Po
krátkom zaklopaní vojdem ku sekretárke. Jej tvár je pohrúžená do papierov, preto
si ma spočiatku ani nevšimne. Prečistím si hrdlo a pozdravím ju.
„Ah,
profesorka, chcete niečo?“ Jej tvár sa diametrálne odlišuje od slušnej otázky,
no keď už sa spýtala...
„Potrebujem
si nahlásiť voľno na budúci týždeň. Presnejšie na štvrtok a piatok.“
S úsmevom podídem k jej stolu. Sekretárke vyletí obočie, akoby som
práve z klobúka vytiahla živého králika.
„Skutočne?
To je od vás nezvyklé. Väčšinou sa len tak vyparíte bez toho, aby ste
komukoľvek čokoľvek povedali.“
Toto
podpichnutie pekne zabolí.
„Práve
preto som tentokrát prišla v predstihu,“ uškrniem sa. „Predtým išlo
o urgentné záležitosti. Teraz potrebujem voľno z osobných dôvodov.“
Maya
ma chvíľu skúma, potom si povzdychne. Pustí pero a postaví na kopu
papierov klávesnicu od počítača. Začne vyťukávať.
„Štvrtok,
piatok hovoríte?“
Súhlasne
prikývnem.
„Dôvod
dovolenky?“
„Rodinná
záležitosť.“
„R-o-d-i-n...“
Maya opakuje moju odpoveď a súčasne píše. „Dám to na postup
k riaditeľovi, ktorý to musí schváliť. Odpoveď by ste mali mať do
pondelka.“
Chcem
jej poďakovať, no akoby vyslovila čarovné zaklínadlo, vo dverách sa objaví riaditeľova
hlava. „Sophia, stalo sa niečo?“ Vyzerá, že je pripravený na najhoršie.
Zatnem
zuby. Musí sa vždy stať len niečo zlé?
„Ďakujem,
Maya. To je všetko, čo som chcela. Prajem pekný deň.“ Viem, že si to tá
bezduchá sekretárka nezaslúži, no dnes som sa rozhodla urobiť aspoň jeden dobrý
skutok.
Otočím
sa na päte k odchodu, keď mi riaditeľova ruka pristane na zápästí. Je
chladná ako ľad. „Potrebujem s tebou hovoriť. Poď na slovíčko.“
Spražím
jeho končatinu pohľadom. Na jazyku mám štipľavú poznámku ohľadom jeho
nemiestneho dotyku, no miesto toho som miernejšia a jasne mu dám najavo,
že o rozhovor s ním nemám ani najmenší záujem. Vlastne, už len fakt,
že s ním dýcham rovnaký vzduch, mi príde odporný.
Vypochodujem
z miestnosti a ani sa za sebou neobzriem. Viem, čo chcel preberať.
Iba hlupákovi by to nebolo jasné.
John
Erick už určite všetko vedel o nečakanom útoku Potomkov na moje auto. To,
ako veľmi to bolo zlé, si mohol domyslieť zo skutočnosti, že som o svojho
miláčika prišla, že Ciar skončila v nemocnici i vďaka rozruchu, ktorý
vyvolal príchod dobitého Acherona. Ale ak chcel nejaké vysvetlenie alebo ďalšie
informácie, bolo tam dosť svedkov, ktorých sa mohol pýtať. Mňa nech z toho
láskavo vynechá.
„Prečo
ideš taká nafunená?“
Acheron ma schytí okolo drieku, pritiahne si k sebe a vtisne mi bozk na
ucho. Tento intímny dotyk mi vyrazí dych a úplne odbije všetky myšlienky.
„Toto
by si nemal,“ zapriem sa mu do rúk. S ťažkosťami sa vyslobodím
z objatia pevného ako skala a odignorujem jeho nesúhlasné
zamraučanie. Jeho hnedo-červené oči sú rozšírené náruživosťou, akoby si práve
zobral drogu.
„Tak
čo ťa tak vytočilo?“
„Nie
som vytočná,“ oponujem mu, no márne. Sama to počujem na vlastnom hlase.
A to som si povedala, že dnes budem mať dobrý deň.
Povzdychnem
si. Obzriem sa po chodbe a skontrolujem, že nás nikto nevidel. Potom sa
opriem o stenu. Je príjemne chladná.
