Z romantických
filmov by sa rande dalo definovať ako večera pri sviečkach. V drahej
reštaurácii v Paríži. Na móle v Benátkach za zvukov huslí. Keď niekto
uvarí večeru. Ale keďže démoni nejedia ľudské jedlo, obyčajné rande je trochu
komplikovanejšie. Zrejme. Neviem to, nikdy som na žiadnom nebola. A je to
v poriadku. Mám sedemnásť a skúseností v toľkých oblastiach, že
by z toho obyčajnému démonovi zrejme praskla hlava. Zachraňovala som
životy, brala ich, lovila Potomkov, bola väznená, lovená, umierala som... Len
s tým prekliaty randením a vzťahmi medzi opačnými pohlaviami žiadne
skúsenosti nemám. Jedno viem však určite – takto by vyzerať to rande zrejme
určite nemalo.
„Môžeme
to prepnúť? Rozskočí sa mi z toho hlava.“
Pozriem
na Sarith a prebodnem ju pohľadom. Z nejakého dôvodu, ktorý som
doposiaľ nepochopila, potrebovala sedieť vpredu vedľa Acherona. Z nejakého
dôvodu totiž musela ísť s nami. A nie je jediná. Z nejakého
dôvodu sme museli byť piati.
„Iste,“
usmeje sa Acheron a prepne romantickú pesničku na správy.
Svoj
pichľavý pohľad presuniem na jeho temeno a v duchu dúfam, že to
naozaj cíti. Vyšlem k nemu otázku, no môj vnútorný hlas je príliš slabý.
Mám sto chutí nahlas vykríknuť: „Čo je toto dočerta za rande!“ Ale udržím sa
rovnako, ako som to vydržala posledné štyri hodiny. A v aute
s rozmaznaným a večne nespokojným psom to naozaj nebola hračka.
„Viem,
že som sa to už pýtala, ale...“
„Ash
povedal,“ preruší ma rázne Sarith, „že cesta potrvá aspoň päť hodín. Nevieš
počítať?“
Prevrátim
oči v stop a chvíľu ich tam nechám. Ak by som bola veriacou, teraz by
som sa modlila k Bohu, aby mi dal silu, a vyhnal mi z hlavy
predstavy, ako ju uškrtím.
„Už
to nebude trvať dlho, Drane,“ usmeje sa na mňa Ash, no moju náladu to nejako
nezlepší.
Všimla
som si to už dávnejšie. Od istého času, vždy, keď sme sami, oslovuje ma menom.
Ale keď sme s niekým, som proste Drane. Fakt by ma zaujímalo, kedy
s tým hodlá prestať. Aby som sa upokojila, úplne touto myšlienkou
zamestnám svoju myseľ, až kým nedorazíme do cieľa.
Acheron
zastaví pred dvojposchodovou drevenou chatou. Je obrovská a na ešte väčšom
priestranstve sa nachádza. O príjazdovú cestu sa ktosi starostlivo stará,
no okolie tvorené lesom, je pokryté hustou bielou prikrývkou. Keď vystúpim,
ovanie ma príjemný vetrík a na jednej strane zbadám vysoké hory.
Dvere
sa po chvíli otvoria a objaví sa v nich starší muž v rovnošate.
Určite to nie je Temný démon.
„Vitajte
doma, pane.“ Privíta Acherona a s radosťou mu vezme tašku z rúk.
„Kde
to sme?“ spýtam sa so záujmom. Ash je síce Kráľom Temných démonov
v Amerike, no nečakal som, že by žil v takomto... prostredí.
Je
tu aj jeho rodina?
„Toto
je jeden z mojich domov. Je tu bezpečne a pokoji.“ Obe slová
zdôrazní. Vezme ma za ruku a ukáže mi dom.
Vo
veľkej izbe, ktorá mi je určená, si na chvíľu ľahnem do voňavých prikrývok
a ocitnem sa na lúke plnej kvetov. Tá vôňa je všade. Je taká jemná, no
intenzívna zároveň, že sa mi dokonca dostane do oblečenia i vlasov. Niekto
si tu dal naozaj záležať.
