Hurikán ~ december 2018 ~

6 Comments
Milí čitatelia!
Zoznámte sa s Hurikánom – čo blog rozhodne neminie! Tento článok vychádza raz do mesiaca, najskôr na začiatku mesiaca, a budem vám v ňom prinášať ciele pre daný mesiac, čo sa týka poviedok, a poviem i niečo zo svojho života. Dúfam, že sa vám Hurikán bude páčiť a nájdete v ňom všetky potrebné informácie, ktoré vás zaujímajú!
Fu. Kde začať? Naozaj som dúfala, že ďalší Hurikán príde oveľa skôr. Dočerta, tento článok bol pôvodne vytvorený na máj, potom som ho pripravovala na september a nakoniec to dopadlo tak, že vyjde až v polovici decembra? Bola tu zima a už tu máme opäť zimu. Kam sa podel celý ten rok? Šialené! Z tej druhej stránky by sa aspoň dalo povedať, že mám o čom písať, hm, úprimne povedané, nemám. Ak teda nechcete počuť o depresívnych stavoch so slabou nádejou v svetlú budúcnosť.
Aby som po tom roku vôbec vedela, čo sem napísať, ako začať, prečítala som si decembrový Hurikán z roku 2017. Čítanie mojich vlastných slov mi veľmi život pripomenulo to obdobie, keď som naozaj nevedela, kam skôr a mala toho nad hlavu. Hádajte čo, ani teraz práve nemám voľno a ako ste na tom s voľným časom vy?
Chcela by som vám teraz povedať pár vetami to, čo sa mi za ten rok udialo, keď som bola nanajvýš neaktívna.
Oficiálne som Bc. Bakalárku som úspešne dokázala napísať a obhájiť. Aj keď to malo svoje úskalia, nejako som sa k tomu titulu tento rok predsa len dopracovala a pokračujem ďalej v štúdiu. V júli som ukončila svoju prácu a povedala konečné zbohom ľuďom, ktorí ma bezdôvodne neznášali a dávali mi to pekne pocítiť počas toho necelého roka, čo som s nimi musela pracovať. Teraz, vždy, keď si na to spomeniem, len mi to pripomenie dôvod, prečo sa snažiť urobiť veci inak, aby som v tej diere znovu neskončila. A preto študujem.
Magisterský ročník, rovnaký odbor. Aj keď som sa už pred rokom zaprisahávala, že v tom proste pokračovať nebudem. Nebaví ma to, škola neponúka to, čo by mala a celkovo vedomosti, ktoré odo mňa vyžadujú, mi budú v reálnom svete na úplné h*vno! Ale študujem a to kvôli statusu študenta. Vychcané? Možno. Našťastie, škola nie je teraz úplne taká najhoršia – profesori sa totiž správajú, akoby nás chceli mať čím skôr z krku. Aj keď sa nájde pár výnimiek, ktoré sú premotivované svojou prácou, dá sa to v podstate zvládnuť.
Do ukončenia tohto fiaska mi chýbajú ešte tri semestre a ja som rozhodnutá, že už budem pracovať aj na diplomovke. Samozrejme, ešte ani neviem, či sa k jej odovzdaniu dostanem, no nechcem sa znovu ocitnúť v situácii, kedy budem robiť veci na poslednú chvíľu. Prináša to totiž veľa stresu a zdravotných ťažkostí. Takže ďakujem, stačilo mi.
Tento rok bol perný asi tak, ako každého z nás. Máme dobré aj zlé zážitky. U mňa je to veľmi na hrane.
V januári som vám písala, ako som sa učila na prímačky. Z predchádzajúcich riadkov si zrejme viete domyslieť, ako to dopadlo. Ďalšie zlyhanie v tejto oblasti ma donútilo prehodnotiť niektoré rozhodnutia. Naozaj potrebujem školu, aby som sa naučila jazyk? Odpoveď je nie. Škola zameraná na jazyk je v podstate len drahá cesta k tomu, ako z vás urobiť idiotov s diplomami bez špecifického zamerania, takže nakoniec skončíte aj tak na úrade práce. (Môj pohľad.) Ak chcem vedieť jazyk, nepotrebujem ísť na školu, na rovnakú úroveň sa môžem časom dostať aj pomocou samoštúdia, súkromných doučovateľov alebo jazykovky. A keď chcem diplom, tak stačí aj celonárodne platný certifikát. A hádajte čo, prináša to oveľa menej stresu, ako chodenie do školy či robenie skúšok.
Samozrejme, aj k tomuto rozhodnutiu som neprišla len tak zo dňa na deň. Chcelo to mesiace depresií a plaču. Pretože ako by ste sa tvárili vy, keby vám vzali váš sen? Jednou možnosťou bolo to vzdať a druhou nájsť proste inú cestu. Takže oficiálne chodím na doučovanie a aj keď som začala len prednedávnom, som na seba pyšná. Donútila som sa k tomu, odhodlala sa, proste to zvládla. A budem sa snažiť. A možno ešte viac, keď viem, koľko ma to stojí.
Prvá polovica roka by sa teda u mňa dala označiť za veľký NEÚSPECH. Ja viem, dostala som bakalársky titul, ukončila školu ale naozaj sa mi to ako veľká výhra práve nezdá.
Mesiac pred nástupom do školy, mi bola poskytnutá veľká možnosť ísť na koncert môjho obľúbeného interpreta. Beriem, idem! Nie, nebola možnosť. Až vo Varšave? A čo! Pôvodný plán znel, že idem s kamarátkou, ktorá to však nakoniec na poslednú chvíľu odvolala. S týmto „výletom“ boli spojené aj ďalšie problémy, ktoré sme celý ten mesiac riešili, ale tie sem nebudem vypisovať. Keď sa plány zmenili, bola som nasratá, sklamaná a chcelo sa mi plakať. O túto kamarátku som prišla a do Varšavy išla sama.
„Splnený sen“ tak dostal dve strany mince. Na jednej strane som videla umelca a mám zážitok na celý život. Na strane druhej som prišla o kamarátku, takého blázna jak ja, ktorý sa len ťažko hľadá. A doposiaľ, keď si na to spomeniem, bolí ma srdce, no hovorím si, že je to v poriadku, pretože ak by sa so mnou ešte chcela priateliť, tak by mi proste napísala. A ak jej za to nestojím, tak je to proste len smutné.
Tento rok ma naučil dôležitú vec – ak chcete pekné zážitky, nečakajte, kedy vám ich niekto prinesie k nohám. Či už je to vaša rodina, priateľ, kamarátky alebo sa proste spoliehate na osud. Tie skvelé veci si človek proste musí vytvoriť sám, tých skvelých ľudí, s ktorými sa chce priateliť, musí osloviť sám, nikto to za neho totiž neurobí. Samozrejme, stávajú sa veci, ktoré by sa dali nazvať akože „do svojho života niečo pritiahnete svojim podvedomím“, ale väčšinou to tak nie je a človek proste potrebuje poriadnu dávku odvahy.
V januári som sa tu o poviedkach vyjadrovala ako o Achillovej päte. Nemôcť písať by pre autora malo byť ako nemôcť dýchať. V reáli už ani neviem, kedy som mala naposledy otvorený dokument s Americkou Univerzitou, alebo proste napísala niekoľko riadkov nejakého príbehu. Popravde, v hlave mám stále veľa príbehov, veľa situácií, ktoré by sa v nich mohli stať, ale niekedy, keď aj sedím už za tým počítačom, mám proste výpadok. Neviem čo napísať, akoby som už ani nevedela, ako sa píšu slová. Takže sa pýtam, som už mŕtva?
Priznám sa a môžete ma ukameňovať, k Americkej Univerzite som za ten rok napísala asi dva odseky, aj keď príbeh mi z hlavy nezmizol spolu so všetkými jeho zákutiami. Písala som však iný príbeh, o trochu dôležitejší, chcela som pre vás pripraviť prekvapenie, no aj v tejto časti som proste zlyhala.
Nechcem to zakríknuť, no myslím, že je správne to proste povedať – píšem román. Knihu. Nazvite si to ako chcete. Som na to pyšná, pretože už bolo načase. V tomto čase sú to už štyri roky, čo na príbehu pracujem. Prešiel si mnohými zmenami a ešte väčšie ho čakajú cez sviatky. Viem, že moje písanie nie je skvelé, no je mojim snom už skoro 10 rokov napísať knihu a stať sa spisovateľkou. AU beriem ako svoje prvorodené dieťa (aj keď to nebola úplne prvá poviedka, ktorú som napísala), ktoré má mladšiu sestru PM, ktorá však rastie oveľa pomalšie. V súvislosti s týmto priznaním mám preto od nového roku v pláne nový projekt, ktorý bude sledovať moje písanie a prinesie vám pár informácií o mojom románe.
Na záver mi však dovoľte ešte jednu malú otázku: chceli by ste odo mňa niekedy čítať príbeh aj v hmotnej verzii?