„To
kvôli riaditeľovi. Najradšej by som ho uškrtila jeho vlastnými rukami, to si to
neuvedomuje? A stále sa mi bude ukazovať na očiach.“ Nechápavo pokrútim hlavou.
Mimovoľne dupnem do steny a stena hlasno zaprotestuje.
Acheron
ku mne s úsmevom podíde, čo ma ešte viac rozpáli. Odhrnie mi z tváre
pramienok neposlušných vlasov a zastrčí mi ho za ucho. „John Erick na teba
chce dávať pozor. Správa sa k tebe ako otec. To, čo sa stalo, sa stalo.
Nebola to len jeho vina, Sophia. Všetci nesieme kus viny za smrť našich
priateľov.“
Kravina!
„Nič z toho by sa nestalo, keby mal John Erick viac guráže. Kvôli nemu
doktorka umrela. Zaslúžil by si trpieť aspoň spoly tak, ako ja.“
„Myslím,
že tak už trpí. Ale teraz na to nemysli. Nechaj to tak.“
Nadýchnem
sa, chcem sa spýtať, ako to môžem len tak nechať tak, keď mi to trápi srdce, no
to mi už on perami vysaje polovicu vzduchu z pľúc a pritlačí sa na
mňa ku stene. V jeho hrejivom objatí nie som schopná myslieť na nič iné,
než na to príjemné blaho, ktoré sa mi rozlieva po tele, do každej končatiny, do
každej bunky a úplne ma ovláda. Tento Kráľ Temných démonov nemá ani najmenšiu
predstavu o tom, akú veľkú moc nado mnou má. Desí ma to. No milujem to.
„Acheron,
musíš ísť do triedy.“ Odtisnem ho od seba – potrebujem na to všetku silu rúk.
„Nemusím.
Všetci si už zvykli, že vynechávam.“
Zúžim
oči. „Som profesorka. Ako by to vyzeralo, keby som ti toto akceptovala?“
Lišiacky
sa uškrnie. „Ale ja nie som len tvojim študentom. Som tvojim priateľom.“
Ďalším
bozkom mi to veľmi rád pripomenie, aj keď to naozaj nie je nutné.
„Acheron!“
zvýšim hlas. Odstúpim bokom, aby som získala trochu viac priestoru na
manévrovanie. „Do triedy, okamžite!“ Ukážem na schody. Jeho mrzutá tvár sa mi
vytratí z dohľadu až po ďalšej krátkej puse. Popritom mi sľúbi, že si ma
nájde pri ďalšej prestávke a budeme pokračovať tam, kde sme skončili. Zachvejem
sa od vzrušenia. Vzápätí si však vynadám do idiotiek. Kedy sa zo mňa stala taká
emocionálna démonka?
„Už
je mi lepšie,“ šepne Ciar. Jej tvár je rovnako bledá a rovnako krehká ako
zvyčajne. Našťastie ju už prepustili z ošetrovne, no od doktora mala
nariadené zotrvať ešte pár dní vo svojej izbe, aby sa doliečila a niekde
zbytočne neopadla.
Jej
telesná schránka je veľmi jemná – nemusím byť doktor, aby mi to bolo jasné. Nevydrží
toľko, čo ja a predsa som sa správala ako hlupaňa, keď som ju tak
ľahkomyseľne ťahala so sebou. Lenže, kto mohol vedieť, že na nás zaútočia Potomkovia?
„Pijete
dostatok krvi?“
„Áno,“
odvetí a ukáže na malú chladničku zabudovanú v skrini. Cez jej
sklenené dvere vidieť, že je úplne plná. „Chcem sa ospravedlniť, profesorka.
Nie som taká zdatná v boji a ešte som k tomu aj odpadla ako malé
decko.“
„To
je v poriadku,“ povzbudím ju úsmevom. „Sama som slabá, no dokážem bojovať
s Potomkami len vďaka výcviku u Asociácie. Nebyť ich, na žiadneho
Potomka by som si zrejme netrúfla.“
„Sú
to hrozivé beštie.“
Pritakám.
Aj ja sa ich bojím a to proti nim bojujem už niekoľko rokov. Každý nový
Potomok ma pritom dokáže vydesiť stále znovu a znovu. A možno
i viac...
Ciar
si skusne peru. „Pýtala som sa už Raisa, keď za mnou bol na ošetrovni, no
nechcel mi nič povedať. Čo sa stalo s tým Potomkom, ktorého ste si chceli nechať?