„Prečo
sme vlastne tu?“
Otočím
hlavu k Acheronovi. Je dosť zvláštne, že z jedného rande sa stal
výlet do Kanady na celý víkend. Ešte divnejšie je, že s nami bol aj Rais,
akoby sa bez neho Kráľ nemohol nikam pohnúť. Prebodne ma závisť. Keď si to
uvedomím, posadím sa na posteľ a vážne sa pozriem na Temného démona pred
sebou.
„Acheron.“
Tvári
sa, že ma nepočuje. To mu nezhltnem.
„Je
to rande.“
Zúžim
oči. Naozaj chcem počuť jeho definíciu tohto slova.
„Rande
so Sarith, Raisom a Ciar.“
„Za
to ja nemôžem. Ciar pozval Rais. Ak chceš vedieť prečo, spýtaj sa ich sama.“
Áno,
to určite urobím. „A čo ten zvyšok?“
Acheron
položí batoh a prestane z neho vyťahovať veci. Podíde ku mne, chytí
mi tvár do dlaní a urobí si z mojich líc hračku. „Je to pre tvoje
dobro. Zdá sa, že akonáhle opustíš brány školy, hrozí ti smrť. Nikdy by som si
neodpustil, keby ti pri mne niekto ublížil, Sophia. Oni sú len zálohou – keby niečo.“
Jeho
slová ma dojmú. Po lícach sa mi zosypú slzy, aj keď si nie som istá, či je to
od dojatia alebo od toho, ako veľmi mi mačká tvár.
Odtiahnem
mu ruky a silno ho objímem okolo drieku. „Vieš, že sa o seba viem
postarať – keby niečo.“
„Jasné.
Ale nebudeme pokúšať šťastie, okej?“
Pohladí
ma po vlasoch. Ani nestihnem zaregistrovať ten pohyb a vtesná mi bozk na
pery. Vychutnám si ho.
Po vybaľovaní,
keď doslova vykopem Acherona z vlastnej izby, lebo sa mi tam chcel
nasťahovať, sa prejdem po dome. Je skutočne obrovský a pojem chata tu
naberá úplne iný význam. Samozrejme, Kráľ si to môže dovoliť. Verím, že by sa
totiž v pokoji mohol zaradiť medzi stovku najbohatších mužov sveta
a najhoršie miesto by určite aj tak neobsadil.
Za
oknami si všimnem hádku medzi Sarith a Raisom, no odmietam použiť svoj
sluch, aby som ich počúvala. Nemám záujem kaziť si výlet jej hlúpymi rečami. Už
len fakt, že je s nami, mi naháňa husiu kožu. Ak by bolo na výber, oveľa
radšej by som s nami zniesla bledú Kanaďanku Ellee, než tmavovlasú
Turkyňu, ktorá sa evidentne nedokáže ovládať.
Po
hádke sa Sarith otočí na päte. Čo ani jedna z nás nečaká, že Rais použite
vietor a sfúkne na ňu hromadu snehu zo stromu. Z úst sa mi vyderie
hurónsky smiech pri pohľade na snehuliaka. Zapchám si ústa, no to už Sarith
vracia úder v podobe snežnej gule. Sama vie ovládať vodu preto zrejme nie
je bezpečné zahrávať si s ňou uprostred zasneženej krajiny.
„Slečna?“
Otočím
sa za stareckým hlasom. Správca sa na mňa milo usmeje.
„Pán
Ulliel vás čaká pred domom. Mám vám povedať, aby ste sa poriadne obliekli.“
Nakloním
hlavu za odchádzajúcim mužom, pohodím ramenami a ešte raz sa pozriem na
snehuliakov. Napriek snahe, Sarith vyhráva.
Acheron
sedí na malom skútri a skúša jeho motor. Vykročím k nemu, no žalúdok
sa mi búri.
„Ideme
niekam?“
„Áno.
Naskoč si.“ Kývne za seba. Už len pri tej predstave sa mi nerobí dobre. Nie že
by som Acheronovi nedôverovala, ale...
„Nehovor,
že sa bojíš.“
Urobím
grimasu. Niečo také pred nim nemienim odhaliť. Naberiem všetku svoju silu
a posadím sa za neho. Schmatne mi ruky, obtočí si ich okolo pása.
