Milí
čitatelia!
Zoznámte
sa s Hurikánom – čo blog rozhodne
neminie! Tento článok vychádza raz do mesiaca, najskôr na
začiatku mesiaca, a budem vám v ňom prinášať ciele pre daný mesiac,
čo sa týka poviedok, a poviem i niečo zo svojho života. Dúfam, že sa
vám Hurikán bude páčiť a nájdete v ňom všetky potrebné informácie,
ktoré vás zaujímajú!
Fu. Kde začať? Naozaj
som dúfala, že ďalší Hurikán príde oveľa skôr. Dočerta, tento článok bol
pôvodne vytvorený na máj, potom som ho pripravovala na september a nakoniec
to dopadlo tak, že vyjde až v polovici decembra? Bola tu zima a už tu
máme opäť zimu. Kam sa podel celý ten rok? Šialené! Z tej druhej stránky
by sa aspoň dalo povedať, že mám o čom písať, hm, úprimne povedané, nemám.
Ak teda nechcete počuť o depresívnych stavoch so slabou nádejou v svetlú
budúcnosť.
Aby som po tom roku
vôbec vedela, čo sem napísať, ako začať, prečítala som si decembrový Hurikán z roku
2017. Čítanie mojich vlastných slov mi veľmi život pripomenulo to obdobie, keď
som naozaj nevedela, kam skôr a mala toho nad hlavu. Hádajte čo, ani teraz
práve nemám voľno a ako ste na tom s voľným časom vy?
Chcela by som vám teraz
povedať pár vetami to, čo sa mi za ten rok udialo, keď som bola nanajvýš
neaktívna.
Oficiálne som Bc.
Bakalárku som úspešne dokázala napísať a obhájiť. Aj keď to malo svoje
úskalia, nejako som sa k tomu titulu tento rok predsa len dopracovala a pokračujem
ďalej v štúdiu. V júli som ukončila svoju prácu a povedala konečné
zbohom ľuďom, ktorí ma bezdôvodne neznášali a dávali mi to pekne pocítiť
počas toho necelého roka, čo som s nimi musela pracovať. Teraz, vždy, keď
si na to spomeniem, len mi to pripomenie dôvod, prečo sa snažiť urobiť veci
inak, aby som v tej diere znovu neskončila. A preto študujem.
Magisterský ročník,
rovnaký odbor. Aj keď som sa už pred rokom zaprisahávala, že v tom proste pokračovať
nebudem. Nebaví ma to, škola neponúka to, čo by mala a celkovo vedomosti,
ktoré odo mňa vyžadujú, mi budú v reálnom svete na úplné h*vno! Ale
študujem a to kvôli statusu študenta. Vychcané? Možno. Našťastie, škola
nie je teraz úplne taká najhoršia – profesori sa totiž správajú, akoby nás
chceli mať čím skôr z krku. Aj keď sa nájde pár výnimiek, ktoré sú premotivované
svojou prácou, dá sa to v podstate zvládnuť.
Do ukončenia tohto
fiaska mi chýbajú ešte tri semestre a ja som rozhodnutá, že už budem
pracovať aj na diplomovke. Samozrejme, ešte ani neviem, či sa k jej odovzdaniu
dostanem, no nechcem sa znovu ocitnúť v situácii, kedy budem robiť veci na
poslednú chvíľu. Prináša to totiž veľa stresu a zdravotných ťažkostí.
Takže ďakujem, stačilo mi.
Tento rok bol perný asi
tak, ako každého z nás. Máme dobré aj zlé zážitky. U mňa je to veľmi
na hrane.
V januári som vám
písala, ako som sa učila na prímačky. Z predchádzajúcich riadkov si zrejme
viete domyslieť, ako to dopadlo. Ďalšie zlyhanie v tejto oblasti ma
donútilo prehodnotiť niektoré rozhodnutia. Naozaj potrebujem školu, aby som sa
naučila jazyk? Odpoveď je nie. Škola zameraná na jazyk je v podstate len
drahá cesta k tomu, ako z vás urobiť idiotov s diplomami bez
špecifického zamerania, takže nakoniec skončíte aj tak na úrade práce. (Môj pohľad.)
Ak chcem vedieť jazyk, nepotrebujem ísť na školu, na rovnakú úroveň sa môžem
časom dostať aj pomocou samoštúdia, súkromných doučovateľov alebo jazykovky. A keď
chcem diplom, tak stačí aj celonárodne platný certifikát. A hádajte čo,
prináša to oveľa menej stresu, ako chodenie do školy či robenie skúšok.
Samozrejme, aj k tomuto
rozhodnutiu som neprišla len tak zo dňa na deň. Chcelo to mesiace depresií a plaču.
Pretože ako by ste sa tvárili vy, keby vám vzali váš sen? Jednou možnosťou bolo
to vzdať a druhou nájsť proste inú cestu. Takže oficiálne chodím na
doučovanie a aj keď som začala len prednedávnom, som na seba pyšná.
Donútila som sa k tomu, odhodlala sa, proste to zvládla. A budem sa
snažiť. A možno ešte viac, keď viem, koľko ma to stojí.
Prvá polovica roka by sa
teda u mňa dala označiť za veľký NEÚSPECH. Ja viem, dostala som bakalársky
titul, ukončila školu ale naozaj sa mi to ako veľká výhra práve nezdá.
Mesiac pred nástupom do
školy, mi bola poskytnutá veľká možnosť ísť na koncert môjho obľúbeného
interpreta. Beriem, idem! Nie, nebola možnosť. Až vo Varšave? A čo!