Zabil ho Acheron?“
Pokrútim
hlavou. „Nikam ho vzala schoval. Hovorí,
že je dobre strážený.“ O jeho slovách nepochybujem a uvedomujem si,
že sama by som s touto časťou mala problémy.
„Takže,“
zakašle, „plánujete ho prevychovať?“
Prevychovať Potomka je zložitá
a náročná úloha. som si istá, že ich niekto ovláda, pretože riadené útoky
sa ich bežnému správaniu nepodobajú. Už z toho dôvodu sa musím pokúsiť
naverbovať tohto Potomka na svoju stranu, no či sa mi to skutočne podarí
a prídem tomu konečne na koreň, je vec úplne iná.
„Začnem
s tým cez víkend. Skúsim to, no ak sa to nepodarí, Acheron ho bude musieť
zabiť.“
Ciar
prikývne. Ošije sa. Uhýba mi pohľadom, niečo chce a preto ju pobádam.
„Viem,
že nie som práve platná. Ale mohla by som vám aj naďalej pomáhať?“
„Neviem.
Nechcem vás znovu ohroziť, Ciar. Nemyslím, že je to vhodné...“
„Prosím!“
Zopne ruky a zrazu skončí na kolenách. „Budem sa držať ďalej a zlepším
sa aj v boji, no chcem byť pri tom.“
Skrivím
tvár. Naozaj to nie je dobrý nápad. Aj samotný Acheron je proti. Ak mi už má
niekto pomáhať, bude to on, vravel. On a Rais, jeho psy, ako blchy vo
vlasoch. Spolupráca s nimi všetkými mi nie je po vôli. Práce so Ciar ma
doposiaľ bavila, no takto ju ohrozovať?
Po
ďalšom prosíkaní poľavím. Varujem ju však, že sa o seba musí vedieť
postarať sama, že na ňu nikto nebude dohliadať a už jej nikto nemusí
nabudúce pomôcť, ak bude stáť proti Potomkovi. A že taká situácia opäť nastane
je veľmi pravdepodobné, keďže priťahujem Potomkov ako magnet.
So
Ciar si potrasiem rukou a konečne si potykáme. Potom ju vytiahnem von z izby,
čerstvý vzduch by jej mal urobiť dobre. Prechádzame sa po zamrznutom lese a preberáme,
ako najlepšie pristupovať k Potomkovi. Návšteva v zoo nám dala pár
typov, čo robiť a čomu sa, naopak, vyhnúť. Lenže divoké zviera nie je
presne ako Potomok. Avšak na tých žiadnu príručku ešte nikto nenapísal.
„Pustite ma!“ Skríkne chlapčenský hlas
neďaleko od nás. Začuje ho i Ciar. Poponáhľame sa ta.
V koloseu
vyhĺbenom do zeme sú traja chlapci. Jeden z nich je Silas Corwell.
„Tak
ti treba,“ zahučí na neho chalan stojaci oproti. Silas vypľuje krv, nestihne sa
uhnúť a schytá ranu zemským živlom, ktorá ho odhodí niekoľko metrov do
sedadiel.
V ruke
sa mi vyformuje ohnivý bič, ktorý hlučne zaplieska vo vzduchu. „Tak dosť!“ skríknem
po nich, ak by som ich ešte neupútala. Dvaja chlapci sú z prvého ročníka,
sú to jeho noví spolužiaci.
„Vy
dvaja, ku mne!“ prikážem neúprosne. No oni sa otočia na päte a behom niekoľkých
sekúnd sa vytratia do lesa. Vykročím za nimi, Ciar ma však zastaví. Kývne
hlavou smerom k Silasovi, ktorí sa ťažko pozbieral zo zeme.
„Si
v poriadku?“ spýtam sa. Drží si ruku, tvár má samú modrinu a z rozbitej
pery mu vyteká pramienok krvi. Možno má zlomené aj nejaké kosti.
„Ďakujem,
profesorka,“ precedí. Jeho chrapľavý hlas ma prekvapí. Oči mu blčia, sú
podliate krvou. Nevyzerá ako niekto, kto dostal nakladačku, ale skôr ako
niekto, koho od tej obete museli odtiahnuť. Jeho oči vyzerajú bojovne a chladne
zároveň.
„Mám
ťa odprevadiť na ošetrovňu?“
„Ste
ako moja staršia sestra.