„Pevne
sa drž, aby si mi nespadla, ty bojko.“
„Ja
sa nebo-“ Nedokončím. Acheron vyrazí tak prudko, až ma hodí dozadu a ja
mám skutočne čo robiť, aby som sa za ním udržala. Schmatnem ho silnejšie, než
by som chcela a úplne sa k nemu prilepím. Presne to chce, pretože
hneď na to spomalí a ja napriek vetru počujem jeho smiech. Vrátila by som
mu to, no akýkoľvek môj pohyb sa mi zdá nebezpečný. Preto len celá červená schovám
hlavu medzi jeho lopatky a zatnem päste.
Zdá
sa mi to ako celá večnosť, keď nás prestane bičovať vietor a hluk motora
skončí. V ušiach mi ostane úplne ticho.
„Držíš
ma, lebo sa stále bojíš alebo ma tak veľmi miluješ?“ podpichne ma. Odtiahnem sa
takou silou, až sa zošuchnem zo zadku snežného skútra rovno do kopy snehu. Acherona
to opäť pobaví.
„Prepáč,“
dodá vidiac, že jeho zábavu nezdieľam. Pomôže mi na nohy a ja úplne
zamrznem prekvapením.
Pred
nami sa otvára les i hory a v ich strede sa vynára jazero. Napriek
niekoľkým stupňom pod nulou, nie je celé zamrznuté. Stromy sa v ňom ligocú
ako v zrkadle, čím ho farbia do zelenomodrej. Inak je také priezračné, že
by som hádam dovidela i na dno.
Od
nás sa niekoľko metrov do jeho stredu ťahá biele mólo. Je obvešané svetlami
a na jeho konci je pripravená fľaša s pohárikmi a ešte čosi.
„Poď.“
Chytí ma za ruku. „Miestni tomu tu hovoria Pekelné jazero. Pretože jeho vrchné vody
sú také studené, že by ti tam stačilo pár sekúnd, aby si stratila vedomie
a zamrzla. No vďaka horúcemu podvodnému prameňu nezamrzne ani pri tých
najnižších teplotách.“
Vystúpime
na mólo, no ja v strede zastavím.
„Počkaj,
nepôjdeme až na koniec, však? Vieš, že sa bojím vody.“ A jeho výklad tomu
nijako nepomohol.
„Viem.
Ale tu sa nemusíš báť. Lebo si so mnou.“ Chce ma opäť chytiť, no ustúpim.
„Acheron,“
začnem vážnejšie, „bojím sa spávať aj na White
Queen a to je priviazaná. Nemôžeš odo mňa chcieť, aby som sa
v pokoji posadila na okraj tohto tu a užívala si výhľad.“
Uškrnie
sa. „To, samozrejme, nechcem. Chcem, aby si sa vyzliekla, skočila do jazera
a užila si výhľad.“
„Tak
to sa nestane.“ Stočím sa, avšak skôr, než stihnem vykročiť, schytí ma okolo
pása a odtiahne k okraju. Vykríknem, až sa ozvú hory. „Acheron,
okamžite ma pusti!“
„Dobre,
ale dáš si tu so mnou aspoň jeden pohárik.“
„Dobre,
len ma pusti.“
Zovretie
povolí a ja sa konečne môžem znovu dotknúť nohami pevnej zeme. Okolo mňa
je samá voda. I keď je jej hladina pokojná a stále prekrásna, začína
mi byť zle. Acheron nám neleje. Do nosa mi zavanie alkohol. V duchu dúfam,
že je to aspoň štyridsiatka, nech na pár sekúnd otupí moje zmysli, kým sa
odtiaľto dostanem.
„Takto
som si teda to rande nepredstavovala,“ priznám.
Ash mi podá pohárik. „Prepáč. Chcel som, aby bolo
nezabudnuteľné.“
„Bolo
by, keby som sa utopila.“
Nečakám
na štrngnutie. Celé to do seba obrátim a v návale zlosti si vezmem aj
Acheronov pohár. Je to taký idiot!