PS: Tento rok vám na sviatky nebudem sľubovať žiadne špeciálne kapitoly AU. Tento sľub je potom totiž ťažké splniť a ja vás naozaj nechcem znovu sklamať. Ak to príde, tak to príde. J
 

Stanka

6 komentárov:

  1. Siruka29. decembra 2018 o 16:30

    Ahojky mam tu povidku moc rada.Napadlo me ze bys sebou brala naky blog a propisku ,vetsinou by to melo pomoct a nebo si udelej nekam vylet a nad nicim neuvazuj.Me se tohle taky stalo,nebo skus naky film a nebo pisnicku :-D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Stanka5. januára 2019 o 16:31

      Najlepšie sa mi premýšľa v sprche a keď niekam idem (do školy, na autobus) a mám pred sebou dlhú cestu... Ale dám si poradiť, sadnem niekedy keď mi bude najhoršie na vlak a niekam sa odveziem. Uvidím, či mi to pomôže. :)

      Odstrániť
  2. Sora-nee4. januára 2019 o 22:16

    Samozrejme, že chcem čítať niečo tvoje aj v hmotnej verzii! To by bolo ako splnený sen, mať takú knihu na poličke - od teba, chytiť si ju a spätne sa k nej vracať. :) Čo sa školy týka, si moja hrdinka. Ja by som to nezvládla. Tobôž sa snažiť a ostať tam natoľko, že by som získala titul bakalárskej. Držím palce s tvojim snom stať sa spisovateľkou... Určite to dokážeš. ;) a samozrejme, držím palce s písaním, či už románu alebo AU, či jeho mladšej sestry. Veľa šťastia, krásnych chvíľ ti prajem do nového roku, to ostatné príde ruka v ruke spolu s tým....

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Sora-nee4. januára 2019 o 22:17

    *bakalára

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Stanka5. januára 2019 o 16:34

      Ani nevieš, ako ma tento tvoj komentár potešil a spríjemnil mi celý deň. Teraz viem, že aj keby to bolo len pre jedného človeka, mala by som sa viac snažiť, než doposiaľ. Veľmi ti ďakujem a aj ja tebe želám len to najlepšie do nového roka. :)

      Odstrániť
  4. Siruka28. januára 2019 o 23:59

    Drzim palce :-D

    OdpovedaťOdstrániť