„Čože?“
„Nič.
Dovidenia.“ Krátko kývne hlavou a obíde nás.
„Čo
to, dočerta, bolo?“ Pozriem znovu na pódium. Je zničené, akoby tam prebiehala
jedna z mojich akčnejších hodín. Študenti mali však prísne zakázané
používať svoje schopnosti mimo praktických hodín. Najmä prváci, ktorí sa ťažko
ovládali. Bolo to kvôli tomu, aby na ošetrovni skončilo viac rozbitých nosov,
než mŕtvol. Ale podľa stôp po ňom zjavne išli, akoby ho chceli zabiť.
„Nahlásime
ich riaditeľovi?“ spýta sa Ciar. Zrejme by to bolo najvhodnejšie, no znovu sa s ním
stretnúť...
„Neskôr
sa za ním zastavím,“ zaklamem. Takúto somarinu vybavím aj sama.
Po
hodine odprevadím Ciar späť do izby a nájdem si chlapcov, ktorých sme
predtým stretli. Rozhovor s nimi je ako rozhovor so stenou. Dočerta, aj tá
by bola zrejme zdieľnejšia. Aj keď zaryto mlčali, dostali svoj trest, ktorý z nich
dostal aspoň ufňukané mrnčanie a nadávky. Keď som odišla, počula som ešte,
ako ma posielajú do horúcich pekiel a Silasa varujú, aby si na nich dával
pozor, inak ho nabudúce naozaj prizabijú.
Sú
to len decká, no nemienim ich vyhrážky nechať len tak. Keďže ide o Temných démonov,
zastavím sa za Raisom, veľkým oblúkom sa vyhnúc Acheronovi, a informujem ho
o ich správaní. Bez toho, aby som pokračovala, sa sám ponúkne, že ich ešte
pokára a ak ani potom neposlúchnu, dá im poriadnu lekciu.
Chcem
mu poďakovať za jeho ústretovosť, no Acheron, akoby mal na mne sledovacie
zariadenie, ma schytí za ruku a odtiahne do prázdnej triedy. Pokarhá ma,
že sa mu vyhýbam. Nestihnem mu ani odpovedať, keď mi s úsmevom prezradí
svoj plán:
„Dnes
sa musíš poriadne vyspať. Zajtra skoro ráno vstávaš a budeš mať hodiny.
Večer totiž odchádzame na víkend do Kanady.“
„Prosím?“
Azda som zle počula. „Prečo- Ako-“
„Na
naše rande, predsa.“
Táto
odpoveď ma úplne ochromí. Schválila som mu to len pred chvíľou a to už
stihol všetko vymyslieť? Pripraviť? A do Kanady? Prečo to nemôže byť
niekde bližšie? Čo má Kanada a my nie?
Zastaví
moje protesty horúcim bozkom. Veľmi rád sa bozkáva. A potom ma nechá celú
rozhorúčenú osamote. Čo vlastne budeme
sami robiť v Kanade?
Vybehnem
do mrazivého počasia a hodím sa do snehu. Schladí mi to hlavu a otupí
zmysli. Prekliaty Acheron. A keď mi je už priveľká zima, lusknutím prsta
vytvorím ohnivý kruh, ktorý okolo mňa roztopí všetok sneh a príjemne zahreje
zem. A potom sa moje myšlienky opäť vrátia k jeho perám a k predstave
nášho prvého rande.
Juchuuuuuuuuuuu. Konecnw nkva kapitolka. Sice kratka ale aj tak pekny Vianocny darcek. Uz sa tak tesim na to ich rande a este v Kanade... milujem Kanadu ♥ . Dfm, ze dalsia kapitolka bude coskoro.
OdpovedaťOdstrániťJee dakujem. Stale verne cakam. Tesim sa na pokracovanie.
OdpovedaťOdstrániťKrásná kapitola. Na povídku jsem nezapomněla, ale doufám, že na pokračování už se nebude muset čekat tak dlouho.
OdpovedaťOdstrániťDievčatá veľmi vám ďakujem za vaše komentáre. Naozaj som sa bála, že na túto poviedku sa už zabudlo, no som neskutočne šťastná, že si po toľko oddychu stále našla svojich čitateľov. Vaše komentáre ma veľmi potešili a prinútili ma, aby som novú kapitolu dokončila čo najskôr. Pretože začať som už začala. :)
OdpovedaťOdstrániť