„Vieš,
čo som ti povedal, keď sme sem prišli, však?“ Prikývnem. „Naozaj by ma zabilo,
keby ti niekto ublížil.“ Načiahne sa. Prejde mi prstami okolo ucha do vlasov
a pobozká mi lícu kosť. „Keby ti ublížil niekto iný ako ja.“
Čo... Hlas mi uviazne v hrdle. Svet
sa otočí rýchlejšie, než by mal. Zem sa opäť stratí, ja sa stratím a potom
sa znovu nájdem. Pevnejšie sa chytím Aherona, no ten proste ustúpi. Odíde odo
mňa a nechá ma padnúť. Prepadnúť sa do hlbokej tmy, ktorá ma pohltí. Jej
horúčavosť mi ústa, pľúca i žily.
Naprázdno
zamávam rukami nad sebou po niečom, čoho by som sa mohla chytiť. V diaľke vidím
svetlá, postavu. Všetko je však také rozmazané.
Acheron. Prečo?
Prečo si mi to urobil?
Prečo si ma otrávil?
Prečo si ma zhodil?
Prečo si mi povedal, že ma miluješ, keď...
Ruky
sa obtočia okolo môjho tela a na pery sa mi prisajú tie jeho. Vdýchne do
mňa vzduch, po ktorom moje paralyzované telo tak bezmocne túžilo. Obmotám sa
okolo neho ako chobotnica – všetkými končatinami. Ak už mám umrieť, tak pôjde
aj on!
Naše
hlavy sa vynoria nad hladinou. Hlasno sa nadýchnem a ešte hlasnejšie
rozkašlem.
„Prepáč.
Prepáč mi to. Už je to v poriadku,“ tíši ma. Hladí ma po chrbte, silno
objíma. Chcem ho odsunúť, utopiť, no na niečo také nemám silu. Ruky mám vláčne
a keby ma sám nedrží, zrejme sa ocitnem znovu pod hladinou.
„Zbláznil
si sa?“ vytesním zo seba. Hlas sa mi láme. Celá sa chvejem, avšak voda je ku
podivu príjemne horúca. „Prečo si to spravil ty idiot?!“
„Pretože
som musel. Pretože je to tvoja slabosť a ja ťa jej musím zbaviť.“
„Čo
do-“
„Si
kvôli tomu zraniteľná, Sophia! Čo to nechápeš? Dosť, čo sa vystavuješ sama
zbytočnému riziku, naozaj potrebuješ, aby niekto zistil, že sa bojíš vody
a proste ťa utopil? Aspoň ušetria na guľkách, čo?“
„Evidentne
si sa to nemal dozvedieť ani ty.“
S ťažkosťami
vystrčím ruku po móle, ale to je priďaleko. „Pomôž mi hore,“ prikážem mu
prísne.
„Nie.
Kým sa nenaučíš plávať, zostaneš tu.“
Prevrátim
oči. „Ja viem plávať, ty chumaj. Len mám strach z vody, takže ma okamžite
vytiahni!“ teraz už skríknem.
Acheron
si ma odtiahne a vážne sa na mňa pozrie. „Tak prečo si neplávala, keď som
ťa zhodil?“
Nemôžem
uveriť, že sa ešte pýta. „Zdrogoval si ma a teraz chceš, aby som plávala?“
Skúmavo
nakloní hlavu. „Zrejme som ti dal priveľa,“ uvažuje nahlas. Ak by som mala pri
sebe svoju zbraň, vystrelila by som na neho. A neľutovala by som.
Nasajem
vzduch, privriem oči. Oblečenie mám celkom zmáčané a voda sa bezprostredne
dotýka každej mojej bunky. Acheron je tvrdohlavý. Možno ak by som...
Snažím
sa vypustiť takú ohnivú dávku, že by behom pár sekúnd vysušila celé jazero, no
moja moc sa nedá vôbec uchopiť a ovládať.
„Musíš
pochopiť môj zámer, Sophia,“ začne zmierlivo. „Viem, čo sa ti stalo, viem, že
je to na teba zhurta a teraz ma zrejme asi nenávidíš najviac na svete, ale
je to pre tvoje dobro.“
„Aby
to niekto nevyužil,“ dodám a otvorím oči.