Pôvodný plán znel, že idem s kamarátkou, ktorá to však nakoniec na
poslednú chvíľu odvolala. S týmto „výletom“ boli spojené aj ďalšie
problémy, ktoré sme celý ten mesiac riešili, ale tie sem nebudem vypisovať. Keď
sa plány zmenili, bola som nasratá, sklamaná a chcelo sa mi plakať. O túto
kamarátku som prišla a do Varšavy išla sama.
„Splnený sen“ tak dostal
dve strany mince. Na jednej strane som videla umelca a mám zážitok na celý
život. Na strane druhej som prišla o kamarátku, takého blázna jak ja,
ktorý sa len ťažko hľadá. A doposiaľ, keď si na to spomeniem, bolí ma
srdce, no hovorím si, že je to v poriadku, pretože ak by sa so mnou ešte
chcela priateliť, tak by mi proste napísala. A ak jej za to nestojím, tak
je to proste len smutné.
Tento rok ma naučil
dôležitú vec – ak chcete pekné zážitky, nečakajte, kedy vám ich niekto prinesie
k nohám. Či už je to vaša rodina, priateľ, kamarátky alebo sa proste
spoliehate na osud. Tie skvelé veci si človek proste musí vytvoriť sám, tých
skvelých ľudí, s ktorými sa chce priateliť, musí osloviť sám, nikto to za
neho totiž neurobí. Samozrejme, stávajú sa veci, ktoré by sa dali nazvať akože „do
svojho života niečo pritiahnete svojim podvedomím“, ale väčšinou to tak nie je
a človek proste potrebuje poriadnu dávku odvahy.
V januári som sa tu o poviedkach vyjadrovala ako o Achillovej
päte. Nemôcť písať by pre autora malo byť ako nemôcť dýchať. V reáli už
ani neviem, kedy som mala naposledy otvorený dokument s Americkou Univerzitou,
alebo proste napísala niekoľko riadkov nejakého príbehu. Popravde, v hlave
mám stále veľa príbehov, veľa situácií, ktoré by sa v nich mohli stať, ale
niekedy, keď aj sedím už za tým počítačom, mám proste výpadok. Neviem čo
napísať, akoby som už ani nevedela, ako sa píšu slová. Takže sa pýtam, som už
mŕtva?
Priznám sa a môžete ma ukameňovať, k Americkej Univerzite
som za ten rok napísala asi dva odseky, aj keď príbeh mi z hlavy nezmizol
spolu so všetkými jeho zákutiami. Písala som však iný príbeh, o trochu dôležitejší,
chcela som pre vás pripraviť prekvapenie, no aj v tejto časti som proste
zlyhala.
Nechcem to zakríknuť, no myslím, že je správne to proste
povedať – píšem román. Knihu. Nazvite si to ako chcete. Som na to pyšná,
pretože už bolo načase. V tomto čase sú to už štyri roky, čo na príbehu
pracujem. Prešiel si mnohými zmenami a ešte väčšie ho čakajú cez sviatky.
Viem, že moje písanie nie je skvelé, no je mojim snom už skoro 10 rokov napísať
knihu a stať sa spisovateľkou. AU beriem ako svoje prvorodené dieťa (aj
keď to nebola úplne prvá poviedka, ktorú som napísala), ktoré má mladšiu sestru
PM, ktorá však rastie oveľa pomalšie. V súvislosti s týmto priznaním
mám preto od nového roku v pláne nový projekt, ktorý bude sledovať moje
písanie a prinesie vám pár informácií o mojom románe.
Na záver mi však dovoľte ešte jednu malú otázku: chceli by
ste odo mňa niekedy čítať príbeh aj v hmotnej verzii?
PS: Tento rok vám na sviatky nebudem sľubovať
žiadne špeciálne kapitoly AU. Tento sľub je potom totiž ťažké splniť a ja vás
naozaj nechcem znovu sklamať. Ak to príde, tak to príde. J
Ahojky mam tu povidku moc rada.Napadlo me ze bys sebou brala naky blog a propisku ,vetsinou by to melo pomoct a nebo si udelej nekam vylet a nad nicim neuvazuj.Me se tohle taky stalo,nebo skus naky film a nebo pisnicku :-D
OdpovedaťOdstrániťNajlepšie sa mi premýšľa v sprche a keď niekam idem (do školy, na autobus) a mám pred sebou dlhú cestu... Ale dám si poradiť, sadnem niekedy keď mi bude najhoršie na vlak a niekam sa odveziem. Uvidím, či mi to pomôže. :)
OdstrániťSamozrejme, že chcem čítať niečo tvoje aj v hmotnej verzii! To by bolo ako splnený sen, mať takú knihu na poličke - od teba, chytiť si ju a spätne sa k nej vracať. :) Čo sa školy týka, si moja hrdinka. Ja by som to nezvládla. Tobôž sa snažiť a ostať tam natoľko, že by som získala titul bakalárskej. Držím palce s tvojim snom stať sa spisovateľkou... Určite to dokážeš. ;) a samozrejme, držím palce s písaním, či už románu alebo AU, či jeho mladšej sestry. Veľa šťastia, krásnych chvíľ ti prajem do nového roku, to ostatné príde ruka v ruke spolu s tým....
OdpovedaťOdstrániť*bakalára
OdpovedaťOdstrániťAni nevieš, ako ma tento tvoj komentár potešil a spríjemnil mi celý deň. Teraz viem, že aj keby to bolo len pre jedného človeka, mala by som sa viac snažiť, než doposiaľ. Veľmi ti ďakujem a aj ja tebe želám len to najlepšie do nového roka. :)
OdstrániťDrzim palce :-D
OdpovedaťOdstrániť