede. Neklam,“ zarazí ma okamžite. To už pozná môj rozvrh naspamäť? Dokonca aj ja s mám so
zapamätaním niektorých hodín problém a on... „Mala si mi o tom
probléme povedať hneď, ako sa objavil. Pomohol by som ti a vôbec by som si
nemyslel, že si slabá. Ani by som si z teba neuťahoval, keď ide
o niečo také dôležité.“
Povzdychnem
si. „Dobre, teraz mi je to už jasné. Môžeme to ukončiť?“ Znovu zatlačím do tých
pevných svalov. Bezvýsledne.
„Nie,
pretože to hovoríš len tak. Neskončíme, kým si nebudem istý, že je ti to naozaj
jasné.“
Stiahnem
tvár. Prečo to robí? Je to snáď nejaká nová
forma jeho trestov? Ani trochu sa mi jeho správanie nepáči a začína ma
to pekne štvať. Sila, ktorá sa predtým schovala do panciera ako vyplašená
korytnačka, sa mi vleje späť do končatín a pohltí moje srdce.
Z jednej strany cítim, ako brní v mojich orgánoch
a z druhej zas únavu a otrávenosť z Acheronovho konania. Mimovoľne
zaškrípem zubami. Uši mu zastrihajú ako strážnemu psovi.
„Je
mi to viac než jasné, takže to ukončime! Nemám na teba celý deň, Acheron.“
Chytím jeho ruku a z celej sily do nej zatlačím na najslabšom mieste.
Lakeť pod náporom splní svoju funkciu, ohne sa a umožní mi dostať sa
z levovej klietky. No len čo urobím pár krokov po chodbe, oveľa väčšia
sila, než je tá moja, ma schytí za ruku a vyvráti ju za chrbát. Druhou
rukou ma objíme spredu okolo ramien a pritiahne si k sebe. Keď vrazím
do jeho hrudi, už pod druhýkrát mi vyrazí dych.
„Ešte
som ti nedal zvolenie odísť,“ šepne desivo do môjho ucha.
To
ma nahnevá. „Nie je to už priveľa, Acheron? Som tvoja profesorka. Toto by si
nemal-“
„Táto
téma je už trochu ohraná. Si moja profesorka, ja som tvoj študent, to áno. Ale
dlho tomu už tak nebude.“
Netuším,
kam tým mieri, no tak ľahko ma nevydesí. Skúsim to z opačného konca. „Si
Kráľ Temných démonov a ja Svetlá démonka. Nemal by si ma takto šikanovať.
Mal by si ísť príkladom pre svojich-“
„Aj
to si mi už povedala,“ preruší ma znovu. Jeho čelo dopadne na moje rameno.
Nadýchne sa a potom prudko vydýchne. Jeho horúci dych ma pošteklí na
zátylku a vyvolá zvláštny pocit tepla. Táto situácia mi je čoraz
nepríjemnejšia.
„Acheron,“
oslovím ho miernym hlasom. Ak to nešlo hnevom, musí to ísť medom. Ešte raz
zopakujem jeho meno. Ruka okolo mojich ramien trochu povolí. Jeho druhá ruka,
ktorá zviera tú moju ochabne. Využijem túto šancu, no keď sa pokúsim pohnúť,
oblapí ma voľnou rukou okolo drieku a situácia sa ešte zhorší.
„Sophia,
poď so mnou na rande.“
Prestanem
sa vrtieť. Skameniem. Vzduch mi prúdi do pľúc a znovu von, avšak ja sa aj
tak dusím. Tupo sa dívam pred seba cez okno na pochmúrnu oblohu. V diaľke
počuť krik študentov náhliacich sa na ďalšiu prednášku; dvoch profesorov, ktorí
si vybavujú zmenu v rozvrhu a za oknom zas počuť škrekot morských
vtákov. To všetko mi znie ohlušujúco v dokonalom sluchu, ktorý sa
znenazdajky zapol. Moje uši však nebrázdia niekde v diaľke, lež vnímajú
tlkot srdca jedného démona.
Je
rýchly. Ťažký, akoby chcel preraziť steny, ktoré ho väznia v jeho hrudi.
A potom je tu môj tlkot. Slabý, sotva počuteľný. Zrazený z tempa jeho
šokujúcou otázkou.
„Ache-“
Zvyšok písmen sa mi zasekne v hrdle.
Ako sa to mohol... Prečo sa to... Čo do-
„Poď
so mnou na rande.“ Zopakuje otázku, sťaby sa mi neozývala v hlave.
Strasiem
jeho ruky zo svojho pása. Zrazu to ide ľahšie, než by som čakala. Dlhé prsty mu
padnú pozdĺž tela, keď sa na neho otočím. Jeho hnev je preč.
„Zbláznil
si sa, však?“ To nie je prvá vec, ktorá mi napadne. Aj tak však priskočím
k nemu, priložím mu ruku na čelo, akoby bolo naozaj možné, aby mal Kráľ
Temných démonov horúčku. „Acheron, si v poriadku?“
Stisne
mi ruku a stiahne si ju z čela. „Som úplne v poriadku. To
pozvanie myslím smrteľne vážne. Zabudni na všetko, čím sme od seba odlišní
a poď so mnou na rande.“
Zahabkám.
„Acheron, to- Nie je vhodné, aby si ma pozýval na rande. Viem, že to nerád
počúvaš, ale musím ti to znovu pripomenúť – som tvoja profesorka a ty si
môj študent.“
Čakám
na jeho reakciu, že ho moje slová rozrušia a vytočia, no on sa len okamih
tvári ako stena a potom sa jeho tvár pousmeje. „Nechám, nech si to
premyslíš. Asi som ťa šokoval, však? Pozri, aké máš červené líca.“ Mimovoľne ma
uštipne do jedného z nich. To spôsobí, že sa mi do tváre vleje ešte väčšia
horúčava.
„Nemám
si čo premýšľať,“ zafrflem si popod nos a rýchlo odídem.
Keď
už som za rohom, konečne sa môžem voľnejšie nadýchnuť. Udrie do mňa pár študentov,
no ja to skoro nevnímam. Rozhovor s Acheronom a jeho návrh sa mi
odrazu zdajú byť vzdialený. Akoby to bol len prchavý sen, ktorý sa po prebudení
rozplynie a človek naň zabudne. S tým rozdielom, že mne sa jeho slová
vryjú do mysle žeravým železom. Nebolia však. Hrejú.
ACH, jeden nadych a je koniec. Tvoje poviedky sa citaju same. Ach bozinku tak velmi si zelam nech ide s nim, ale ako vzdy myslim, zesofi urobi presny opak v snahe byt logicka a realna. Uz by sa na to mohla obcas vykaslat. :-)
OdpovedaťOdstrániťTen příběh je skvělý, už se nemůžu dočkat až si ho přečtu jako celek. Ash mě překvapil otevřeností, už se těším, co udělá, až Sofie řekne ne :) (pokud to tedy udělá...)
OdpovedaťOdstrániťJá tedy doufám, že se i přes ně, bude snažit dál 😊. Děkuji 🌸
OdpovedaťOdstrániť