„Presne
tak.“
Cítim
to z jeho hlasu, vidím to v jeho prekrásnych hrejivých očiach, môj
mozog sťažka chápe jeho logiku, no temnota v mojom srdci si chce aj tak
stáť za svojim, vyliezť z tohto pekla a... pomstiť sa.
Prehltnem
horkosť v ústach. Chce sa mi plakať.
„Prosím,“
opäť sa mi zlomí hlas. Nie som schopná dokončiť vetu, keď sa mi na pery prisajú
Acheronove ústa. Ani tomuto obyčajnému útoku sa nedokážem ubrániť.
„Naozaj
ťa nechcem stratiť, Sophia. To by som radšej prišiel o vlastný život.“
Jeho
priznanie vo mne zanechá devastačné následky. Ochromí zvyšok mojej bytosti a zničí
aj posledné chvíle vzoru.
Horúca
spodná voda mi prúdi okolo členkov, stáča sa okolo našich prepletených tiel,
Acheronovo teplé líce spočíva vedľa toho môjho. Ani jeden z nás sa nehýbe.
Nadnáša nás jeho vlastná sila, ktorou ovláda vodu okolo nás. Trvá to minúty,
možno hodiny. Keď zo mňa vyplaví aj posledné zvyšky neznámej drogy, sám mi bez
odporu pomôže na mólo. Zapáli oheň v malej čiernej nádobke na trojnožke,
prehodí cezo mňa deku a vtesná ma do svojho náručia. Z jeho tela
prúdi teplo, ktoré mi suší oblečenie a stará sa, aby ani jeden z nás neumrzol.
Sama vyšlem pár ohnivých zábleskov okolo nás.
„Nechcem
som ťa vystrašiť,“ prizná do ticha prerušovaného praskaním ohňa.
„Nevystrašil,“
zaklamem. Okamžite to spozná. Ospravedlní sa a aj keby som mu chcela z plného
hrdla vynadať, poslať ho do čerta, alebo ho znovu strčiť dnu, moje srdce je
voči nemu proste príliš zmäknuté, aby som čo i len pípla
„Nevedela
som, že si sa do tých citov až tak veľmi prepadol. Kedy sa to vôbec stihlo
stať?“ Väčšinu času ma Acheron neuveriteľne vytáčal svoju nadradenosťou,
drzosťou. Už od môjho príchodu sme nemali dobré vzťahy, avšak osud nás stále
zvádzal dohromady. Kedy ma teda začal milovať až tak veľmi, že by obetoval
úplne všetko?
„Je
to dosť vtipné,“ uškrnie sa, čím mi pošteklí konček ucha. Zapýrim sa – v skutočnosti
to radšej nechcem vedieť.
„Bolo
to v deň, keď sme zostali zavretí v tom mraziaku.“
Vypúlim
oči, otočím sa na neho. Myslí to smrteľne vážne. „Čo dočerta? Veď si ma
nenávidel.“
„Ak
by som ťa nenávidel, nezachraňoval by som ťa bozkom ako spiacu princeznú, ty
moja Šípková Ruženka.“ Pobozká ma na konček nosa. Drsne si ho utriem a oddialim
tvár do bezpečnejšej vzdialenosti.
„Hovor
vážne!“
„Myslím
to smrteľne vážne, láska. V tom mraziaku si ma úplne zlomila.“
„Ale
nesprával si sa zamilovane. Skôr si vyzeral, že ti moja existencia stále lezie
poriadne na nervy.“
„Liezla.
Ale zároveň si ma neuveriteľne priťahovala. Každým jedným skutkom, každým
svojim názorom si ma k sebe len viac a viac priťahovala. Až sme
skončili tu. Teda dúfam, že toto nie je náš koniec.“
Prižmúrim
oči. „Takže mi chceš povedať, že som si skrotila svojho čiernovlasého leva?“
„Tak
takto ma voláš?“ zasmeje sa popod fúzky.
Vyhreším
sa a otočím sa späť dopredu. Pohľad na hory odrážajúce sa na vodnej
hladine je prekrásny, ale ja sa tak mocne zakuklím do deky a jeho hrude,
že naň sotva dovidím. Stisne ma do svojich ohromných kliešťov.
„Nikdy
nerobíš rozdiely. Vždy brániš úplne všetkých – Svetlých aj Temných démonov. A keď
ti ubližujú, nikdy sa nesťažuješ. Nehľadáš pomoc, pretože si myslíš, že všetko
dokážeš zvládnuť sama. A zvládaš to, aj keď z toho vyjdeš zranená.“
Povzdychne si. Objatie zosilnie. „Si ochotná stáť si za svojim, aj keby to malo
znamenať, že pôjdeš proti najväčším zverom v našom svete. Stála si proti
riaditeľke Asociácie démonov a verejne ju chcela popraviť. Stála si proti
Raisovi a skoro si ho zabila. Stála si proti množstvu Potomkov a kým by
mnohí utiekli ty si sa odvážne vrhla s nimi do boja. A veľakrát si stála proti mne, až z toho
nakoniec vzišlo, že som sa do teba bezhlavo zamiloval.“
V duchu
si vydýchnem, keď konečne ukončí svoj monológ. Pri každom ďalšom slove sa mi
srdce rozbúchalo rýchlejšie, až mám pocit, že mi teraz vyskočí z hrude. Poklepem
si na prsia. Trochu zosmutniem.
„Vieš,
že ja ti rovnaké slová povedať nemôžem. Nemilujem ťa tak veľmi ako ty-“
„Viem,“
preruší ma. „A je to v poriadku. Nateraz má dosť lásky pre nás oboch. A to,
aby si sa do mňa poriadne zamilovala, na to máme čas celý život.“
Zasmejem
sa. „Nejako si veríš.“
„Samozrejme,“
odvetí energicky so smiechom. „Som najúžasnejší Kráľ Temných démonov, aký kedy
na tomto svete existoval. Proste nemám konkurenciu!“
„Ale
vieš o tom, že v Anglicku je ďalší Kráľ Temných démonov, však?“
„Jasné,
ale ty žiješ v Amerike, nie v tom vyfintenom Anglicku. Takže spadáš
pod moju moc, si moja žena.“
„Zdá
sa, že si to s týmto vzťahom už nemôžem rozmyslieť, čo?“
Pokrúti
za mnou hlavou. „V žiadnom prípade. My dvaja sa nikdy nerozídeme, Sophia. A toto
rande je toho dôkazom.“
Z časti
má pravdu. Je dôkazom toho, že mu odpustím čokoľvek. Že je majstrom slov, ktoré
odomykajú moje srdce.
Táto kapitola sa mi trochu vymkla spod kontroly. Dlho som sa na jej písanie tešila, mala som presný plán, čo budú robiť, no zrazu sa z korčuľovania stalo "topenie" a samú ma to zaskočilo. Ale dúfam, že napriek tomuto zvratu sa vám to aspoň trochu páčilo a budete tu aj pri ďalej kapitole, v ktorej toto podivné Acheronovo rande pokračuje!
PS: Na tomto prípade sa dá jasne vidieť, že v skutočnosti nie som autorom, ale len zapisovačom tohto príbehu. :)
Opet velky potlesk a dik za pokračko
OdpovedaťOdstrániťKonečně mohu komentovat na tvém vebu. BabčaS
OdpovedaťOdstrániťBabča, som skutočne rada, že si našla cestu, ako napísať ten koment. :D A veľmi ďakujem za komentár. :)
OdstrániťDakujem ti za dalsiu uzasnu kapitolu. Pavi sa mi ze Ash je zamilovany a moja zvratenost miluje skutocnost ze Sophia sa priznala ze ho miluje menej. Ci uz je to pravda alebo si to len nahovara je uplne jedno. Ale je to original hrdinka. Cely tento pribeh uplne zboznujem. Dakujem za pokracovanie.
OdpovedaťOdstrániťĎakujem za komentár, veľmi ma povzbudil. A, áno, Sophia je proste taká divná už od začiatku a ani nejaká láska k Acheronovi jej iné chápanie sveta naokolo proste nemôže zmeniť a musí byť trochu iná. :D
Odstrániť